Názorové Peklo

Keď je kniha dobrá

Monday at 16:42 | Hrobárova Dcéra
Žijeme ve společnosti podobné mraveništi, kde pracovat a plodit děti je nejvyšším cílem lidského bytí. Práce je opium lidstva, mají být děti jeho útěchou? Společnost, ve které se život omezuje na vydělávání na živobytí a na rozmnožování, je společnost bez budoucnosti - protože je to společnost beze snů.
Pořídit si dítě je nejlepší prostředek, jak se vyhnout otázce po smyslu života, poněvadž vše se točí okolo něj - dítě je tou nejlepší náhražkou hledání smyslu existence.

Simple Mind

25. june 2017 at 16:20 | Hrobárova Dcéra
V istých momentoch vyprsknem kávu nosom a odumrie mi pár neurónov.
Vždy ma udiví aké formy života existujú. Vo všeobecnosti nemám nič proti jednoduchým a menej inteligentným ale sú momenty, keď sa smejem,
Je ľahké naraziť na tvorbu ľudí, ktorí by tvoriť nemali. Či už ide o písanie blogu, instagram, či YouTube. Ľudia jednoduchšej mysle uverili, že aj oni môžu tvoriť a byť slávni. Čo tam po tom, že keď si pustím video takého exota, tak už prvých 5 sekúnd sa prepadám od hanby do gauča za autora.
Kde je hranica, keď je ešte morálne v poriadku poukázať na slabú úroveň a zásadné nedostatky? Obraz seba samých je z časti tvorený aj interakciou s okolím a jej spätným zrkadlením.
Čo v momente, keď narazíme na človeka, ktorý ma silne pokrivený obraz o sebe samom? Nechať ho v jeho, ktorý je totálne mimo alebo ho (možno) krutým feedbackom vrátiť na zem?
Za mňa Áno. Pre mňa je to dobrý skutok, poukázať na ilúziu...

Mladí stoja za prd

1. may 2017 at 2:26 | Hrobárova Dcéra
Chlapi do 30 sú často nevycválaní žrebčekovia. Potrebuju uznanie, byť Pánmi Sveta.
Som tu, padni na kolena a kľaňaj sa mi!
Pomýlení zo sveta, hľadajú stále seba samých. Nevedia čo chcú.
Musím sa z nich smiať. Zábavné existencie. Stále chodia okolo problému, poznajú riešenie ale sú dokakaní byť dospelými a uvedomiť si jednoduché voľby.
Tragikomické.
Mne týto tragédi nikdy nesedeli. Rozumiem im motívom no nedokážem sa s nimi stotožniť.
Ako vážne si chceš týmto urazeným postojom odjebávať život?
Však spokojne narážaj do toho múru, keď ťa to baví ale keby si nevidel, tam vedľa už múr nie je...
Niektorí z toho nevyrastú nikdy. Niektorí otvoria oči a stanú sa chodiacimi zázrakmi. Niektorým rupne.
Život je proste pestrý vo všetkých smeroch. Aby sme sa nenudili

Utratiť a hotovo?

22. april 2017 at 9:37 | Hrobárova Dcéra
O tom, že je situácia v slovenských útulkoch kritická škoda hovoriť.
Die Hundemafia
Občas dosť silno pochybujem, či si organizácie uvedomujú, že psov je príliš veľa a aká je sociálna situácia. Je len otázkou času, kedy sa s nimi začnú ohadzovať.... teda ak sa tak už nestalo.
Nehovorím, že sa na to majú vyprdnúť. Len by to chcelo otvoriť pandorinu skrinku a zamyslieť sa nad jej obsahom.
Vychádzať z predstavy, že na Slovensku je nevyčerpateľné množstvo ľudí, ktorí majú čas 24/7, vhodné podmienky (ako dom s veľkou záhradou bez/s iným psom atď...) a zručnosti psieho opravára je dosť naivné.
Všetky tie krkolomné požiadavky pre jedného poškodeného (či už duševne alebo fyzicky) psa.
Poznám presne 0 ľudí, ktorí si môžu brať psa do práce a byť s ním 24 hodín denne.
Poznám presne 0 ľudí, ktorí majú dom s dobrým oplotením a bez psa.
Takto by som mohla pokračovať veľmi dlho.
Výzvy na zdieľanie ignorujem. Tých pár ľudí, ktorých na fb mám nemá možnosti. U mňa je to bezpredmetné.

Niekedy sa mi zdá, že to hraničí so spasiteľským syndrómom. Zachrániť všetko a nepozerať sa na to, že došli možnosti a miesta.
Utratiť? Nie!!! Veď je zdravý!
Je to len psychicky narušený mrzák...
Pes bol stvorený aby žil po boku človeka ale čo v momente, keď túto základnú vec nedokážeme naplniť? Rybička žijúca v pivnom krígli asi nebude šťastná.
Sme zodpovední za to, čo sme si skrotili. Zodpovednosť vyžaduje aj ťažké rozhodnutia.
Smrť- najväčšie zlo aké existuje!
Ale je to vôbec pravda? Veď roky sa hovorí, že máme problém prijímať a akceptovať smrť. Vytesnili sme ju z našich životov ako niečo neprijateľné a pri tom je rovnako prirodzená ako život.
Možno pokrivený pohľad na smrť spôsobuje, že sa nerobia zodpovedné rozhodnutia.
Veci nie sú len čierne alebo biele, ponúkajú nekonečnú škálu farieb a nekonečné množstvo uhlov pohľadu. Občas nie je na škodu otvoriť pandorinu skrinku a zamyslieť sa nad jej obsahom...

Vzťah sa človek musí naučiť

13. january 2017 at 22:33 | Hrobárova Dcéra
Mohla som byť ušetrená tvrdých držkopádov, keby mi niekto kompetentný vysvetlil ako to vo vzťahoch chodí. Pri narodení som žiaden "Návod na život" nedostala. Asi na mňa zabudli... aj keď podľa množstva Tragédov tento návod nedostal nikto.
Rozprávky boli pekné ale rady z nich by sa dali pripísať mentálne narušenej osobe. Princ zachráni Princeznú a žili spolu šťastne až do smrti.
Fajn, možno v inom Paralelnom Vesmíre ale v tom mojom určite nie.
Bravo Girl síce mávalo pekné darčeky ale rady ako trojnohý kôň na dostihoch s vyskočenou medzistavcovou platničkou.
Ako keby nikto nechcel povedať nahlas, že: Vzťahy sú všetko, len nie jednduché.
A možno to nevedeli...

Ako extrémista, ktorý musí nájsť svoju cestu môžem hrdo prehlásiť, že hlúpe rozhodnutia dokážu vytvoriť vzťahy ako z hororu.
Ja už som to dojebala na mnoho spôsobov.
Životopis na veľký, tragi-komický seriál...

Až s odstupom rokov som porozumela svojmu správaniu a činom. Poznaj sám seba, je magické heslo, ktoré prináša odpovede na mnohé otázky. Hlavne tie, ku ktorým sa nechcem vracať.
S odstupom času sa tomu len smejem. Nič iné mi aj tak neostáva.

Stupeň Nula
Druháčka na liečení, ďaleko od domova a rodiny. Ten chalan sa mi páčil. Boli sme rovnako starý a ostatní zmrdi to vycítili a urobili z nás pár. Takže sme "chodili spolu". Občasné držanie za ruku, darčeky ako retardovaná soška sloníka, či keksík. Keď sa nikto nedíval, tak pusu na líce ale to som sa už červenala ako paprika. Pri prvej puse na ústa som skoro odpadla.
Ešte, že bola prvá a posledná.
Detská láska z inej dimenzie. Vážne som taká bola?!

Vzťahové Začiatky
To som ani netušila kde je sever a mliekomi mi stále tieklo po brade. Nemala som žiadnu reálnu predstavu, čo ma čaká. Ako keď sa učíš chodiť, lebo tie jeblé rozprávky absolútne nepomohli. Mala som hromadu nereálnych prestáv, ktorých strata bola vždy bolestivá.

EX1
Mala som 14, končila základku. On mal o 11 viac. Naivne som si myslela, že starší bude mať rozum. Ani ma nenapadlo sa zamyslieť, prečo ho žiadna v jeho veku nechce.
Bol však účasníkom jednej z prvých reality show a vďaka nemu som si vylepšila sociálny status v škole. Ako totálny Outsider som sa stala divný Outsider čo zbalil celebritu! Síce sa nič podstatné nezmenilo, aspoň si o mne šuškali obdivne poza môj chrbát.
Tu nastal počiatok môjho ranného alkoholizmu. Kurevsky komplikovaná rodina mi dávala milióny dôvodov nebyť doma a túžiť vytesniť tie hororové spomienky z hlavy. Mama sa aspoň tešila, že sa netúlam sama ale pod "dozorom" dospelej osoby.
Nevyrovnaný alkoholik a moja snaha utiecť z toho, čo ma ničilo sa postarali o zábavné momenty. Jo, grcať z okna je jeden z tých super momentov.
Našťastie tento chruňo nebol môj Prvý. Toľko rozumu sa vo mne prkevapivo našlo.
Z alkoholizmu som sa vymotala dosť rýchlo, chruňo sa ukázal v pravom svetle a ja som sa znudená a znechutená rozhodla povedať OK, Bye!
Chcel si to vypočuť osobne, tak sa zastavil u nás. Stáli sme pod bránou:
-Chcem to počuť priamo do očí!
-Fajn, už ťa nemilujem.
-Ty sa so mnou rozchádzaš???
-Hej
Po hej som vybuchla smiechom. Asi mi prišiel vtipný ten jeho tupý ksicht. Najnevhodnejší moment na záchvat smiechu. Urazene odkráčal preč a ja som mala pokoj. Teda až na pár výhražných emailov na štýl, že ak nebudem jeho, nebudem nikoho. Zasmiala som sa a život pokračoval ďalej.

EX2
Počiatky internetu a my sme sa spoznali online(na tom mieste som spoznala aj starého vlka). Stali sa z nás najlepší priatelia. Bol mi ako starší brat a bolo len otázkou času, kedy to vypukne. Zbalil ma počas veľkonočných sviatkov na romantickom mieste.
Tohto týpka som vážne milovala. Okolnosti však nepriali. Vzťah na diaľku a sociálne rozdiely. On bol z bohatej rodiny a ja socka z tragického manžlestva. Ehm, zlé dievča.
K tomu pseudopriatelia vymýšľali imaginárne aféry na môj účet. Doma bolo pridusno, tak som vždy utekala na opačný koniec republiky za najlepším kamošom. Závistlivé kurvy, čo vyzerali ako priatelia z toho urobili telenovelu.
Môj najlepší kamoš zažil aký na piču, môže byť môj život a bol mojou jedinou oporou keď bolo fest na piču.
Kamoš nepotrebuje vysvetlenie. Kamoš rozumie.
Nikdy som ho nepodviedla ale jednej malej šerednej pičke moje vzťahy vadili, tak sa do toho obula ešte viac. Čo ti poviem, puberťácke vojny.
Prvý krát v 16. a s ním. Neuveríš mi ale ja si to nepamätám. Viem len, že to stálo za prd.
Sex na štýl epileptických pavúkov, keď nikto nebol doma. Kvalita, že plačem smiechom, keď si na to spomínam. Mladé uchá.
Nakoniec sme to vzdali. Vzťah na diaľku je masakra, keď máte násť a život v prdeli.
Niekedy na mňa hviezdy jednoducho serú a môžem sa aj na hlavu postaviť. Proste nie, niektorým túžbam.
Naše cesty sa však ešte pretli.

EX3
Stredná škola bola v plnom prúde, divoké roky života. Lenže na konci druháku som si začala nejak extra rozumieť so spolužiakom. Cynický rebel, ktorý aspoň trochu vyzeral. Háčik bol v tom, že chodil s namyslenou pičkou z vedľajšej triedy.
Vyhrnula som si rukávy a jednoducho si ho nehanebne ulovila. Vyslúžila som si nenávistné pohľady druhej triedy. Prebrala som chalana. Ja som, zlá, zlá mladá žena.
Po troch dňoch sme skončili v posteli. Bolo to šialené.
Vzťah s rockovou hviezdou je divoká jazda a čakajú ma bolestivé dni.
Bol posadnutý Nirvanou a s kamošmi z mesta si založili kapelu a zohnali skušobňu. Nekonečné večery v skúšobni s chlastom a debilnými kamarátmi.
Chlast, kapela, WOW-ko a niekde na konci možno ja.
Ak si chcete okoreniť život, začnite chodiť so spolužiakom. Znepriateľte si niektorých učiteľov, doprajte spolužiakom talianské manželstvo a nenáviďte sa za ten blbý nápad. Nemôžete ho nevydieť ani sa mu vyhnúť.
Po necelom roku to šlo do kytiek. Pred definitývnym koncom však už moju pozornosť zaujímal iný objekt.

Vzťahová skúška
Prvé tri vzťahy boli pre mňa viac menej cvičením či hrou. Učila som sa o čom, ten vzťah vlastne je a dospievala. Ledva som sa naučila stáť na nohách, prišiel nečakaný zvrat a podstatná životná kapitola.

Najväčšia osobnosť v mojom živote. Najúžasnejší Muž aký mohol existovať. Filozofický bod, keď moja výchova a myslenie zažili prerod.
To, čo sa dialo bolo na toľko, špecifické, že sa to nedalo zavrieť do škatuľky Dobré alebo Zlé. Uvedomovala som si svoje morálne zlyhanie ale išlo mi o život. V konečnom dôsledku táto opovrhnutia hodná situácia zmenila môj svet k lepšiemu a zachránila tri životy. Jeden si však vzala.
Nebude prekvapením, že môj osudový Muž bol môj profesor. Ženaty, starší no na zľahčenie blbej situácie aspoň bezdetný.
Divoký život. V škole sa tváriť nenápadne a poobede si to rozdávať v aute. Jasné, že som mala aj nejakú tú protekciu. Kto by to nevyužil???
Stvárali sme strašné bláznovstvá. Bol Baran rovnako ako ja a miloval všetky blbé nápady.
Po rokoch žitia s psychickým tyranom bol mojou terapiou na nedôveru voči mužom. Môj Starý Lišiak, ktorý ma učil o živote a vyslobodil ma z depresií. Konečne sa o mňa niekto postaral a rozumel mi. Pomohol mi s rozvodom rodičov. Osobne hustil do mojej mami aby sa odhodlala urobiť ten krok. Zachránil nás z pekla.
Jeho som zachrániť nedokázala. Onkológia je ohavné miesto, ktoré vám šialene ublíži.
Nebolo pre mňa ľahké byť mladou milenkou ale naučila som sa, že možno úprimne milovať dve osoby naraz. Miloval svoju ženu ale prídu momenty, keď chlap starne nad žehlením, nemá deti, lebo príroda nenadelila a pýta sa sám seba, či je toto koniec života. A potom príde mladá slečna, ktorá mu pripomenie aký krásny dokáže byť život a k čomu kedysi používal penis.
V ten deň zomrel aj obrovský kus vo mne. Po rokoch v pekle som sa dostala do raja len pre to, aby mi ho vzali. To, čo sa odohrávalo v mojom vnútri sa nedá popísať. Umieraš zaživa.

Vzťahové omyly
V kritických situáciach sa zapína autopilot, keď hystericky kričím. Keď bolo jasné ako to skončí, musela som si nájsť spôsob ako sa nezblázniť a nezabiť. Vedela som, že sa blíži katastrofa v ktorej stratím kontrolu. Chcela som to len prežiť a tak som sa namotala.
Ak ste v kritickej situácii, nikdy si nezačínajte vzťah. Pod tlakom bude vaša voľba úplne napiču.

EX Psychoš
Ja som si vyžrebovala Psychopata, ktorý mnou manipuloval a urobil mi zo života peklo. Rozkopal moje sebavedomie a zo mňa sa stala chodiaca mŕtvola.
Ak si chcete fakt ublížiť, dajte sa dokopy so psychopatom. Objavíte nové formy utrpenia.Trvalo mi asi rok, kým som sa ho po rozchode defenitívne zbavila.
Také blbé rozhodnutie už nemienim urobiť a neodporúčam ho ani nikomu inému.

Vzťahová otázka
Trvalo mi dlho, kým som sa z toho kokota vyliečila. Rozkopané Ego som si liečila s chlapmi. A to bol aj počiatok Háremu. Keď som si chcela vynahradiť všetky tie hrôzostrašné zážitky. Chcela som len žiť na plný plyn.
Prišla však zákerná otázka, či som vzťahová alebo nie. A ja som to skúsila z rozumu, čož nebl najlepší krok.

EX Veľké decko som rozobrala v minulom článku.

Keď som prestala hľadať a zmierila sa s predstavou, že si budem užívať do konca života a že budem sama, prišiel môj súčasný Muž. V momente, keď som to najmenej čakala a úprimne sa vzpierala predstave o vzťahu.
Život má svoje chodníčky...

Roztrieštené ilúzie

12. january 2017 at 19:39 | Hrobárova Dcéra
Mrzia ma všetky matky, ktorým som rozdupala ilúzie o ich synoch.
Nebol to môj zámer ale stane sa...

Všetky tie potencionálne svokry, ktoré si už chceli vydýchnuť, že je ich syn normálny.
Konečne dotiahol domov frajerku. Už má po 30. a je najvyšší čas založiť rodinu. V takom prípade sú nároky zvyčajne nízke, nech nemá podstatne charakterové vady, nemusí byť najmúdrejšia, však my si ju už prispôsobíme. Po 7 ročnom vzťahu s o 11 rokov staršou, vydatou ženou nemajú matky veľké očakávania a mladá, pekná a relatívne schopná slečna je potom zásah.
A zas sa stávaš exotickým tovarom, vzácnym zvieratkom.
Ideálne začať vešať všetko na nos susedom a hlavne plánovať život zvieratka a kontrolovať ho na čo najviac úrovniach. Taká hračka.
Jeho brat mi už vyberá okruh práce, kde sa zamestnať aby som sedela na riťke niekde v kancli a riešila blbosti. Plánuje mi kurzy angličtiny, nejaké lekcie tanca či plávanie na vyplnenie voľnočasových aktivít.
Niekto sa mi snaží naliňajkovať život.
Jeho matka mi už plánuje výšku, ktorú si mám urobiť popri práci a dopredu plánuje novú pracovnú pozíciu pod jej ochrannými krídlami.
Ale čo moje sny? Zvieratká nemajú nárok na sny...
Jej syn je bohužiaľ neschopný kokot, ktorý nestojí za námahu a dvíham kotvy.
Nie som charita aby som brala chudákov. Nie som na veľa ale určité štandardy vyžadujem. Nie som napríklad ochotná zavesiť si na krk veľké decko.
Nemám po svojom boku chlapa, čo akosi vzhľadom na jeho vek očakávam, ale decko, ktoré má vodičák a erekciu. On má proste pojebaný komplex, keď potrebuje novú mamičku, ktorú môže aj šukať. Neschopný sa postarať sám o seba.
Neschopný zorganizovať sa.
Odchádzame z bytu a ja sa pýtam:
-Máš všetko?
-Hej, hej!
*pri výťahu zistí, že zabudol kľúče od auta
*vo výťahu zistí, že si zabudol čiapku
*pri aute zistí, že zabudol mobil
Ide ma raniť mrtvica, lebo sa to deje takmer neustále, len v rôznych kombináciach. Takže nikam nie sme schopný doraziť včas. Jednoducho ho musím mať úplne pod kontrolou aby nevyrábal zvytočné problémy. To by som snáď ešte nejako strávila.
*nechá zapnutú prázdnu rychlovarnú konvicu, lebo stvára kokotiny
*povysáva vodu vysávačom s papierovými vreckami a nechá to tak
*nikdy nič nevie nájsť
*dokáže sedieť hodiny nad detinskými kokotinami
Už to nezvládam psychicky a praskajú mi nervy. Neznesiteľný tlak, keď sa ma snaží ovládať jeho rodina, starám sa o domácnosť a vyčerpáva ma byť stále v strehu, čo ten debil vyvedie. Toto nie je pre mňa.
Nemôžem sa s ním baviť otvorene, lebo by som mohla raniť jeho detinské city. Nechcela som ho raniť tak strašne ale vykĺzlo mi:
Si veľké decko!
Najlepšia veta ako zraniť mužské ego. Funguje takmer 100% Bude ticho na niekoľko hodín a ja si môžem dať v kľude horúcu vaňu. Bez toho aby mi znechutil život erekciou v silónkach. Čo ma to napadlo, dať sa na to?!
Silónky sú gýč a keď ich oblieka ešte chlap, ktorý vyzerá ako chodiaci vešiak na kabáty, dvíha sa mi žalúdok a nedokážem si pomôcť. Keby to bol aspoň nádherný, vyšportovaný fešák, tak by sa to dalo ľahšie stráviť.

Niektorí chlapi sú jednoducho urevané hovná, ktoré mala matka radšej prehltnúť. Ani najlepšia výchova nie je zárukou, že z toho syna niečo bude.
...so sorry...

Mor Instagramu

1. december 2016 at 21:28 | Hrobárova Dcéra
Sú veci, ktorým skutočne nerozumiem a hoci sa snažím, cítim len akési znechutenie...

Instagram: Jeho význam mi je do teraz záhadou. Zvyčajne, keď nejaký náhodne otvorím (počas toho ako lozím po rôznych blogoch) je to stále o tom istom.
  • pohár alebo fľaška niečoho v ruke
  • tanier s jedlom
  • nohy s akože super topánkami
  • selfie z nejakého hajzlu
  • fotky so psím čumákom a ušami či iný priblblý filter (evidentne náhrada za duckface)
  • fotky z výťahu
  • fotky zo skúšobnej kabínky
  • fotku s viditeľným iPhonom
  • s nejakým výživovým doplnkom či kozmetikou v ruke
Je to nejaké nákazlivé ochorenie? Vypukla snáď nejaká epidémia klišé? Je to vážne to naj z toho, čo chcú ľudia zdieľať so svetom? A čo ich núti k tomu aby sa takto verejne prezentovali?
Fakt neviem. Je to mimo môj inteligenčný rozsah.

P.S: Tomu, kto mi to nejak pochopiteľne vysvetlí pošlem pohľadnicu s vlastnoručným venovaním :D LOL

Nemám rada deti alebo o tom, čo priniesli komentáre

28. november 2016 at 10:55 | Hrobárova Dcéra
Bolo to prekvapenie ale nepríjemné. Ak nevieš o čom je reč, klikni sem<=

Čo som zistila:
  • ľudia nevedia čítať s porozumením a domýšľajú si svoje-nikde v článku som nenapísala, že NENÁVIDÍM deti ale veľa jedincov si to tak nejak domyslelo. Moje vyjadrenie bolo jasné:"Teda, viac menej sa pohybujem ľahko pod neutrálnou hranicou." Potrebuje snáď niekto vysvetliť rodziel medzi nemám rada a nenávidím?!
  • údajne nenávidím tých, čo majú deti-nech čítam článok akokoľvek, nikde tam nevidím ani zmienku o mojom postoji k ľuďom, čo sa rozhodli mať deti, možno mám problém so zrakom alebo som sama pred sebou skryla nejakú časť článku. Do životov cudzích ľudí sa neseriem, je to ich vec, ich rozhodnutie.
  • odsudzujem tých, čo majú deti-ďalšia chobotina vycucaná z palca.
  • kážem ostatným nemať deti-tak toto tiež neviem odkiaľ sa vzalo ale FAJN, evidentne niečo nevidím! :D
  • môj názor je jediný správny- nie je to názor, je to moje vlastné rozhodnutie. Jeho správnosť môžem hodnotiť len a iba Ja!
  • trpím ohromnou sebanenávisťou-ten komentár sa nedá brať vážne. Mám dosť jasný postoj k ezotericko cáklym ľuďom. Pohybovala som sa v kruhoch okultistov a ezoterikov, takže.... LOL
  • Ľudia nedokážu akceptovať rozhodnutie, ktoré sa odlišuje od zaužívaných predstáv o živote... Smutné
Niektoré divné pseudoargumenty mi spočiatku dvíhali tlak. Škoda, že len spočiatku. Môj krvný tlak je chronicky nízky, tak som mala aspoň trošku vzrúša pre srdce.

Pseudoargumenty, ktoré ma pobavili:
  • Keby sme sa nemnožili, vyhynieme-tam je to vtipné slovíčko keby. Odvolávať sa na scénar, ktorý sa nestal a brať ho ako pádny argument je bullshit veľmi hrubého zrna.
  • Počkaj za 10, 15, XY rokov-tu je zas zábevné to odvolávanie sa na scénar, ktorý sa môže stať. Tu je zas vtipné slovíčko môže. Áno, chápem, že život je nevyspitateľný ale vezmime si veľmi jednoduchý príklad: Niekto celý život nemá rád pavúkov. Veštecky tvrdiť takej osobe, že o XY bude doma chovať pavúkov je kreténizmus a nejdem dopodrobna rozoberať, prečo to je v mojich očiach kreténizmus.
Mám silný dojem, že väčšina ľudí ten článok ani neprečítala a potom tu mám hromadu scestných komentárov. Ale veď máme demokraciu :) Prekvapilo ma však množstvo žien, ktoré to cítia tak nejak podobne. Zaujímavé!

Vezmime to trocha extrémnejšie:
Mať vlastné dieťa je minimálne rovnako egoistické ako žiadne nemať. Možno ešte viac!
Na svete je nás skoro 7,5 miliardy a populačná expanzia v takomto meradle je neudržateľná. Je nás jednoducho priveľa a zdroje našej planéty sú rabované vo veľkom. Väčšina populácie žije v chudobe a biede. Takže urobiť si vlastné dieťa je egoistické, pretože na svete sú tisícky hladujúcich, nechcených a umierajúcich detí. Ja chcem vlastné a to cudzie, ktoré trpí ma nezaujíma. Tu vidieť, že humanizmus je len fráza vytvorená ľuďmi a morálne cítenie dostáva po papuli.
Hanba ľudstvu! (Heh, pre tých, o vedia čítať: je to len provokačný text, nie môj jeidný správny názor na celom svete :D)

Mier s Vami!

Ja som si tiež domyslela svoje aby som zas až tak nevyčnievala z davu...

Trendy sú pre nevyrovnaných

5. november 2016 at 18:04 | Hrobárova Dcéra
Zas raz niečo zľahka kontroverzné...

Stádovitý tvor ako ovca potrebuje mať jasne daný smer a ako správne stádovité stvorenie potrebuje aj spoločnosť iných oviec aby sa cítila príjemne a v bezpečí. Čo tam po tom, že stádo skáče samovražedné salto z útesu, je predsa jednoduchšie nemyslieť a plávať s davom. Ale s prúdom plávajú len mŕtve ryby.

Hoci sa ľudia snažia tváriť ako páni tvorstva, mnohí sú ešte tupejší ako tie ovce a vyberajú si cestu samovražedného skoku. Tlieskam!
Musí to byť smutný život, nechať si diktovať čo sa nosí túto sezónu, ktorá farba je už out, ktoré topánky budú hit budúcej sezóny, aká manikúra zo mňa urobí hviezdu každej párty, ako má vyzerať postva tejto zimy... Môžem pokračovať do nekonečna. Je to len primitívna práčka na peniaze a cesta manipulácie, ktorá útočí na prostoduché "ovce".
To vážne chce byť niekto kópiou z továrne?
Rovnaké vlasy, rovnaké oblečenie, rovnaké doplnky, rovnaké pripečené názory... Ako cez kopírak. Toľko ľudí neschopných či neochotných vykročiť z konfortnej zóny a byť samým sebou. Miesto toho sú to figuríny pre priemysel a konzumenti nezmyselných "právd".

Stačí sa pozrieť na rozšírený kult anorektičiek a bulimičiek tu na blog.cz. Pri pozornejšom pohľade som zistila, že väčšinou nejde o anorexiu ale len o pózu, snahu byť trendy, pretože je to cool a je tu veľká komunita rovnakých pseudoanorektičiek. Zahráme si divadlo na anorexiu aby som zapadla do davu, čo po tom, že ma to môže zabiť. Ja chcem byť obľúbená, mať priateľky a byť štíhla a IN....

Fascinuje ma táto zvrátená logika. Fascinuje ma tá vec, ktorá je pokazená v týchto ľuďoch, lebo spokojný a vyrovnaný človek nemá potrebu skákať z pomyselného útesu. On totiž dokáže ísť svojou vlastnou cestou a bez davu či diktátov čo musí mať aby bol "šťastný podľa trendov".

Iba s najnovším iPhonom alebo Samsungom bude ovca šťastná! Ehm, nutkavou túžbou vlastniť najnovší model čohokoľvek väčšinou trpia ľudia, ktorí sa snažia dokazovať svoj sociálny a ekonomický status hmotnými vecami. Väčšina tých ľudí si to dovoliť nemôže ale predsa je to hit! Všade sú na to reklami, všetci budú hneď na prvý pohľad vedieť, že som NIEKTO! Hej, chudobná socka (mysleno aj duševne)...

Jedným slovom: Ľudia

Nemám rada deti a ani sa ich nechystám mať rada

31. october 2016 at 14:44 | Hrobárova Dcéra
Je to prostý fakt, bez príkras ale ja skutočne nemám rada deti. Nie je tu žiadna pozitívna väzba, ani zrniečko nadšenia. Skôr by sa dalo povedať, že je tu pár zrniečok znechutenia. Teda, viac menej sa pohybujem ľahko pod neutrálnou hranicou.
Deti ma absolútne neberú a nikdy ani nebrali. Za celé detstvo som mala len pár bábik aj to som sa s nimi nechcela hrať. Mňa oveľa viac zaujímali plyšové hračky, autíčka, panáčikovia, stavebnice.... Ani neviem, či som sa niekedy hrala na "Mamičku".

Spoločnosť zostavená z primitývnych idiotov neschopných prekonať hranice vlastnej mysle mi celý život dáva pocítiť, že nemať vzťah k deťom a nechcieť ich je niečo, čo ma robí menejcenou, poprípade, že som retardovaná egoistická sviňa. Teda vlastne, že moja hodnota spočíva len v mojej maternici, ktorá ma predurčuje byť chovnou sukou. Osobnosť, sny či túžby idú bokom, pretože som v prvom rade ŽENA, potencionálna MATKA a možno niekde pod hovädinami ako MANŽELKA či DRUŽKA som ŽIVÁ BYTOSŤ.

-Nechcem deti...

-Počkaj až budeš staršia, zmeníš názor
-Počkaj až ti začnú tikať biologické hodiny
-Ty nechceš deti???? Všetci chcú deti!!!
-Ty si zaručene nechutná kariéristka alebo nezodpovedná piča, ktorá si chce užívať život....

C'mon!

Z detí sa nerozplývam, nelsintám ani nad detským oblečením. Mojou nočnou morou je byť s nejakým dieťaťom zavretá v jednej miestnosti viac ako 10 minút. Šedivejem, keď musím prísť do kontaktu s nejakým dieťaťom.
Nedokážem predstierať nadšenie. Pre mňa sú deti otravný program, ktorý si musí každý spraviť podľa seba aj to bez záruky výsledku. Niečo, čo mi jednoducho v mojej hlave nedáva zmysel. Nedokážem si predstaviť seba ako sa dobrovoľne obetujem na minimálne 18 rokov trvajúce programovanie nejakého zákerného šmejda, ktorý na mňa bude skúšať citové vydieranie a manipuláciu vrieskaním a plačom....
Kombinácia JA+DIEŤA jednoducho nefunguje...

A pre tých, ktorí dokážu prekonať hranice svojej mysle musím skonštatovať, že nič v mojom prípade nie je normálne. Dovolím si povedať, že môj mozog počas vnútromaternicového vývoja vznikal za veľmi špecifických podmienok čo vidieť na mnohých veciach. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tvrdím, že môj chýbajúci vzťah k deťom a akékoľvek materské inštikty sú výsledkom môjho špecifického mozgu. Jednoducho som sa takáto narodila a nie je za tým nič iné. Ako dôkaz považujem fakt, že celé detstvo som odmietala bábiky a len veľmi, veľmi zriedkavo sa k nim priblížila.

Je to zvláštny pocit, keď mi niekto ukazuje fotku svojho potomka a ja sa strašne snažím nájsť v sebe aspoň kúsok nadšenia, kúsok niečoho, čo sa nazýva materský inštinkt, kúsok radosti. Zúfalo pátram v sebe, šťuchám do svojho mozgu a pýtam sa ho, či spustí nejakú biologickú funkciu, že proste tu máme obrázok decka, mala by nasledovať nejaká reakcia a on mi jednoducho odvetí, že nemáme radi deti a hotovo....

(Nechce sa mi tento článok gramaticky korigovať... nie dnes, Prepáč...)
 
 

Advertisement

Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?