V umeleckom duchu

Gif-kovanie

30. july 2017 at 2:51 | Hrobárova Dcéra
Trošku som sa nechala uniesť kreatívnou náladou. Hlboké posolstvá ukryté v modernom médiu. Proste sa do toho vži.
Kopírujete a šírte do sveta.. .

Zbytečná láska- Karel Kryl

4. february 2017 at 21:29 | Hrobárova Dcéra
Jak kvítek, který vadne, jak světo lampy za dne,
jak pousmání chladné, jsi zbytečná.
Jak prach,jenž na stůl sedne, jak dálky nedohledné,
jak odmocnina z jedné, jsi zbytečná.
Jak suché větve lísky, jak rozfoukané třísky,
jak žluté pouštní písky, jsi zbytečná.
Jak v mracích světlo luny, jak pod hladinou duny,
jak roztříštěné čluny, jsi zbytečná, jsi zbytečná, má lásko.
Jak polámané meče, jak zmrzlé kvítky kleče,
jak mlýn,v němž nenímleče, jsi zbytečná.
Jak zaskřípění klíče, jak bez násady rýče,
jak polovina míče, jsi zbytečná.
Jak promarněná rada, jak stará kůže z hada,
jak cit, když kvete zrada, jsi zbytečná.
Jak nevyhrané bitvy, jak staré kroje z Litvy,
jak tupé ostří břitvy, jsi zbytečná, jsi zbytečná, má lásko.
Jak vzpomínky, jež bolí, jak svazek starých rolí,
jak stará děvka s holí, jsi zbytečná.
Jak obehrané skladby,jak rozbourané hradby,
jak hlas, jenž křičí z klatby, jsi zbytečná.
Jak plachetnice v ledu, jak had, jenž nemá jedu,
jak spor, jenž marně vedu, jsi zbytečná.
Jak prsten, který tísní, jak strom, jenž kvete plísní,
jak svět,jenž zhrdl písní, jsi zbytečná,
jsi zbytečná, má lásko....

Žalospev

27. january 2017 at 12:42 | Hrobárova Dcéra
Motor sa prebral k životu.
Benzín preteká hadičkami až ho tlak s iskrou pretransformujú.
Kovové srdce sa ustáli v príjemnom chvení.
Privieram oči a počúvam rytmickú poéziu.
Dupnem na plynový pedál a príšera zareve.
Piesty a kľuková hriadeľ spievajú žalospev.
Vo valcoch opakovane vzniká a zaniká malé inferno.
Železné kone schované pod kapotou, vždy pripravené odniesť ma do neznáma.

Minulosť je mŕtva budúcnosť

30. november 2016 at 9:21 | Hrobárova Dcéra
z dneška sa narodím,
sama prehovorím,
keď príde čas tak ma
pusti dnu do dverí,
spoznaj ma v objatí
v tebe sa otvorím,
v ňom všetko povolí,
šaman sa ukloní
v tranze sa pritúlim
hneď rany zahojím

Dráždime sa!

11. february 2016 at 15:37 | Hrobárová Dcéra
Zastavme na chvíľu čas, nech plynie okolo nás. Nechajme vyniknúť bytie v nádychoch a ladných pohyboch. Poďme tam, kde nemusíme nosiť masky a skrývať svoje poklady. Ponorme sa do prítomnosti.
Zahodila by som šaty a sledovala tvoju túžbu umlčať moje ústa. Mám rada, keď vidím ako ťa moje slová provokujú a ty túžiš pevne zovrieť môj krk. Každý záblesk šialenstva v tvojich očiach ma privádza do raja. Nemá zmysel ho skrývať.
Občas som protivná a skúšam tvoju trpezlivosť. Len pre to, aby som pocítila tvoju silu a pevnú ruku, ktorá ma posadí na stoličku. Skúšam ťa, lebo chcem vidieť emócie. Tancovať v búrke tvojich pocitov aby som sa potom mohla s ľahkosťou pritúliť a počúvať tvoje horúce srdce.
Dráždiš moju myseľ dobre mierenými vetami. Vieš, kam máš strieľať a čo to spôsobí. Máš rád, keď sa mi podlomia kolená pod ťarchou čistých priestrelov.
Tichom sa potom nesie smiech dvoch bláznov.
Spôsobujeme si šialené pocity z čistého potešenia. Únik zo sterilného života, obohratého stereotypu povrchnosti. Večnosť sa skladá z hlbokých pocitov a ešte hlbších splynutí. Niekde tam hlboko, v pravom bytí, sme slobodní a šťastní. Tam v hĺbke sme skutoční.

Chcela by som zliezť do tej hĺbky a dotýkať sa ťa. Nechať sa štekliť tvojim dychom vo vlasoch. Uhýbať sa, keď sa snažíš moje neposlušné, štekliace vlasy učesať rukou. Byť tak blízko tvojej podstate a rátať koľko krvi pretieklo tvojimi žilami...

Ráno sme zastavili Vesmír

27. january 2016 at 16:11 | Hrobárová Dcéra
Spánok sa prelieval do bdenia. Pomaly som sa zobúdzala a so záujmom sledovala okolie. Kým môj mozog nabehne, môžem vidieť izbu ako malé dieťa, so záujmom a prekvapením.
Všimla si, že už nespím tak sa drzo priblížila a vtisla mi dve sladké bozky. Deň začínajúci láskou, čo viac si priať?!
Pritúlila sa ku mne a ja som ju zovrela do náruče. Všetko dianie vo Vesmíre sa začalo spomaľovať až zastalo. Ležali sme v posteli a bytie sa stalo ilúziou, ostala len čistá láska.
Voňala ako láska, srdce jej znelo ako láska a dotýkala sa ma ako láska. Dokázala objať celú moju dušu a pozmeniť deň od začiatku.
Dívala sa na mňa svojimi hlbokým pohľadom a ja som uvidela oči stvoriteľa. Milovali ma a videli všetko skryté vo mne. Len som sa odovzdala a nechala unášať vlnami porozumenia.
Ako to dokáže bez jediného slova?
Ako mi jej prítomnosť môže dávať viac ako slová mudrcov?
Zaleskli sa mi oči, keď som sa lepšie prizrela jej šedinám. Každým nádychom a úderom srdca je bližšie k smrti. Čas, ktorý neexistuje nás nemôže rozdeliť. Rozdelí nás iba posledný nádych, keď sa zmení forma a telo sa vráti Zemi.
Každým nádychom a úderom srdca vo mne zanecháva viac zo seba. Nech sa stane čokoľvek, nech zanikne svet, kus z nej sa stal mojou súčasťou.
Zatúžila som ju nakresliť ako súhvezdie na nebo ale nezbadala som, že už dávno žiari v mojom vnútri.

Súdiace kone

15. january 2016 at 13:44 | Hrobárová Dcéra
Obraz:
Stotina sekundy v ktorej sa situácia otočí hore nohami. V očiach im zahorelo odhodlanie. Vždy verné kone sa splašili a vzopreli Pánovi. Vyškubli opraty z jeho rúk a postavili sa proti nemu. Pán ich už nedokáže bezpečne viesť po cestách, stratil súdnosť, stále ich len ženie na pokraj síl. Jeden z koní sa vzoprie na zadné a so zlovestným zaerdžaním sa rozbehne proti pánovi. Ostatné kone ho nasledujú a zrážajú svojho Pána na zem. Nechávajú ho umierať od hrôzy, čo mu urobia. Krv mu tuhne v žilách, keď ťažké kopytá dopadajú tesne vedľa jeho tela. Srdce mu vtedy vynecháva úder z úľavy ale i strachu, že to ďalšie ho už musí trafiť. Ale kone, rozhnevané, no stále milujúce mu len pripomínajú, že ak stratí správny smer, tak mu vždy pomôžu ho nájsť.

Fragment (ne)zmyselného obrazu

15. january 2016 at 13:37 | Hrobárová Dcéra
Farebný deň, mliečny úsvit. Lenivé svetlo v ružovom pyžame pomaly vstáva, tiene a nočné mory odháňa. Studené lúče a obrázky maliara Mráza. Pestrofarebná smrť listov a životom unavených. Chvíľka tmy, oddychu a upokojenie rozbúrených vôd. Pôvod vesmíru nie je taký, ako sa zdá. Žiadna veda, žiadne pravidlá len jednoduchosť bytia. Bez zložitých slov, s jednoduchou existenčnou esenciou. Malé sa stráca v menšom, veľké tvorí malé. Do nekonečna až po zajtra. Bežec čas už zrazu nebeží proti, beží si len pre radosť. Hodiny zahodiť a rátať dušou. Čierny zázrak v bielom pekle.
Stratený prípad, skrotili Vesmír. Nie len taký obyčajný, ale Utajený Vesmír. A zrazu, bez mapy, vieme sa orientovať. S vedomím straty, s vedomím zisku, uplietli sme si putá.

Vznešená Kráska so šedinami

26. april 2015 at 15:02 | Hrobárová Dcéra
Naše pohľady sa stretli a ja som ucítila ako skúma moje vnútro. Jej vytrénovanému pohľadu nič neunikne. Vie čo hľadať a kde. Nikdy sa nezapodieva nepodstatnými vecami, vždy bola taká. A to sa poznáme už roky, možno i životy.
Vždy bola elegantná a pútala pozornosť. Vedela ako nosiť krásu s ktorou sa narodila. Keď kráčala po ulici, niesla sa ako vznešená bytosť a všetky oči sa za ňou otáčali. Jej krok bol ladný a harmonický, gestá jemné a vyžarovala tak príjemnú energiu.
Bol čas ošetriť jej rany, ktoré sa hojili len pomaly. Začala som opatrne a láskavo. Sklonená nad ňou som ucítila jej vôňu. Opojnú ako prvý krát, keď sme sa stretli. Bolo to ako vdychovať čistú krásu a moje ruky sa zmenili na vtáčie krídelka, ktoré sa opatrne dotýkali rán. Poletovali okolo uboleného tkaniva a snažili sa mu navrátiť radosť. Na moment som v jej očiach zahliadla záblesk, ktorý ma vystrašil. V očiach sa jej myhla beštia pripravená ublížiť.
Zamrazilo ma a ja som si uvedomila ako veľmi sa musí premáhať, koľko pokory v sebe musela nájsť aby sa odovzdala a nechala sa ošetriť. Dokázala by mi ľahko ublížiť, poznala moje slabiny a mojich démonov. Vedela čoho sa bojím. Jedinou vetou by dokázala rozpárať moje srdce aby prinavrátila aspoň trochu elegancie, ktorú jej čas vzal. Miesto toho tam sedela pokojná ako vodná hladina a každý kruh spôsobený kameňom bolesti pohĺtila.
Keď som skončila, zadívala som sa na ňu. Čas neušetril ani ju. Krásna tvár bola dnes miestami jemne prepadnutá a zdôrazňovala línie lebky. Šedín je pribudlo mnoho a krok sa jej spomalil.
Čo jej čas vzal, jej život vrátil. Keď sa usmiala zažiaril jej v očiach hlboký pokoj a láska k životu....
...a to jej dávalo väčšiu krásu ako mladosť

 
 

Advertisement
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?