Trupáreň

Jeden deň v Pekle

1. august 2017 at 14:59 | Hrobárova Dcéra
...na prahu šialenosti...

Z času na čas sa prepadnem počas spánku do Pekla. Budík nasilu rozlepí oči a zo začiatku sa všetko zdá normálne. Peklo vyzerá rovnako a predsa je v čomsi iné.
Démoni rýchlo zaňuchajú, že som v ich svete a cirkusové predstavenie môže začať. Všetko naokolo olizujú plamene, jediný dotyk démona a moje vnútro požiera svorka vyhladovaných vlkov. Vzduch je pretkaný dymom a štípe v očiach.
Už zase som tu, na dne, kde je to najhoršie.
Zaženú ma do manéže, oslepujúce reflektory mi spočiatku bránia vidieť divákov. Spustí sa potlesk, oči si zvykajú na prudké svetlo a na tribúnach sedím tisíckrát ja.
Kto iný by sa mohol tešiť z pohľadu ako budem s tiažou nezmyselnosti vlastného bytia skákať cez obruče. Pri každom švihnutí biča vidím červene. Chcem zomrieť...
Kulisy sa v istom momente začínajú meniť a ja zrazu stojím medzi kopou mŕtvych žriebät. Pomaly precitám. Oblečenie sa na mňa nechutne lepí a v pravej ruke kŕčovito zvieram lovecký nôž. V ľavej ruke sa mi myká posledné vyhasínajúce žriebä. Púšťam ho a kolená sa mi podlomia. Je dokonané...
Padám a kulisy sa opäť menia. Dopadám na špinavú podlahu medzi humus a chrobáky. Úplné prázdno, nezmyselnosť bytia. Nemám dôvod ani silu sa zdvihnúť. Tak len ležím a snažím sa nepozvracať zo smradu zdochliny, ktorá tu niekde v tme uzatvára kolobeh života.
Chcem sa rozložiť, prestať existovať aby všetky tie pocity prestali. Divoký smiech roztúžených démonov...
Z času na čas sa to zdá ako vzdialený sen. Žiadne Peklo po smrti ale tu. Stačí sa len zobudiť na nesprávnom mieste.

Povedal si mi aby som šla

21. july 2017 at 13:11 | Hrobárova Dcéra
Sedeli sme v horúcom ráne a kúpali sa v lúčoch slnka. Tričko sa mi lepí na telo, sedím mlčky a pozorujem farbu kávy.
Koľko sekúnd ostáva do momentu, keď si popálim jazyk?
Koľko minút ostáva do momentu, keď nás začneš trhať na kusy?
To tvoje neznesiteľné nutkanie podrobovať si ma a zrážať k zemi. Pán Sveta, keď ma zdrapí za vlasy. Samotný Boh, ktorý neznesie môj vzdor.
Koľko úderov srdca ostáva, než po tebe ten hrnček hodím?
Skurvysyn, ktorý si koleduje o nakladačku. Nemôžem síce fyzicky vyhrať ale môžem smrteľne zraniť tvoje ego.

Záblesky starého Vesmíru

11. july 2017 at 4:24 | Hrobárova Dcéra
Tragickosť bytia sa leskne vo svetle sviečky. Vyniká v temnote noci ako kvapky jasno červenej krvi na bielom mramore. We born to die. Zatváram pred jej prítomnosťou oči ale Smrť lemuje moje pohyby. Nevidím ju ale dovoľuje mi cítiť jej prítomnosť.
Niekedy je Smrť jediná šanca ku krajším zajtrajškom. Stačí urobiť krok jej smerom. Studené prsty zovrú zápästia a ponoria moje ruky do teplej krvi. Stále tak teplá. Čerstvá...
Ticho a Tma sa menia v statných dobermanov. Ostré vrčanie rytmicky pretína vzduch. Ticho a Tma nechcú svetlo ani hluk. Nedotknú sa mojich vystretých rúk.
Všetci počujú ako mi pulzuje krv. Splašené srdce sa upokojuje a začína pripomínať lenivé vlnobitie za bezmesačnej noci.
Zrazu sa krv sfarbí do čierna, prudko ma napne. Cítim ako sa každou sekundou rozlieva jed naprieč telom. Tá vec vo mne je nechutná. V ústach sa mi hromadia sliny, ten moment sa blíži. Prehýbam sa a snažím sa toho zla zbaviť. Kyselina mi leptá pažerák a na podlahu dopadajú kúsky surového mäsa a žalúdočnej kyseliny.
Pomaly sa narovnávam a psy neváhajú a žerú. Utieram si ústa, Smrť mi nastavuje zrdkadlo. Tvar mi zdobí krvavá šmuha.
Odpovedám na nevypovedanú otázku. Stačí si dokresliť ďalšiu šmuhu. Nie som svätá. Hriešnik nehodný Kráľovstva Nebeského.
Vychutnávam si pohyb ruky do ktorého dávam elegantné gesto. Pozorne sleduje každý môj pohyb a tá príjemná kovová chuť.
Smrť ma chytá okolo pása, zatváram oči a svet okolo predstáva existovať. Len bytie v ničote. Vedomie stiahnuté z tela. Nestihnem sa ani zorientovať, keď prvý krát prenikne do mňa. Bytie sa spomaľuje a Vedomie sa koncentruje do jediného bodu. Dokonalý prienik. Energia pohybu stláča Vedomie až do bodu, keď exploduje supernova.
Neostane nič, len prázdno z tragédie života...

Hyperhidróza- 'the silent handicap'

11. june 2017 at 16:57 | Hrobárova Dcéra
Príroda sa na mne vyšantila a dopriala mi handicap, ktorý dokáže vážne nechutne strpčovať život. Ak by som mala na výber, tak vymením ľavú nohu a obličku len aby som sa toho zbavila...

Hyperhidróza je laicky povedané nadmerné potenie.
Potenie je potrebné pre reguláciu telesnej teploty a vylučovaniu toxínov z tela. Lenže v prípade hyperhidrózy je potenie nadmerné a ďaleko prekračuje úroveň, ktorá je potrebná k termoregulácii tela.
V drvivej väčšine je hyperhidróza vrodená. Vznikne mixom génov a jeden nešťastný, večne spotený človek je na svete. Môže byť spôsobená aj vonkajšími vplyvmi, či rôznymi ochoreniami ale to je zriedkavejší jav.
Medicína nepozná dôvody, prečo hyperhidróza vzniká. Je to podobné ako s alergiou, kde nikto s istotou nevie, prečo biele krvinky prehnane reagujú a označujú aj bežné veci za nepriateľov. Vie sa len to, že hyperhidróza existuje, väčšinou je vrodená ale mechanizmus jej vzniku je vecou dohadov a teórií.
Ja by som povedala, že je to prehnaná dráždivosť CNS(centrálny nervový systém). Môj mozog má buďto nekontrolovateľný tik, že sa musí potiť alebo ho podráždia aj úplne normálne podnety na ktoré reaguje potením.
Jedna malá chyba v DNA a čo to spôsobí....

Nie je žiadnym prekvapením, že táto chyba v "programe" sa liečiť nedá. Narodila som sa takto, mám to vpísané v génoch a to nezmení nikto.
Liečba neexistuje, dajú sa potlačiť iba príznaky ale nie je to 100%. Na potlačenie príznakov sa zvyknú používať tieto tri metódy:
Iontoforéza (púšťanie slabého jednosmerného elektrického prúdu) mi príde podozrivá, keďže existuje veľa firiem, ktoré predávajú nekresťansky drahé prístroje, ktoré údajne fungujú. A celkovo mi na tom, čo som si vygooglila veľa vecí nesedí. Účinnosť je teda otázna.
Botulotoxín(ové injekcie) čiže botox je jeden z najsilnejších bakteriálnych jedov vôbec! Fakt o tom, že je to prudký jed by som dokázala zvládnuť, lenže procedúra je drahá, treba ju často opakovať a môže sa ľahko stať, že potenie prestane len v miestach vpichu a tie ostatné budú chrliť kvapky potu ďalej.
Hrudná sympatektómia je operačný zákrok, pri ktorom sa na nervy zodpovedné za potenie umiestnia titánové svorky. Nejde o úplne easy zákrok, keďže operatér musí nájsť tenučké nervy schované v hrudnom koši popri chrbtici, spľasnúť jedno pľúco (lol no vážne, bez toho to nejde) a trafiť svorky na správne miesto. Celková anestéza je sama o sebe riziko a samotný zákrok môže skončiť tak, že pacient sa prestane potiť na rukách a pod pazuchami ale v rovnakej sile sa dostaví kompenzačné potenie na iných častiach tela, ktoré sa pred tým nepotili.
V skratke- 100% metóda neexistuje a každý pacient reaguje ináč... Takže som v pi**


Možno sa to nezdá, veď je to len potenie. Ide o to, že "len potenie" vytvára hromadu maličkých problémov, ktoré v celkovom výsledku tvoria veľký problém.
Ja sa potím takmer vždy, v každom ročnom období, aj keď mi je zima či teplo, so stresom či bez.

Prvý veľký problém nastal v prvej triede. Kombinácia atramentového pera a spotených rúk vytvárala rozpité machule v zošitoch. Z časti bolo fajn, že som mohla používať čínske pero ale nezmenilo to nič na mokrých stránkach, akurát písmo nebolo rozpité.
Vyplňovanie papierov na úradoch či v banke je nepríjemné. Aj keď sa mám len podpísať na výpis tak moje vždy spotené ruky zanechajú na papieri vlhký otlačok. Vlastne akákoľvek manipulácia s papierom je nepríjemná, keďže nijakým spôsobom nedokážem ovplyvniť vlhkosť svojich rúk.
Nedokážem zrolovať cigaretu, pretože sa mi papierik rozmočí skôr ako s ním niečo urobím.
Pri čítaní kníh a časopisov musím obmieňať spôsoby akým ich držím aby na stránkach neostávali vlnky spôsobené vlhkosťou.
Ručné práce ako vyšívanie, háčkovanie, štrikovanie atď. sú absolútne tabu. S večne spotenými rukami je obrovský výkon si už len prišiť gombík, keďže sa mi kovová ihla šmýka medzi prstami.
Moje podanie ruky je takmer vždy vlhké, čo nerobí práve najlepší dojem a zvádza to ľudí k myšlienke, že som nervózna. Podvedome sa snažím ruku pred podaním utrieť ale nie vždy sa to podarí a nie vždy to pomôže.
Mobil a klávesnica na notebooku sú pravidelne mokré. Zbožňujem, keď sa mi mobil šmýka v rukách a na obrazovke sú rozpatlané kvapky potu, ktoré musím pravidelne utierať.
Cesta mhd-čkou je nočná mora. Držať sa kovovej tyče so spotenými rukami je zlé- šmýka sa mi. No ešte horšie je, keď pot steká v kvapkách dole tyčou a ja sa nemôžem pustiť. Vždy sa cítim špinavá, keď sa svojimi mokrými rukami musím chytať v mhd. Je mi aj dosť ľúto ľudí, ktorí sa mojich mokrých stôp dotknú. Nie je to práve príjemné.
Držať partnera za ruku, či sa ho dotýkať je viac menej o tom, či mu moje vlhké ruky vadia.
Výber vhodného oblečenia je priam na hrubý manuál. Mokré mapy pod pazuchami nie sú pekné, pôsobia odpudivo a nehygienicky.

Potím sa celý rok a z toho dôvodu som mala roky odpor k tričkám s dlhým rukávom. Niečo také ako obliecť si !iba! tričko s dlhým rukávom u mňa neexistuje. Vždy musím mať niečo na vrch ako mikinu či košeľu aby zakrývali mapy pod pazuchami.
S tričkami v lete je to tiež boj. Vplyvom tepla sa potím ešte viac. Je to hotová veda vybrať vhodnú farbu a materiál na ktorom vidieť mokré stopy minimálne.
Nohavice môžu byť problém tiež. Mám jedny z ľahšieho materiálu v krémovej farbe, boli by celkom fajn do teplejších dní, lenže... Stačí, že si položím spotenú ruku na nohu (napr. keď idem autobusom) a hneď na nich ostáva otlačok.
Takže si nemôžem kúpiť hocaké oblečenie a ak nechcem priťahovať pohoršené pohľady okoloidúcich, tak si nemôžem ani obliecť hocičo.
Doma problém s vhodným oblečením neriešim. Spokojne si pobehujem s mokrými machuľami na tričkách. Som proste doma.

Pri topánkach sa mi chce plakať. Chodidlá sa mi potia rovnako nekontrolovateľne ako ruky. Je jedno, že mi je zima a nohy mám studené ako ľad.
Otvorené topánky, sandále,šľapky, žabky a pod. sú tabu- nedokážem v nich chodiť a hrozne sa mi šmýka. Žiadne nemajú povrch, ktorý by zvládol nápor potu.
Párkrát som skúsila crocsy naboso ale skončilo to frustrujúco. Po 10 minútach sa v nich ani pri najlepšej vôli nedá kráčať, noha sa mi kĺže a moja chôdza pripomína rozštiknutú kačku na ľade. Je to ako naliať si každých 5 minút do crocsy deci vody. Vedľajším efektom kĺzania je to, že ma dohryzú aj napriek tomu, že ich už mám rozčaptané a prach z ulice sa mení na nechutnú tmavú špinu či už v crocsoch alebo na chodidlách.
Bez ponožky si obuť otvorenú topánku nemôžem. Na ponožky v crocsoch som už nie raz dostala uštipačnú poznámku, či som Pepík. Pre mňa je to jediná možnosť ako si obuť niečo vzdušné.
Balerínky alebo lodičky mi problém na boso až tak nerobia. Chodiť v nich dokážem relatívne bez obmedzenia(sú uzavreté). Problém nastane ak by som sa musela vyzuť na návšteve, ostali by po mne stopy na podlahe ako po vodníkovi. V každom prípade so sebou zvyknem nosiť pár ponožiek.
Tu prichádza ošemetný problém, že mať suché ponožky je nemožné. Ani pri najlepšej vôli sa nedá meniť ponožky každú chvíľu. Na to by som musela mať stovky párov ponožiek a každý druhý deň prať hordu ponožiek.
Takmer vždy vlhké chodidlá sú skvelou živnou pôdou pre rôzne huby a plesne. S nechtovou mykózou som si už potykala.

Má to asi jedinú výhodu. A to, že musím riešiť dilemu aký antiperspirant si kúpiť. Mne stačí dezodorant aby ma nebolo cítiť. Vyskúšala som aj ospevovaný Driclor. Zo začiatku fungoval priam rozprávkovo. Po dvoch týždňoch sa moje telo stalo rezistentným a aj napriek jeho aplikácii som sa začala opäť potiť. Terno bolo, že potenie bolo sprevádzané nepríjemnou bolesťou až pálením. Úprimne, skoro ma jeblo a mala som chuť niečo rozkopať, či sa nervovo zrútiť z toho sklamania a nepríjemného efektu.

Je to ako naháňať si vlastný chvost....
Hromada drobných nepríjemností, ktoré v konečnom dôsledku tvoria dosť veľké obmedzenie a komplikujú normálny život. Nejak som sa s tým naučila žiť ale každý deň je svojim spôsobom boj. Popravde je to strašné a mám chuť sa vyprdnúť na celý svet chodiť s machuľami pod pazuchami. Musím piť oveľa viac vody ako zdravý človek, keďže potením jej strácam obrovské množstvo.
Snáď som dostatočne načrtla ako to u mňa funguje.

Prečo som napísala tento článok?
Je to z časti osobná spoveď, z časti snaha priblížiť ľuďom toto "ochorenie" a aké nepríjemnosti so sebou prináša.
No hlavne by som chcela aby ste na človeka s mapami pod pazuchami, ponožkami v sandáloch či šľapkách a spotenými rukami pozreli s nadhľadom. Možno je to rovnaký nešťastník ako ja, ktorý sa sprchuje aj trikrát denne ale príroda sa na ňom vyšantila a tak z neho pot steká v každom momente.

Čo bude až tu nebude?

26. may 2017 at 22:51 | Hrobárova Dcéra
Nemusím sa namáhať, stačí spustiť ruku z gauča aby som upútala jej pozornosť. Vždy sa ma nežne dotkne aby som aj so zatvorenými očami vedela, že jedno bijúce srdce je tu len pre mňa.
Je tieňom, ktorý občas zmizne aby sa potom mohla uložiť k mojim nohám. Pred žiarou slnka sa schováva za mnou a počas temných nocí sa objímame a dotýkame na najcitlivejších miestach.
Ani neviem v ktorom momente naše duše a srdcia zrástli v jedno.

Raz spustím ruku a nič sa nestane. Nikto si neľahne k mojim nohám.
Aké to bude, keď stratím obrovskú časť samej seba?

Roztrieštené srdce a roztrhaná duša... Môj svet už nikdy nebude ako pred tým....
Raz sa však opäť stretneme, keď vesmír prestane rásť. Čas začne bežať pospiatku a roztrieštená šálka sa zas zloží.

Dnes mi bije pod rukou jej srdce. Stále máme čas milovať sa ešte viac a navzájom sa dotýkať...

Myšlienkové úlomky

7. february 2017 at 17:21 | Hrobárova Dcéra
Nirvana.... Oh, my god!
Masakra mozgu gitarovými tónmi. Jedna z mála klasík, ktoré ma fakt beriu. S mojim prapodivným vkusom je to komplikované.

Tej póze rozumiem. Nie som iná. Len to prežívam veľmi hlboko, skoro nebadateľne. Ťahám za nitky schovaná v pozadí. Moje obľúbené miesto.

Pre Tichú Vodu je život sám o sebe šoková terapia. Nie to ho ešte do niečoho nútiť. Stratená existencia.

Koľko času potrebuje minulosť aby prestala zraňovať?

26. january 2017 at 15:08 | Hrobárova Dcéra
Je jednoduché žiť len v prítomnosti a igorovať minulosť. Je jednoduché zabudnúť ale ten tieň tu bude vždy.
Jedna jednoduchá veta ma prebodla na najcitlivejšom mieste.

Po tom čo máš za sebou,sa ani moc nedivím...

Čo mám za sebou?
Aha, hmmm....
Z hlbín pamäte sa vynárajú spomienky na Peklo, ktoré bolo väčšinu môjho života mojím domovom.
A ja som to prežila.
Vracajú sa mi spomienky, ktoré vedomie vytesnilo až za okraj. No nedajú sa úplne zabudnúť, nikdy nezmiznú.

Život je kurva... a predsa ho milujem!
Stal sa zo mňa Pokojamilovný Bojovník.
Veľakrát som bola zatlačená na okraj, kde som si mohla vybrať z dvoch možností. Zabojovať o život alebo sa hodiť pod vlak.
Zaprela som sa z celej sily aby bolo počuť ako praskajú kosti.
Človeka ako som ja, neohneš. Môžeš ho len zlomiť.
A mňa zlomili viac ako raz aby som sa stala silnejšou.
Moje Ja nikdy nebude normálne. Nikdy sa mi nepodarí narovnať ho do dokonalého tvaru. Ostanú pokrivenia s ktorými sa dá žiť.

Je ťažké hovoriť otvorene o minulosti, keď privádza ľudí do rozpakov. Mne to nerobí problém, stalo sa a hotovo. Problém mi však robia ľudia, ktorých to vyvádza z miery a netušia ako reagovať.
Dá sa vôbec moja minulosť podať nejakým vhodným spôsobom?
Ja som na to ešte neprišla.

V hlave mám spomienku. Pohiblivý obraz, no čas z nej vygumoval pocity.
Pamätám si tú hádku. Rovnaká ako tie ostatné až kým nevytiahol červený skladací nôž. Bol vo svojom afekte. Podrezal si žily rovno pred nami, pred jeho deťmi. Na svetlej podlahe svietili kaluže jasno červenej krvi.
Neviem, čo som vtedy cítila. Mozog to jednoducho vymazal.
Ani neviem, koľko som vtedy mala rokov. No viac ako 13 to nebolo.
Jasné, že si ten chudák nezarezal hlboko. Len demonštratívne aby nás poznamenal na celý život a urobil divadlo.
Mrzelo ma, že si nerazeral hlbšie a jednoducho nevykrvácal.
Priala som si aby zomrel.
Aby zomrel pôvodca môjho Pekla a skončilo moje utrpenie.
V momentoch najväčšieho zúfalstva som rozmýšľala, že ho jednoducho dobodám v spánku.
Tá myšlienka bola neodbytná a utešujúca. Mohla som len získať, nebolo čo stratiť.
Chladná kalkulácia. Zavreli by ma na psychiatriu ale už by mi nikdy neublížil. Obetovala by som sa pre rodinu a zachránila ich raz a navždy. Skončilo by to šialenstvo v ktorom som žila roky.

Môžem byť po tomto normálna?
Trvalo mi kurevsky dlho sa ako tak poskladať späť a následky detstva s tyranom budem znášať do konca života.
Je tomu možno viac ak pol roka, keď som prestala popierať existenciu Monštra vo mne.
Roky psychického týrania a strachu o život vytvorili Monštrum vo mne ako obranu.
Strach, nenávisť, zúfalstvo, túžba zabiť jeho alebo seba...

Učím sa ako s tým všetkým žiť a je to beh na dlhé trate.
S odstupom času som za túto skúsenosť vďačná. Ináč to vlastne ani nešlo.
Minulosť zadefinovala kým som.
Som tým najlepším človekom akým môžem byť

Posadnutosť mužmi

18. january 2017 at 14:03 | Hrobárova Dcéra
Chcela by som sa poďakovať všetkým ženám, ktoré mal predo mnou a ktoré nevideli ten poklad. Nikdy som nestretla úžasnejšieho muža.
Sú dni, keď som ponorená hlboko v sebe. A sú dni, keď sa ho nedokážem nijakým spôsobom nabažiť.
Večer nacvičoval 5 minút balet, keď sa postojačky snažil vyzliecť nohavice. Taký ten moment, keď sa aj úplne bežná činnosť sakramenstky skomplikuje. Po chvíľke sledovania som sa začala smiať.
-To sa občas stáva. Zahlásila som s hranou vážnou tvárou.
Vybuchli sme smiechom. My sme taká funny dvojica.

Keď nemá svoj deň, tak sa mení na Cynika. Občas mi zabehne, keď z neho niečo vypadne. Na ťažkých cynikov sa zvyknúť nedá. Jednoducho si priznáte, že takýto vysoký level nikdy nedosiahnete a že sa na neho ani nedá pripraviť. Je to jednoducho
Too Much...
Nie je cynik, je len kurva úprimný. Nehrozí aby som zaspala na vavrínoch.

Asi som ním posadnutá. Najradšej by som bola nonstop nabodnutá. Proste Samček =D
Skutoční muži sú dar od boha.
Sú dni, keď sa nedostatky menia v prednosti.
Zmení sa uhol pohľadu a mne je úplne u riti, že má deravé ponožky. Vtedy ma šialene priťahujú momenty, keď vyberá klince z dosiek a ja som hypnotizovaná hrou svalov.
Sú to tie drobnosti, ktoré dokúžu byť neznesiteľné, no robia ho mužom. Zbožňujem, keď mi dodriape tvár strniskom. Ako keď sa mojkáš so zapnutou brúskou ale nemôžeš si pomôcť. Vždy zo mňa len vypadne "Au!"
Čapnúť ma po zadku je ako označkovanie teritória.
Yeah, vnímam, že si tu a že si moja.
Na oplátku si oblečiem niečo pekné.
Yeah, toto má doma a ty plač v kúte. (OK, toto som sa trošku nechala uniesť =D)
Tento vzťah je úplná pecka. Komplikované sú vtipy o židoch a nacistoch. Ja to skoro vždy poseriem, takže som občas za neandrtálca z jaskyne alebo rasistický xenofób(či ako ináč pomenovať totálneho kokota?!).
Musím sa ešte veľa učiť o diplomacii a slušnom správaní.

Ako ma Standa dostal...

11. january 2017 at 16:58 | Hrobárova Dcéra
I want fresh air!
Občas neodolám pokušeniu a vypustím do sveta činitele. Len taký "náhodný" výstrel do prázdna. Som jednoducho zvedavá, čo sa stane. Akú reťazovú reakciu to spustí.
Hra: Ukáž aký dobrý si
Mám rada, keď sa chytí zaujímavý človek, ktorý prináša nové zážitky.
Standa ma špunkol.
Špunk: je stav, keď ti vyrovná EEG krivky. Proste ti zastaví mozog v myslení a nastane WTF moment.
Príklad: Chodíš so slnečnou už 3 mesiace, chystáš sa k nej nasťahovať a vtedy zistíš, že má 2 deti.
To je Špunk.
Na moment som myslela, že je to omyl! Môj rukopis ma vyviedol z miery.
Dokážem to zaradiť ku konkrétnemu obdobiu ale nedokážem si spomenúť.
Toto sa vážne podarilo! Klobúk dole.
Presne pre toto milujem život. Vyvíja sa a stupňuje. To, čo ma dostalo v minulosti sa stalo rafinovanejším a divokejším. Zakaždým je to lepšie a lepšie.
A to som si myslela, že ma už nič neprekvapí. Toľká naivita...
Chcela by som sa opýtať: Čo všetko o mne vieš?
Ale nie som si istá, či to chcem vedieť. Som Srabík 😃
Nikdy som sa necítila pripravená. Vždy sa to jednoducho zvrtlo a ja som sa musela prispôsobiť.
Som v bode, keď rozmýšľam, či má zmysel sa schovávať...

Článok na želanie(1): Zakillujem ho!

5. january 2017 at 15:00 | Hrobárova Dcéra
Who cares
Bola by si schopná zabiť milovaného človeka?
 
 

Advertisement

Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?