Myšlienkový Palác

Valčík pre Hrobárovu Dcéru

9. february 2017 at 23:24 | Hrobárova Dcéra
Gramofón sa pomaly preberá k životu a miestnosťou s gaučom a krbom sa začína niesť hudba. Tóny sa energicky odrážajú od kamenných stien a horiace drevo ich doprevádza naprieč nocou.
Oheň vytvára tancujúce obrazce na stenách a ja sa tužím pridať k nim. Valčík preniká do môjho vnútra a ja príjmam podanú ruku.
Monštrum si ma pritiahne k sebe. Nechávam sa viesť. Bosé nohy na studenej podlahe kreslia obrazce. Zatváram oči a nechávam sa unášať momentom.
"Nikdy som ťa nevidel v tak slušných šatách. Pristanú ti" zaznel Pán Uniformovaný.
Prekvapene otváram oči. Miestnosť sa točí v rytme krokov a mne sa na chvíľu zastaví srdce.
"Neprestávaj!" upozorní ma a ľahkým trhnutím pripomenie, že som v jeho rukách.
"Prosím..." vykĺzne z mojich úst.
Miestnosť sa mení na nejasnú mazanicu v popredí ktorej sa staticky usadil jeho súmev.
Všetko sa zrýchľuje a moje vedomie tmavne. Posledné úlomky farieb zaplaví tma a ja padám do nekonečna.

že Fúha!

23. november 2016 at 20:04 | Hrobárova Dcéra
Začala som článok ale po troch vetách som sa vylomila jak dvere a neostávalo mi nič iné, ako to jednoducho nechať na neskôr. Nedokážem natlačiť svoje myšlienky do požadovaného smeru.
Keď to nejde, tak to nejde. Na čo sa trápiť?!
Pustila som opraty z rúk a bežte si...
Sme na obrovskej planine a tu si môžu stvárať čo sa im zache. Jediným obmedzením je ich výdrž a moja zhovievavosť. Sloboda vo vlastnom nekonečne...
Do toho znie Spievajúca Tibetská misa a ja sa rozkladám. Moja osobnosť sa rozteká do štyroch koní a stávame sa jednou mysľou. Hlboké zmierenie a opustenie ega. Splynutie so všetkými časťami a najpravdivejšou bytosťou.
Zjednotenie na najhlbšej úrovni...

99% Vesmíru je prázdne miesto

22. july 2016 at 0:35 | Hrobárova Dcéra
Je to len ilúzia plnosti, pre jednoduchšie chápanie obmedzených myslí. Svet okolo mňa je len kulisou aby to nebolo tak prázdne. Jasné, ľudia okolo mňa sú reálni ale sú pre mňa nepodstatní, ako jeden šumiaci list v nekonečnej korune stromov. Navzájom sa vnímame ale nikdy nenastane prienik, žiaden kontak, len okolo seba obiehame.
To je to, čo nemôžem ovplyvniť. Nemôžem zastaviť vojnu v Sýrii, nemôžem zachrániť dažďové pralesy. Môžem ovplyvňovať len to, čo je pre mňa pravé a absolútne. A to som ja a môj svet.
Môj život teda patrí len mne a môžem s ním naložiť ako chcem. Je to môj súkromný vesmír v ktorom som bohom, ktorý tvorí a ničí. Ja som sa rozhodla byť šťastná a užívať si život. Je to len o mne, mojich rozhodnutiach a mojom chcení. Nie som tu pre to aby som naplňovala cudzie očakávania. Nie som tu od toho aby som bola dobrou dcérou a skvelým zamestnancom. Chcem si len užiť túto skvelú jazdu, ktorá sa volá život.

Mám nekonečné množstvo možností, nemožné neexistuje.
Teda až na to, že by som si želala živého dinosaura, to by mohol byť problém.
Čo viac si priať?
Mám život s jeho nekonečnou krásou a nespútanosťou.
Môžem si vytvoriť svet podľa seba. Môžem čokoľvek, čo si zažiadam.
Milujem toto poznanie, ktoré mi dáva krídla.
Milujem každú sekundu svojho bytia a pritom čas neplynie.
Milujem fakt, že 99% Vesmíru je prázdne miesto...
...prázdne ale popretkávane energiou

Me and the Devil

14. july 2016 at 18:56 | Hrobárová Dcéra
Bojím sa Diabla.

Strhávam sa, keď sa mi zdá, že cítim jeho dych na svojom krku. Vystrašene sa otáčam, keď kráčam prázdnou nočnou ulicou a zdá sa mi, že za sebou počujem kroky. Keď sa v noci zobudím, zdráham sa otvoriť oči, pretože sa môže skláňať nad mojou posteľou. Občas sa mi zdá, že vidím jeho obrys na druhej strane sprchovacieho závesu. Často mám pocit, že zviera moje srdce vo svojej krutej ruke.
Modlievam sa pri jeho nohách a snažím sa nakloniť jeho priazeň. Prosievam o jeho trpezlivosť a lásku. Obetúvavam mu tie najvzácnejšie dary.

A Diabol sa na mňa každé ráno usmieva zo zrkadla.

Život je len jazda

10. february 2016 at 0:59 | Hrobárová Dcéra
Kroky ma vedú do hlavnej sály v Paláci. Sledujem cez veľké okná prírodu za nimi a potom sa moje kroky zvrtnú k buste Teslu. Taký malý totem uprostred nekonečna okolo ktorého sa chcem obšmietnuť. Chcela by som byť ako on a upraviť si svet podľa seba.
Mierim k veľkému koženému gauču blízko steny. Pohodlne ukladám svoje telo a očami behám po obrazoch Mojich svätých, ktorí visia na stenách. Odriekam ku každému mobilitu a prosím za krajšie zajtrajšky. Asi nevedia, že som z nich spravila viac. Už nie sú obyčajným človekom ale hviezdou na mojom nebi.
Prechádzam z tváre Urodzeného, Štýlového, Uniformovaného cez Zajaca a hľadám spoločný znak. Čo ich predurčilo k tomu aby viseli na mojich stenách?
Sedím, sledujem a snažím sa rozlúštiť ten tajný kód. Snažím sa ale poddávam sa pocitu, že nemusím rozumieť. Stačí ak budem cítiť.
Zatváram oči a môj nos opájajú vône rôznych parfumov. Viem presne povedať, ktorý je koho. Viem, kto sa ma ako dotýka. Studená koža gauča sa na mňa lepí a ja lapám po dychu. Chcem byť niekde medzi kopcami, kam slnko nesvieti a signál nedosiahne. Roztrieštená, milujúca v toľkých svetoch...

Ľahká v zajatí horúcich rúk

14. january 2016 at 20:43 | Hrobárová Dcéra
Okolo mňa sa nesie hudba elegantná ako kôň v pohybe. Dokonalá súhra tónov a slov. Ako spolupráca svalov a šliach. Pomaly ma unáša do Paláca v mojej hlave. Privieram oči ako v letnom daždi a opúšťam svoje telo.
Palác je len o kúsok vedľa, stačí jeden ľahučký krok duše.

Nohy sa dotknú studenej podlahy a je to príjemné. Podobné pocitu, keď sa uprostred spaľujúceho dňa hodím do studenej vody. Chvíľu panika a potom dokonalá harmónia medzi horúcim dňom a ľadovou vodou.
Som vo svojom domove. Môj súkromný svet bez cenzúry.
Hlboký nádych a skôr ako vydýchnem prichádza prudké šklbnutie za vlasy. Čas sa spomaľuje na minimum a pomaly padám do zadu. Náraz mi takmer vyráža dych a lakte zakričia bolesťou pri strete s kamennou podlahou. Nepočujem nič okrem svojho splašeného srdca a nie je mi dovolené obzrieť sa. Vzduchom sa nesie povedomá vôňa, ktorá tĺmi moje zdesenie. Kde som ju cítila? Čo mi pripomína? Alebo koho?
Ťahá ma po podlahe ako vrece zemiakov. Koža na hlave horí bolesťou ale skôr ako ma napadne sa vzpierať sa ozve hlas: "Buď ľahká ako list na vode!"
Ľahká... Prečo zaznel môj vlastný hlas?
List na vode verí, že má smer aj cieľ. Odovzdáva sa vode a nechá sa unášať v žiare vyšších cieľov, ktorým zatiaľ nerozumie. Kopíruje každú vlnku a šepká rybám o kráse v korune stromu.
Zatváram oči a ponáram sa do predstavy listu na vode. Prekonaním každej vlnky sa stávam ľahšou a ľahšou. Koža na hlave prestáva bolieť a drsná podlaha sa mení v hladké zrkadlo.
Plávanie po hladine vyruší zvuk otvárajúcich sa dverí. Bolesť sa vracia, no kým naberie silu príde prekvapenie.
Najprv jedna veľká horúca dlaň nežne zovrie môj krk. Druhá si nachádza miesto na mojom chrbte. Jedna ruka obopne celý môj krk a druhá zdôrazňuje aká som oproti nej maličká.
Prichádzajú ďalšie horúce ruky... Dotýkajú sa mojich ramien, rúk, bokov, pŕs, kolien až ma zaplavujú spaľujúcim žiarom.
Dvíhajú ma do výšky ako ľahučké pierko. Z celej sily sa snažím neroztiecť. Toľko príjemných hrejivých rúk, ktoré ma trhajú na kusy.
A predsa ostávam celistvá ale ľahká.
"Ľahká" zaznie zborovo.
Každý dotyk je intenzívny ako výbuch atómovej bomby. Ničí všetko nepodstatné a ja už nevážim nič. Iba jedno bijúce srdce.
Slabučký záchvev a ruky ma púšťajú. Padám a trieštim sa na milión kusov. Črepiny sa rozletia po celej izbe Utrpenia a odrážajú sa od stien. Podlaha je studená a s úsmevom pozerám do stropu.
Toľko utrpenia v jednom sladkom roztrieštení. Vstávam ako znovuzrodená a môj krok je ľahký ako závan vetra v májovom ráne.
"Ďakujem!" šepkám sebe aj im a odchádzam.

Palác v mojej hlave

11. january 2016 at 0:52 | Hrobárová Dcéra
Palác z myšlienok a spomienok postavený v mojej hlave.
Plný bizarností a protichodných obrazov. Vôňa škorice sa zmiešava s pachom hnijúcich mŕtvol. Izby polepené honosnými tapetami a cákancami krvi a zvratkov. Holé steny bez jediného obrazu aj majstrovské diela.
Izby kam sa pozívaju návštevy i zamknuté miestnosti, kam nesmiem ani ja.

Už pár hodín posedávam v komnate Anjelských myšlienok. Popíjam pivo a ťahám si spodnú peru. Sledujem tie obrazy, ktoré sa premietajú. Žiadne ľahké porno, len tá najčistejšia úprimnosť. Obrazy sa menia a sledujem ako ju škrtím holými rukami. Už je stará a krehká, nedokáže sa mi brániť. Ja však dokážem svojimi prstami zastaviť tok jej života hore do mozgu. Adrenalín zväčšuje moju silu a prsty sa sťahujú ako škrtič. So zrýchleným dychom sledujem ako pomaly vyhasína. Oslobodila som ju zo zajatia staroby...
Obrazy sa zmenili. Nežne sa zo zadu pritúlim ku Kocúrikovi. Vdychujem jeho vôňu a bojujem s túžbou sa do neho zahryznúť. Pohladím ho po líci a prudko do jeho hrude vrazím nôž. Dôkladne vybrané miesto aby neumrel. S pneumotoraxom dlho na nohách nepostál. Zložil sa na zem a sledujem ako bojuje o vzduch. Hryziem si palec a potom sa nakloním "Pneumotorax je dosť nepríjemný. Už som ho zažila a máš v očiach rovnaké zdesenie ako ja vtedy."

Pivo som dopila a tak sa dvíham od Anjelských myšlienok a kráčam k jazierku. Cestou zhadzujem oblečenie a beriem si kŕmenie. Prechádzam zenovou záhradou a sadám si na breh jazierka. Povieva jemný vietor a vzduch vonia po tráve. Pár hlbokých nádychov a výdychov. S pokojom starca a s nadšením dieťaťa z brehu hádžem koi kapríkom v jazierku granulky. Prudké pohyby farebných šupín a miešanie farieb v dokonalom súlade s bytím.

Toľko obrazov.... Len a len mojich, ktoré s radosťou objímam.
Prevtelená do človeka.


A nie, nehanbím sa za to, čo sa v paláci nachádza :)
 
 

Advertisement
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?