Pán Uniformovaný

V tranze

7. january 2016 at 15:19 | Hrobárova Dcéra
Och áno, Hrobárova dcéruška, ty musíš byť vždy totálne cákla.
Po ťažkej alko oslave ma vyplo. Odpadla som do postele, kde som v bezvedomí statočne štiepila alkohol. Keď už hladina klesla na prijateľnú úroveň, tak ma kontrolka zobudila. Ako správny polorozbitý človek som chvíľu nadávala a potom nahmatala mobil. Škúlila som svojimi opitými očami a čítala nájdené SMS. Čo tam po tom, že boli poslané pred 5 hodinami, keď som bola v najhlbšom bode svojho opojenia. Zdvorilo som odpísala a čakala či sa ozve Urodzený alebo Uniformovaný.
Klasika, Uniformovaný ma pozval k sebe tak som sa dvihla uprostred noci a šla sa obliekať. Z topánok som ešte narýchlo umyla zvyšky z môjho žalúdku a šla som.
Prázdne ulice, pár áut a Hrobárova Dcéra si vykračuje nocou. Cesta mi cez topiaci sa sneh ubiehala pomaly a akosi som rozmýšľala, čo to zas stváram. V rytme divnej hudby sa moje myšlienky divne krútili.
Dorazila som, zvalila sa na posteľ. Nechala som sa akosi uniesť a rýpala som do neho. Teraz už viem, prečo máme tichú dohodu, že do seba nebudeme rýpať ani podrývať. Sme totiž rovnako bezcitní a neštítime sa rýpnuť do živého.

Povedala som mu, že je starý, nezdvorilý a lenivý.
Ja som skončila ako malá a drzá so zlým vychovaním čo si trúfa na Pána Uniformovaného (ale dostala som plyšáka, že keď už som malá a tak neskoro hore v noci).
Fajn, tadiaľ cesta vážne nevedie!

Obsadil si svoje miesto v posteli a mne neostávalo nič iné než sa pridať. Pozerali sme seriál a ja som zakaždým dostala vynadané, keď som o jednej herečke tvrdila, že má čelo ako kapor... Seriál skončil a ja som bola príliž hnusná aby som pustila ďalší diel a on bol príliš starý a unavený aby ho pustil. Tak sme ostali ležať v tme. Chvíľu som do neho provokačne štuchala ale to sa ma potom snažil zhodiť z postele. Zakvačiť sa na jeho ruku aby ma nezhodil je zo začiatku zábava. Potom príde to uvedomenie, že si o to vlastne koledujem.

Prestala som a miesto toho som sa poddala tomu chceniu vo mne. Po pár nádychoch som sa k nemu v tranze pritúlila a nechala svoje ruky skúmať jeho telo. Nežné dotyky, hladkanie a on si to spokojne užíval. Stovky opojných dotykov spomaľovali čas a môj tranz sa prehlboval. Taká banálnosť, môcť sa dotýkať a túliť. Nedokázala som sa ich nabažiť. Spokojne sa otáčal na chrbát a na brucho ako sa mu zachcelo.
Idylka až kým som ho nezačala štekliť a on mi drsným ťahaním za vlasy nevysvetlil, že šteklenie sa zatrháva. Len tá jeho radosť, že ma mohol mať zas pod kontrolou.
Tak som sa vrátila k hladkaniu. Každý milimeter som si starostlivo ukladala do pamäte a tvorila večný obraz v mojej hlave. Pribral, zašepkali moje senzory. Ako keby na tom záležalo. Dokonalosť každej živej bytosti je v jej nedokonalostiach. Spokojne som sledovala svoje ruky ako nenápadne vkĺzli pod jeho trenky. Dych sa mu zrýchlil a krčná tepna mi rýchlejšie pulzovala do čela (ležala som mu na ramene a časť tváre som mala opretú o jeho krk). Vrátila som sa k nežným dotykom na hrudi a znova skĺzla do jeho treniek. Roztúžene som sa k nemu pritúlila a schovala svoju tvár do jeho hrude. S hlbokým nádychom som mu stiahla trenky a vrhla sa na jeho penis. Zvláštne opojný pocit, keď mi odhŕňal vlasy nabok aby videl ako mizne v mojich ústach. Už len pre to ako mi drží vlasy to zbožňujem. Fascinujúce, skvelé, tranzoidné.
Krátka pauza, keď som sa poriadne nadýchla a pripravila na to, čo príde. Poskladal si ma ako sa mu zapáčilo a privádzal ma do šialenstva, keď ma dráždil špičkou až kým som sa neskrúcala ako had. A potom prudké vniknutie so zavzdychaním do tmy. Užíval si prirážanie a vnikanie. No najkrajšia bola tá nemá komunikácia, keď som stiahla svaly a on zareagoval a zatlačil ho hlbšie.... Ako málo slov človek potrebuje, keď dokáže hovoriť presnejšie a výstižnejšie telom. Vzdychala som mu do ucha a zarývala prsty do jeho ramien. Dvíhala sa a klesala v rytme jeho prírazov.
Keď sa unavene zvalil vedľa mňa, tak som sa elegantne dvihla a šla si po svoju dávku držania vlasov. Zvedavo sa ma opýtal, či ho chcem znova zjesť. Len som sa pousmiala a ponúkla mu svoje vlasy.... Jasné čomu dal prednosť.

Skrútili sme sa do klbka a zaspali v objatí. Toľko príjemných pocitov, keď som si dopriala pritúliť sa a cítiť jeho blízkosť.
Paradoxne k jeho povahe som tak blízko jeho duše, že sa jej môžem dotýkať a zároveň som tak strašne ďaleko, kde o veľa veciach neviem...

Hlod z rána:
-Ty si spala s tým plyšákom, čo som ti dal?
-Ale kde, ja som spala s dvoma plyšáčikmi :))

Víno a šampanské

28. november 2015 at 19:41 | Hrobárová Dcéra
Človek sa občas stratí a zmizne aj stopa, po ktorej by sa dal nájsť. Je to akási moja prirodzenosť večne sa strácať a miznúť do krajiny, kde po mne neostane ani stopa v snehu. Koľko času už ubehlo odkedy som skrížila plány a vydala sa po najmenej pravdepodobnej polohe atómu?! Vybrala som si možnosť, ktorá bola vysoko nepravdepodobná a tak sledujem, kam ma až zaveje.
Umlčala som svoje ústa aj svoje vnútro v nádeji, že poupravím svoj smer. Len opatrne aby som zanechala len tie najjemnejšie otisky.
Po dlhej dobe som zavítala so svojho sveta s neurčitými pocitmi.
Čo to so mnou urobí?
Rozhovoria sa moje ústa?
Rozkričí sa vnútro?
Ostalo ticho, neozval sa ani povzdych. Až kým som nevošla do hovoriaceho lesa. Šla som tam s presvedčením, že aj keby ku mne hovoril neodpoviem mu jediného slova. Túžila som ostať hluchá a nemá voči nemu.
Otvorila sa debata ako keby sme sa dlho nevideli. Akoby nás tá vzdialenosť spojila bližšie. A možno to bola len márnivosť hovoriaceho lesa, že som nedosiahnuteľná. Rozprávali sme slovami ale moje skutky mlčali.
Pripomenul mi dlh, ktorý mi ostal a tak som sa s neochotou na neho posadila. Zhlboka sa nadýchla, rozotrela si po rukách olej a privrela oči. Na pár minút som uverila, že ma nechá v sladkej radosti z dotykov. Prechádzala som jeho chrbát, skúmala jeho svaly a spomaľovala čas. Aká naivná!
Svetlo sa lámalo a tvorilo oblé línie. Zatvárala som oči a zadržiavala slová, keď jeho ruka kĺzala po mojom stehne.
Musím ostať nemá! Musím!
S každým dotykom silnel ten krik, ktorý sa niesol z diaľky. Zúfalo som tlačila svoje sústredenie do rúk.
Prosím nie, neubránim sa! A on to vedel...
Pripravil pascu v ktorej sa utopím.
Zrazu sa prudko otočil a hľadeli sme si do očí. Nech poteším svoje ruky jeho hruďou.
Preglgla som horkosť vína, ktoré som zapíjala šampanským. Ako veľmi môžem byť nemá, keď nechcem vidieť kam sa rútim.
Dotyky ma zaplavovali ako voda. Vlny vrážali do tela až som skončila pod hladinou ako odovzdaná loď. Nemilosrdne sa na mňa vrhol. Tak nezvyčajne ako to vie občas len on. Vyrazil mi tým dych a vyzliekol mi šaty.
Chvíľu som ešte dúfala, že sa nadýchnem, že je to len jedna dlhá vlna.
Dvihol sa a zvalil ma na chrbát. Poskladal ako list papiera. A jediným vniknutím prerušil moje mlčanie. Nocou sa niesol milostný dialóg kde on bol tým dominantným, ktorý sa pýta a vyžaduje odpovede. Ja som bola tou podriadenou, ktorá skrz vzdychy odpovedala.
Zalapala som po dychu, keď ma surovo zdrapil za vlasy a stiahol do postele. Z úst sa mi vydralo zastonanie a do ucha mi znel jeho hlas.
"Toto sa ti páči?!" zaznelo s veľkým potešením.
Pár hlbokých nádychov a až potom som dokázala odpovedať.
Paralýza mysle, len čisté potešenie a bolesť, ktorá sa menila vo vzrušenie. Nech to nikdy neskončí, nech tie pocity trvajú do skonania sveta. Až kým nezanikne svet!
Na moment sa mi zazdalo, že hlboko pod môj povrch.
Ako veľmi ma musí poznať aby mi vedel spôsobiť takéto potešenie?
Pila som ho hltavo ako živú vodu a vo mne sa začal rozlievať dlho zabudnutý pocit pokoja...

Kam som sa to stratila?!

Labuť na hranici svetov

25. june 2015 at 0:37 | Hrobárová Dcéra
Znova som sa stratila. Klasika v mojej réžií.
Strácať sa v tme a po čase sa zas objaviť ako obláčik dymu. To je môj malinký svet...

Najprv som si nahovárala, že to bude len zdvorilostná návšteva. Nechcela som bojovať so zvyškami svedomia ani zavádzať a zatajovať detaily. Stále nechápem tie impulzy, ktoré ma k tomu ženú. Akože šepkám Pánovi Neznámemu, že mi je všetkým. A potom sa po nociach vytrácam z postele a len moje kroky pretínajú ticho noci. Chcela som len posedieť a nazrieť do svojho raja. Zvierala som v ruke mobil a čakala, kedy mi Pán uniformovaný otvorí bránu.
Ako vždy som vystrúhala úprimný úsmev nasledovala ho do zatratenia.
Zložila som sa na posteľ a on zatiaľ pustil môj dialóg s bohom. Zaujato som sledovala a bez zaváhania som prijala pohár. Červené víno tieklo dole mojim krkom a ja som bola ponorená do sledovania. Občas sme prehodili pár slov až sa zložil na posteľ vedľa mňa.... Ani neviem ako som dopila skoro celú fľašku sama. Pán Uniformovaný zatiaľ driemal vedľa mňa a ja som zatiaľ opájala svoju myseľ.
Skončilo predstavenie a on sa ako na povel zobudil. Ležali sme v úplnej tme vedľa seba a nenápadne sme sa jeden pritisli k druhému. Nie, nie, nie! Šepkala som sama pre seba a poddávala sa jeho rukám, keď mi naznačoval, ktoré kusy oblečenia sú zbytočné. Bez váhania som poslúchla a za chvíľu som zo seba zhadzovala posledné kusy oblečenia. Zamotaní vo vášnivých gestách a dotykoch. Bola som nedostupná i úplne odovzdaná. Pritláčala sa bližšie až zavzdychal a potom sa odvracala aby ma zas zaviedol späť.

Potom sa realita pretla s obrazom mysle.

Ležala som v úplnej tme, kde zrak nemal význam. Ničotou, kde veci stratili obrys ostal len tvar a forma. Prestala som vnímať očami a započúvala sa do vnemom bez svetla. Tichou tmou sa nieslo len šušťanie jeho strniska v mojich vlasoch. Topila som sa v tých protichodných pocitoch. Nežnosť kontra brúska, čo behá po mne. V tej tme moje telo zatúžilo dotknúť sa pokladu. Dvihla som sa a už som nebola sebou ale labuťou s dlhým krkom.
Opatrne som sa zložila na neho. Naše srdcia boli len kúsok o seba. Môj dlhý krk opisoval línie jeho tela. Od pŕs, po ramená a vedľa krku. Bola som tak krehká a jemná. Ľahká ako orech na vode.
Ako morské vlny som sa hýbala pod jeho rukami.
Trpezlivo očakávala ako prebodne labuť....

Po dlhej predohre ma skolil. Nedokázala som sa brániť. Odovzdaná labuť, ktorá každým kúskom opisovala krivky jeho tela. Topila som sa v ňom ako v asfaltovom jazierku. Najprv špička krivého noža a potom som len zavzdychala. Vyžíval sa v tom ako ho do mňa vrážal a tmou sa nenieslo len šušťanie jeho strniska ale aj moje prosenie, keď ma hrýzol do krku.... Prebodával ma znovu a znovu. S úškrnom Diabla konštatoval, že sa mi to asi páči....

Ani neviem, kedy som zaspala. Zobudila som sa skôr ako on. Smial sa zo sna a ja som pozorovala ako mu pulzuje tepna na krku... Na chvíľu som zatúžila preťať ju ostrím noža. Zároveň som zatúžila počuť ten vtip, ktorému sa smial.

Nepoučiteľnosť bolí!

21. may 2015 at 21:22 | Hrobárová Dcéra
Samozrejme, čo som čakala?!
NEPOUČITEĽNÁ!
Riadne sme sa opili. Však čo, že skoro ráno idem do roboty. Ja som samovrah. Tie moje sklony ísť až na hranicu vlastných možností a riskovať všetko. Keby mi dali fúkať, je koniec. Však čo, takým ako som ja je to vlastne jedno :D ale stáť na nohách po takej noci a so zvyškovým alkoholom je riadne náročné! A hlavne sa tváriť nenápadne, že ja nič, ja muzikant.
Takže nevinné stretnutie sa zvrtlo. Stretli sme sa v podniku a zábava gradovala s vypitími pivami.
Vieš čo, neviem ani ako to opísať. Som šťastná, že mám vôbec vlasy. To, čo so mnou robil sa nedá pomenovať. Asi som mu nemala písať, že som nadržaná a že by nezaškodilo ma toho nešťastia zbaviť ťahaním za vlasy. Modriny mám na rukách. Fajn, to sa ešte dá prežiť. To je taká samozrejmosť. Ale tá brutálna čo mám na stehne... Fúúú no skoro taká veľká ako dno hrnčeka, čierno fialová a šialene bolí! Uprostred toho sexuálneho harašenia, keď zistil, čo so mnou robí, keď ma zdrapí za vlasy a objaví tak čaro moci, ma jednoducho prudko zdrapil za stehno a poskladal si do požadovanej polohy. Chytil za vlasy, stiahol zo seba a nasmeroval moje pery k jeho penisu... Mám rada, keď mi pri tom drží chlap vlasy. Je to také vzrušujúce a keď si ešte určuje tempo!
Šialená noc! Bola som v raji.
Ale fakt logicky nechápem, čo je tak strašne vzrušujúce na tom, nechať sa ťahať za vlasy. Logicky fakt neviem ale nelogicky a pudovo ma to privádza do šialenstva. Je to asi také ako keď niekoho vzrušujú silónky a podpätky... Aj to ma čaká.
Neviem, čo viac napísať... Došli mi slová

Oslintaný vankúš a Nočné túlanie

15. may 2015 at 23:28 | Hrobárová Dcéra
Večne sa strácam. Odchádzam aby som sa mohla vracať. Odmlčím sa aby som mala čo povedať...

Posledné dni ma dosť zamestnávali. Venovala som sa možnému i nemožnému.

Tento týždeň som v SMS spomenula Pánovi Uniformovanému, že by sme sa mohli niekam prejsť. Zažiadalo sa mi nočných prechádzok, keď sú ulice prázdne a mojim spoločníkom je tma a hviezdy. Samozrejme sa potešil a súhlasil, že niečo vystrojíme. Prišla streda a my sme sa dohodli, že to vystrojíme vtedy. Náročný deň v práci ma však odstavil. Doliezla som unavená a spotená domov. Bolo už neskoro a tak som hodila rovno sprchu na osvieženie a odreagovanie. Keď som sa objavila online, už vyzvedal kde som sa zdržala. Prehodili sme pár viet a prišla inštrukcia na presun k nemu.
Vyfénovala som si vlasy, prekonala chvíľkovú únavu tým, že som bola celé poobedie vo švungu a šla. Šla som s myšlienkou, že len pokecáme, dáme pohár vínka a ja si zdriemnem v jeho náručí. Akási zvláštna sila ma donútila strčiť si do zadného vrecka riflí gumičku do vlasov... pre každý prípad!
V hlave som nastavila GPS, rýchlo prepočítala najkratšiu trasu a šla nocou do náručia dobrodružstva. Noc bola pokojná a príjemne teplá. Taká na zachuchlanie do ľahkého kabátika a veľkého úsmevu. Zakrádala som sa bočnými uličkami a uvažovala ako to celé dopadne, čo sa stane a hlavne, že sa asi veľmi nevyspím.
Dorazila som do cieľa a zložila sa na lavičku pred domom. Zapálila si a napísala SMS, že som v cieli.... Mobil zapípal ale ja som bola ponorená do obláčikov dymu. Moju pozornosť upútala postava, ktorá sa prudko vynorila z tmy. Pán si sadol vedľa mňa a na tvári sa mi objavil veľký úsmev. Začal dialóg a ja som sa úprimne tešila, že sa zas po dlhej dobe vidíme. Zaviedol ma k sebe a ja som sa automaticky zložila do jeho postele. Keď prišiel za mnou s vínom a pohármi len sa usmial a zašumel, že "Klasika". Nalieval víno a dialóg pokračoval o všetkom možnom i nemožnom.
Vie, že cudzia posteľ je pre mňa posvätné miesto. Keď môžem do cudzej postele, je to pre mňa znak dôvery. Akoby mi ten človek dovolil vstúpiť do jeho najintímnejšej komnaty. Dokonalosť!
Pustil seriál, pili sme víno a prehodili nejaké slová. Potom sa presunul ku mne do postele. Najprv sme ležali vedľa seba, každý vo svojej súkromnej zóne až kým sa v nás neozvala potreba skrútiť sa z dvoch klbiek do jedného.
V hlave mi behali splašené myšlienky. Prečo to kurva robím? Nesmiem podľahnúť! Je to hajzel, ktorý môže za môj článok, ktorý som nedopísala a skončila v pivnici! Rýpal do mňa toľko až presekol ilúziu, ktorá padla! Skurvysyn, ktorý si pochutnával na mojich slabých chvíľach! Nedám mu! Nesmiem!
Bola som mierne rozčarovaná z toho, čo mi urobil a čo som dusila v sebe. Samozrejme to nemyslel zle, nechcel mi ublížiť. Len na chvíľu ukázal svoju drsnú, egoistickú a tvrdú tvár, ktorá ma zbavila jednej ilúzie. Každá strata ilúzie je šialene bolestivý proces. On síce pohol jednou tehlou ale spustil lavínu, ktorá ma zvalcovala. Bola som k nemu rezervovaná z ublíženosti, ktorá mi vlastne dala viac než som si dokázala predstaviť. Pomohol mi pohnúť sa ďalej aj keď najprv brutálne pichol do hnisajúceho abscesu.
Čosi ma však hnalo do jeho náruče. Zavrela som oči a vypustila svoje zvedavé ruky na prieskum. Ako ja milujem dotýkanie (áno, to je stále a už asi navždy moja úchylka)! Môj neopodstatnený hnev voči nemu sa pomaly trieštil na túžbu aj keď od toho incidentu som mala pocit, že som pre neho len sáčok zachytený v korune stromu, ktorý len bezvýznamne povieva vo vetre. Ale Pán Uniformovaný si ma k sebe viac pritiahol a schoval pod svoje mocné krídla. Našla som gombíky na jeho košeli a začali ich rozopínať. Ešte stále rozpoltená a bez jasného cieľa. Pán zároveň svojou jemnou rukou vkĺzol pod moje tričko.
Začiatok predohry... ale vlastne, tá začala už debatou na lavičke! Ja sa snáď nikdy nepoučím a neodolám!
Dotýkali sme sa a túžba v nás rástla. Prišiel bod, keď sme začali zahadzovať oblečenie a koža sa dotýkala kože. Chcenie presakovalo a vytekalo do postele.
Vedela som, že už som definitívne stratená. Ako to KURVA robí?!
Dotýkali sme sa navzájom. Jeho jemné ruky kĺzali po mojom tele a hovorili nevyslovené otázky. Ja som sa pod nimi jemne vlnila v nežných odpovediach. Milujem to, keď dotykom odpovedám vlnením, keď jasne naznačujem, že sa mi to neskutočne páči a chcem ešte!
Pod jeho rukami som si pripadala malinká, úplne drobná a krehká. Ale tá nežnosť a cit, ktorý z nich sálal lámal pocit, že som len sáčok vo vetre. Doslova kričali, že som mu chýbala a že nie som len náhodná okoloidúca. Ja pre neho niečo znamenám!
Ruky zablúdili do môjho rozkroku a myslenie sa rozplynulo v jase rozkoše. Ach tie naše nekonečné predohry, ktoré sú tak opojné. Tie naše a jedinečné. Zatúžila som po ňom viac ako po osemcifernej sume na konte v banke na Bahamách. Zatúžila som viac než po všetkom čo môže i nemôže existovať. Už nebola žiadne včera a zajtra, bolo len teraz a tu!
Nevydržala som to a vyliezla na neho. Prvé vniknutie bolo ako dokonalý priestrel. Rozrezalo ma a zbavilo pochýb. Tak to má byť!
Pán Uniformovaný však nie je žiaden model. Nemá telo ako Pán Štýlový, nemá penis z ktorého by ženy v extáze odpadávali. Nerozumiem jeho náznakom, že po čom túži. Je to také tápanie v tme, ktoré však prináša nečakané zvraty. Pár hlbokých prirazení, sladko zavzdycháme a on sa zahryzáva do môjho krku. Nocou sa ozve len slabulinké zastonanie a snažím sa ho striasť. On sa však nenecháva odohnať a prisáva sa na môj krk znovu. Bože, čo som komu urobila, že práve on mi pripomína horkosť môjho krku?!
Jemné vniknutia a prestávam myslieť, len vnímam každý impulz neurónov. Skladá si ma do požadovaného tvaru a ja sa len usmievam.
Ani neviem ako ubehne pol hodina a prichádza koniec. Na mojom bruchu sa rozstriekne túžba a ja už zatúžim po spánku. Utriem neplechu a skrútim sa na kraj postele. Pritisne sa ku mne a upadáme do spánku.
Môj spánok je plytký a budím sa na každé jeho zamulanie. Zo spánku mumle veľa, stíska ma v objatí aj sa odo mňa odvracia. O čom sa mu asi tak zdá? Jeho vnútorný svet musí byť neskonale obrovský, keď aj z číreho bezvedomia mumle náznaky spokojnosti a šťastia. Možno je len malou etapou v mojom živote, no, želám mu len to najkrajšie. Keď spí je tak nevinný a je mi jedno čo bude, len nech je šťastný. Či už so mnou alebo bezo mňa. Hlavou mi víria len tie najrýdzejšie a najúprimnejšie myšlienky venované nemu. Kým spí, prosím pre neho krajšie dni. Taká tá rýdza nesebecká láska, keď sama som nepodstatná a podstatné je len šťastie blízkej bytosti.
Skladám sa do rôznych polôh a striedam strany. Nadránom sa budím na jeho ramene ako púšťam slinu na vankúš. Zalomená v divnej polohe. Stále mumle zo spania a ja sa len usmievam. Je to tak sladké! Aj v hlbokom bezvedomí, keď duša opúšťa telo sú silne prepojené. Zatváram oči a zas zaspávam.
Budíme sa pred mojim budíkom. Prepletáme sa ako vretenice a ja sa znova nechávam zasiahnúť. Jeho dotyky sú tak nežné a plné citu. Bozkávam jeho krk a on bozkáva ten môj. Trieštim sa a skladám znova.
Zrazu prestane a pritiahne ma k sebe. Žeby ma snáď miloval po svojom?
Vstávame a obliekame sa. Hádže ma autom aby som vybavila čo treba a odváža ma domov. Mám akýsi zvláštny pocit a dávam mu bozk na líce. Spala som pramálo a predsa sa cítim skvelo.
Už je vlastne štvrtok ráno. Konečne som doma. To je taká moja klasika.... Prídem dnes a vrátim sa až zajtra. Strapatá, jemne pokrkvaná ale pokoj zo mňa žiari. O chvíľu idem do práce ale ešte si dám šálku kávy. Fajčím cigaretu a rozmýšľam nad tým, čo som pred chvíľou zažila.
Pán Uniformovaný je v sexe vlastne strašný. Pri ňom sa nedočkám žiadnych zvláštnych praktík či štýlov, ktoré by uspokojili moje fyzické telo. Ale vyžrauje z neho niečo zvláštne. Niečo, čo dá sexu úplne iný rozmer. Cítim sa uvoľnená a spokojná. Šťastie by som dokázala krájať a dávkovať. Nič ma nevyvedie z miery a ten pocit mám len pri ňom. Ten pocit vydržal kurva dlho.... Vlastne až doteraz.
V práci som sa chechtala už len zo spomienky na neho. Na jeho dotyky a brutálny cucflek, ktorý mi ostal na krku. Hovädo, musel si ma označkovať ale to isté som urobila aj ja. Nemôžem mať cucflek, keď akože existujem vo vzťahu, keď som akože zadaná ale viac ako fyzický orgazmus mi prináša súznenie dvoch duší.
Nadávam, viem! Ale nedokážem ináč vystihnúť tú situáciu. Bez toho kurva by to fakt nešlo. Aj teraz mi vlhne rozkrok, keď si na neho spomeniem....
... ako to robí, že z neho odpadávam j keď je v posteli drevo? Ako ma dokáže odzbrojiť a zložiť? Ako ma dokáže odpáliť do Raja?
Ako? Čo je v ňom také zvláštne?!

Nočná návšteva

6. january 2015 at 16:52 | Hrobárová Dcéra
Posledný článok som len narýchlo dopísala. Pán Uniformovaný si zmysel, že ma príde navštíviť. Som sa nevedela dočkať až sa dochomietne a ja sa budem môcť na neho vrhnúť. Je na ňom vážne čosi fascinujúce, čo ma nenechá na pokoji. Ten jeho krk, ktorému sa rada venujem. Nežné bozky i brutálne uhryznutia. Zbožňujem, čo to s ním robí a robila by som mu to stále!
Nechal, nech si robím, čo chcem. Užívala som si pózu pani dominantnej, čo si vezme, čo chce. A on sa len smial. Smial sa mojej Bohyni, ktorú vytiahol na povrch.
Vždy ma budú fascinovať chlapi, čo podržia a nechajú ma, nech si užívam. Tá jeho výdrž ma prekvapila. Moja únava po skoro hodine až takým prekvapením nebola. Ja musím byť nymfomanka alebo aspoň musím milovať sex.... Ach! Na chvíľu ma nechal vydýchnuť a vymenili sme si pozície. Zdrapil ma za vlasy, zvieral môj jemný krk v rukách a ja som sa trieštila blahom.
Vrátila som sa zas do svojej pozície Bohyne a moje ego rástlo, keď sa smial a doticha jemne šepkal: "och, Bože"
Krásna noc. Krajšia ako moje sny....
Skrútili sme sa spokojne do klbka a driemali až kým nemusel ísť...

Kde si?

2. january 2015 at 11:13 | Hrobárová Dcéra
Na úvod sa privítam v novom roku. Vítam aj Vás, milý čitatelia!

Silvester bol vážne skvelý! Pán Uniformovaný ma ako sľúbil uniesol. Ešte mi aj povedal na kedy mám byť pripravená. Tak som sa nahodila, štyrikrát prezliekla a šli sme. Ísť medzi úplne cudzích ľudí, boh vie kam a ešte s niekým ako on mohlo dopadnúť všelijak. Vystrelilo to však najlepšie ako sa dalo. Mali sme čo robiť aby sme sa neopili jak cvoci ešte pred ôsmou. Nálada bola skvelá, stále sa nalievalo a stále sa jedlo. Ani neviem, či si pamätám mená všetkých účasníkov. Bola som tam najmladšia :D a to sa mi už dlho nestalo. Smiali sme sa jak cvoci a zrazu prišla polnoc, oslavovanie, telefonáty a šampanské!
Pili sme ešte po polnoci ale to sme už bola banda pripitých ľudí. Najviac som sa smiala, keď sa niekto konečne opýtal, že čo my dvaja s Pánom Uniformovaným. V duchu som sa smiala aj keď som musela vyzerať dosť vyorane. Uznávam, že vziať nejakú slečnu na oslavu k priateľom je také no, provokujúce. Tak sme obaja neutrálne zahlásili, že my nič, popreli sme ich myšlienky, že sme spolu. Niekedy sa nedá povedať, že proste z času na čas sa spolu vyspíme a ináč sme skvelý priatelia :D To by bolo fakt neslušné. Prekonali sme tento výsluch aj keď všetci si evidentne pomysleli svoje... Zabávali sme sa ďalej až kým ma nezmohla únava a tak ako vždy, som sa bez slov dvihla a zaliezla spať. Tie naše naťahovania a bitky s Pánom Uniformovaným mi už spôsobovali modriny, príliš upútavali pozornosť ostatných a hlavne ma šialene vzrušovali!
Ani neviem, kedy ku mne Pán Uniformovaný došiel, mala som riadne v hlave ale stále good. Fakt neviem ako sa to zmenilo zo spím na ten moment, keď som sedela na ňom a on ma stále napomínal aby som bola ticho. Proste cudzie postele sú tak lákavé, tak neodolateľné, že to priam volá aby si to v nich človek rozdal. Pamätám si len to ako som si to užívala a on tiež. Dvaja bláznivý nadržanci....
Ráno bolo náročné, vstať z postele, aspoň nejak napraviť čo spôsobil alkohol a divoký sex. Vlasy na všetky strany, schovať modriny a poalkoholové zúfalstvo. To ako sme do obedu sedeli jak vygrcané rezanky a čakali kým šoférom vyprchajú posledné zvyšky alkoholu netreba spomínať.
Dôležitejšie je dopracovať sa k "Kde si?" Keď si spomeniem s akým hlasom mi to vravel, odpadávam. Keď namiesto domov sme šli k nemu, chvíľu akože sledovali seriál a potom sa jednoducho skrútili do vášnivého klbka. S ním sú tie nežnosti a predohra tak krásne.... Ešte teraz by som sa mu zahryzla do krku!....
Kde si? Nedokázala som odpovedať a tváriť sa ináč. Užívala som si ako ma zdrapil za vlasy a držal v tej správnej polohe. Vychutnávala som si každý jeden pohyb, celá moja existencia sa strácala v nekonečne. A on sa ma s úsmevom a zvláštnym potešením v hlase opýta tak zvláštnu otázku. Povedať, že proste šaliem zo sexu s ním, že je v ňom čosi zvláštne, čoho sa neviem nabažiť, že............
Wuáááááááááá!

Tĺmil si moju bolesť

21. december 2014 at 20:09 | Hr
Pokojný to večer, popíjam si pivko s vedomím, že je ho v chladničke ešte dosť na to aby som sa jemne opila. Dosť na to, aby som ho vyhnala z hlavy. Dosť na to, aby som sa poddala tej hudbe, čo mi hrá. Taká tá jemná hudba, ktorá sa dotýka môjho žeravého srdca schovaného v hlbinách. Večer plný pokojnej, zmyselnej hudby a spomienky na dnešnú noc.
Bol taký sladký... Pán Nový ma aj napriek môjmu zúfalému stavu ukradol z domu a zoznámil sa s malou Bohyňou, ktorá ho privítala bez štekotu. Ako vždy sme si dali filmový večer a s akousi láskavou starostlivosťou ma schoval do svojej pohodlnej postele, kde som okrem záchvatov smiechu z filmu bojovala s tou pliagou, čo na mňa liezla. Vraj sa mám potiť, tak som sa potila v jeho tričku. Milujem, keď mi chlap požičia svoje tričko. Je to taká primitívna forma ako sa zamaskovať a zapadnúť do cudzieho prostredia. Spôsob ako sa stať súčasťou jeho vesmíru. Nežné dotyky nás rozohnili. V tom momente som túžila byť len jeho a nikoho iného. Nežnosti, skoro som zabudla, že čo to je. Muž, čo je ku mne nežný a jemný! Zázrak! Ale už som si istá, že prudko reaguje na bozky na krku a na ušku. To sú jeho slabiny, ktoré sa mi páčia. Potom prišiel ten moment, keď sa Succuba šťastím a slastným opojením zvíjala vo víťaznom tanci, oslavovala vesmír a krásu mužov, čo podržia a doprajú jej tú sladkú rozkoš. Predviedla som mu čaro jemných pohybov panvou, ktoré ho dostalo. Len držal a nechal sa unášať tým jemným potešením rovnako ako ja. Aké sladké bolo, keď ma zovrel vo svojej silnej náručí, držal ma aby som sa ani nepohla. Ako ja milujem takéto prejavy nadriadenosti! Keď som vydaná na pospas mužovi, keď ma skrotí silou a ja nemám možnosť sa brániť. Najviac ma potešilo, keď ma po tom búrlivom rodeu zovrel v náručí a pýtal sa, či už budem počúvať... A z mojich úst vyšla záporná odpoveď, vždy si všetko robím po svojom.
Potom prišiel oslobodzujúci spánok v náručí. Spánok, kde sa mi plietli reality, kde sa ma les spýtal, či budem počúvať. Nekonečný, zelený les čo ku mne šepkal.
Skoro ráno zazvonil budík a moje reality sa plietli ešte viac, len v tej svojej uniforme vyzeral tak božsky.... Na chvíľu som ostala očarená ale potom som zatúžila po tej svojej posteli. Po svojom pokojnom vesmíre, kde ma nikto nebude vyvádzať z miery, kde si dám pivo a pošlem dymové obláčiky z cigariet ako malú meditáciu do neba....

Lámal si ma ako čarodejnicu

17. december 2014 at 21:14 | Hrobárová Dcéra
Fajn, takýto zvrat som nečakala.... nie tak rýchlo. Len rozmýšľam, do čoho som sa to zas nechala zatiahnúť.
Pán Nový sa nenechal zahanbiť, znova ma uniesol na filmový večer... Všetko by bolo fajn ak by ma pri mojom obľúbenom filme nezačal lámať. Najprv nevinné dotyky, ktoré sa neskôr zvrhli v boj o udržanie pozície. Môj krk sa stal terčom búrlivých bitiek. Silou mocou chcel otestovať aká som šteklivá a ako veľmi nemám rada keď sa niekto dotýka môjho krku. Keď ma začala tlačiť do chrbta jeho vojnová zástava, boli mi jasné ako vojna dopadne....
Boj sa presunul z malého gauča do postele.... To vieš, posteľ vždy ostane len posteľou, miestom kde sa odohrávajú zásadné bitvi nášho života.... Tam lámanie pokračovalo o to intenzívnejšie. Ale palec hore, že hral moju hru. Ako mi raz bolo povedané: Muži chcú dobívať a ženy chcú byť dobívané. Tak som hrala hru na vzpurnú netýkavku, ktorá sa mu evidentne páčila. Vzpierala som sa i poddávala, bojovala s chaosom, ktorý sa rodil v mojej hlave a ničil všetko. Bojovala som s túžbou utiecť i oddať sa chceniu. Potom som ho zastavila a on na chvíľu strnul, čo bude ďalej.... Elegantne som skrotila svoje ohnivé vlasy do gumičky, vyslobodila sa zo spárov posledných kúskov šiat a vrhla sa na neho. Odpoveďou mi bolo, že som nepredvídateľná ako počasie v horách. Sladko som mu zašepkala, nech ma už nenaťahuje, že už nechcem čakať (hej, bolo na čase po viac ako dvoch hodinách boja/predohry) ale nie, Pánko ma musel ešte ponaťahovať ale sám horel túžbou.... A potom Pán Nový zažil žeravú bohyňu na vlastnej koži... Mala som dojem, že ostal ohúrený... Asi ako každý chlap, pri ktorom budím dojem nevinnej duše a pri tom som vyjebaná Kurva z Pekla, čo ti zlomí srdce i väz.
Spoločne sme sa potom smiali, keď možno porušil moje pravidlo, že do vlasov, nie.... Neviem, nechcelo sa mi zisťovať či jeho (ne)deti skončili v mojich vlasoch. A potom už len sladký spánok v jeho náručí....
Spánok by to bol krásny, keby nebolo ráno, čas, keď deti chodia do školy a každú chvíľu do môjho podvedomia nevnikali zvuky jeho zvoniaceho mobilu a zvončeka. Spala som však spánkom nevinných.... Až kým som sa nezobudila a neoblieka. S úsmevom som napochodovala do obývačky a tam facka jak hrom. Tam na koberci sedel jeho malý synátor.... tak to bol error jak hrom :D ale patrí to k životu....
Vojnové zranenia mám, môj krk vyzerá, jak by ho okusávala svorka hladných vlkov...... Ech!
 
 

Advertisement
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?