Hrobárova Dcéra

Kakám na to!

5. august 2017 at 18:59 | Hrobárova Dcéra
Som divná ak nemám potrebu strkať na FB selfie?
Asi áno, keď pozerám na iných používateľov, ktorým ochrana súkromia zrejme nič nehovorí.

Schovaná pod pseudonymom, s 30 priateľmi a všetko, čo môže cudzinec vidieť má svoj dôvod. Z 271 obrázkových príspevkov som na fotke asi 6 krát. Nič viac, len chobotiny z mojej hlavy. Žiadna spoločná fotka s Nemcom.
V istom momente ma celá ta maškaráda na FB prestala baviť. Nepotrebujem si honiť ego páčikmi. Som namyslená a moje ego je gigantickcých rozmerov na to aby som spamovala nástenku svojim ksichtom.
Príliš lacná pasca na to aby som do nej spadla. Príliš lacná zábava aby ma zaujala.
Príliš svojská.
Skrytá pred svetom.

Až raz budem Pani

2. august 2017 at 20:44 | Hrobárova Dcéra
Nechcem si predstaviť život bez neho, stal sa súčasťou mňa a je mi všetkým. Milovaný Nemec.
Všetky tie pocity sú tak zvláštne, nikdy som niečo také necítila. Každým dňom ho milujem viac a viac. Akoby neexistovala hranica aká veľká dokáže byť Láska. Rozpína sa v mojom vnútri a pohlcuje ma. Nemám dôvod sa brániť, je to príjemné a dáva to dňom neopísateľné čaro.
Pokojná Láska, ktorá hojí staré rany a necháva rásť trávu tam, kde bola dlho len pustatina.
Byť po mojom tak to doprajem každému na svete.

Nech hľadám akékoľvek slová, nedokážem vystihnúť podstatu. Nedá sa to opísať ani nakresliť. Proste to je a hotovo. Žiadne doplňujúce definície či poučky. Dá sa to len zažiť a žiť tým.
Ak toto nie je skutočná láska tak potom žiadnu inú nechcem!

Nikdy som nechcela svadbu. Nedokázala som si to predstaviť, no pri ňom sa to akosi zvrtlo o 180°. Chcem byť jeho ženou až do skonania sveta. Robiť si navzájom radosť, starať sa jeden o druhého, strácať sa v rozhovoroch na celé hodiny, stvárať bláznovstvá a bojovať s výzvami. Učiť sa spolu žiť a existovať, pestovať to zvláštne puto medzi nami, budovať vzťah a zbavovať sa prebytočných častí ega.
Nie som optimista. Viem, že sa veci môžu pokaziť, život je už raz taký.
Som realista, ten jediný verí na zázraky. Prešla som dlhú cestu aby som sa ho mohla objať a pozrieť sa mu do očí. Nehodlám to vzdať. Kvôli nemu som šla ďalej ako na koniec svojho sveta, šla som až za.

Raz až vybavíme všetky dementné papiere sa staneme Pánom a Paní. Povieme svetu, že to spolu myslíme smrteľne vážne.
Raz až sa stanem jeho manželkou, sa zbavím odporného priezviska po mojom tyranskom fotrovi. Získam krásne krátke priezvisko a dokonca bez -ová na konci.
Nové meno, ktoré zadefinuje kým som.
Už aby sa to stalo...

Byť Baran je náročné

4. may 2017 at 21:24 | Hrobárova Dcéra
Ak by to nebolo jasné, som čistokrvný Baran. Narodená prvého ako správny vtip.
Tlaky, ktoré definujú toto znamenie sú obrovské. V mojom prípade je to o nekonečnom sebaovládaní. Sedím na citlivom koni z nekonečnej energie. Udržať pod kontrolou túto horu si vyžaduje neustále vnímanie na mnohých úrovniach, neustále kalkilovanie nad možnými scenarmi. Je totiž úplne jednoduché stratiť kontrolu a dojebať úplne všetko.
Najhoršie sú tie momenty, keď viem, že to neovládam. Môžem len sledovať ako sa rútime vpred. Tá bezmocnosť, keď sa rútim proti múru a môžem sa len pripraviť na ten náraz. Ale nikdy nie ste dostatočne pripravený. To sa proste nedá.
Funguje to aj v pozitívnom duchu. Stačí jemne zatlačiť aby sme dosahovali hviezdneho neba.
Ak vás Baran označí za vzácneho, tak ním ste!
Stačí mi chvíľka aby som zistila, či je v niekom viac, než len črevné plyny. Priťahujú ma zaujímavé duše a dokážem ich s veľkou presnosťou vypátrať. Proste mňam! Väčšina je nechutne nudná a povrchná. Nič pre moje hĺbky...

Pár holých faktov o HD

6. january 2017 at 12:39 | Hrobárova Dcéra
Oblečené fakty nemám rada, dávam prednosť holej pravde...

  1. Moja výška je cca 176cm. Presné číslo neviem, keďže je dosť ťažké zmerať samú seba. A asi by som sa cítila trápne ako chlap s pravítkom v jednej ruke a s penisom v druhej...
  2. Moja váha v klasickej výbave (ponožky, crocsy, hrubé tepláky, tričko s dlhým rukávom a mikina) sa pohybuje do 65kg. Jasné, že keď sa nažeriem ako obyvateľ USA, tak sa to prehupne aj nad. Našťastie takéto obdobia mávam zriedkavo. Nahá vážim okolo 62-63kg.
  3. Prsia D-čka ale ďaleko od seba. O pekej "riťke" vo výstrihu môžem len snívať a keď si ľahnem na chrbát, som chlapec.
  4. Neznášam podprsenky! Výrobcovia by mohli prestať byť pohodlní a vyrábať veci aj pre menej normálnych. Moje dvojčatá si potrpia na osobný priestor.
  5. Moje ručičky majú úctyhodnú veľkosť. Od zápästia po konček prostredníka je to 20cm! V mojej ruke vyzerá každý penis malý =D K tomu dlhé a štíhle prsty. Skvelé kombo pre psychodelické pohyby.
  6. Mám fajný zadok a každý, kto má odvahu si ho môže potľapkať. Vraj pôsobí ako antistresová hračka... Ehm, to by vysvetľovalo, prečo som toľko oblapávaná za zadok jak kobyla na trhu.
  7. Mám len dve oči... Strašná tragédia... ale kedykoľvek si môžem dolepiť nejaké googly oči navyše.
  8. Jednu nohu mám o číslo väčšiu ako druhú. Topánky na vysokom podpätku sú tým pádom tabu. Jedna noha divoko lingajúca v topánke je zlo. A nie, nemienim si kupovať dve páry rovnakých topánok s inými číslami. Je to ko*o*ina.
  9. Viem kastrovať! Vždy to bola moja obľúbená vyhrážka a chlapom už len pri tej predstave zaliezali vajka.
  10. Keď ma niekto skutočne naserie, mením sa na démona z pekla, kurvu, ktorú nechceš poznať. Ako neprijateľ som fakt strašná.
  11. Veštím z tarotových kariet.
  12. Nemám obľúbenú farbu ale za to mám neobľúbené farby ako žltú a oranžovú.
  13. Som tvrdohlavá a keď si niečo zmyslím, tak to dosiahnem. Ja idem aj cez mŕtvoly.
  14. Zbožňujem kvantovú fyziku.
  15. Hĺbku svojej vagíny nepoznám, keďže môj dobrý kamoš Tichá Voda mi ešte stále nedoručil prototyp ženského pravítka.
  16. Neznášam zákusky, koláče a iné sladké sračky z múky. Väčšinou s nimi kŕmim psa =D
  17. Nie som lenivá. Jednoducho len nemrhám energiou. Neskáčem vyššie než potrebujem.
  18. Žila som v Reykjavíku.
  19. Nie som jedináčik.
  20. Nemám vodičák ale myslím si, že by som bola skvelý šofér.
  21. Som impulzívna a dokážem sa z bodu nula v priebehu sekúnd nakopnúť.
  22. Môj prvý blog som založila v roku 2007 a ešte stále existuje! (Ešteže ma Standa nemôže nabonzovať)
  23. Trupáreň sa zrodila z ťažkých depresií na konci sveta.
  24. Ak prižmúrim oko, tak má Trupáreň islandské občianstvo viď. bod vyššie
  25. Treba mi silno kakať =D
  26. V puberte som trpela depresiami a bola nehorázny Tragéd. Dnes sa z tých sračiek, čo som písala len smejem.
  27. Myšlienky na samovraždu boli v tých časoch mojim denným chlebom.
  28. Prekvapivo som sa nikdy nerezala. Skúsila som to raz ale aj s papierom sa dorežete viac ako ja vtedy. Mám sa príliš rada na to aby som si fyzicky ubližovala.
  29. Tuším 2 alebo 3 krát ma depresia zložila na kolená a na niekoľko dní som bola letargickým vrecom zemiakov. Našťastie som sa z toho vždy vyhrabala bez odbornej pomoci. Aj keď musím priznať, že veľakrát som mala na krajíčku aby som povedala: "Mami, odnes ma na psychiatriu, prosím. Ja to nezvládam..."
  30. Pocit, keď ti v hlave prdne poistka, poznám veľmi dobre.
  31. Som flegmatik. Ak by začalo horieť, tak ja si s kľudom pozbieram najdôležitejšie veci, pripálim o oheň cigu a vypochdujem von so slovami:"Asi horí."
  32. Mama chcela aby som sa volala Zuzana. To meno by mi aj tak nepasovalo.
  33. Všetky Zuzany* v mojom živote boli piče. Niekto má Nikoly*, niekto Zuzany*. (*hviezdička pre menej chápavých)
  34. Tupáreň bude večná! Nemám v pláne ju zmazať. Nech by sa akokoľvek zmenili okolnosti, ostane tu bez zásahu do obsahu.
  35. 420

Narodená druhý krát

7. july 2016 at 20:56 | Hrobárová Dcéra
Navraciam sa späť, do svojho utajeného blogového paláca. Bola to dlhá a náročná odmlka. Musela som umrieť a znova sa zrodiť. K lepšiemu obrazu, oslobodiť sa od starého. Doslova a do písmena vyzliecť starú kožu. Dôjsť až do náruče Smrti aby som sa z neho vyslobodila ako iná bytosť.

Jazvy po kanilách mi stále svietia na rukách ako nepatrné bodky. Viac ako polovica krvi v mojom tele nie je moja. Ako vtipne to znie, keď si uvedomím, že mám v sebe krv od desiatich rôznych darcov. Starám sa o krvinky poctivo a kŕmim ich len tým najlepším. Malé, živé bunky, vďaka ktorým som stále nažive. Tento detail by si mal uvedomiť každý človek v depresii. Nikdy nie je sám, vždy sa o neho starajú milióny malých, oddaných priateľov, ktorý žijú len pre neho.

Smrť nie je strašidelná. Je pokojná a vyrovnaná, jej prítomnosť som skoro dokázala nahmatať. Bola tak blízko, dotýkala sa ma a predsa ma nechala ísť. Ručičku váh vychýlili v môj prospech doktori kúzelníci a odhodlanie môjho tela nevzdať to.
Umrieť by bolo jednoduché ale na živote je čosi neopísateľne krásneho. Nechcela som umrieť, nie pre to, že by som sa bála. Chcela som ostať nažive aby som si mohla ďalej užívať dary života a jeho nekonečnú nespútanosť. Náruč smrti bola lákavá, núkala všeobjímajúci pokoj a odpovede na otázky bytia. Ale ten nestabilný, nepredvídateľný život bol lákavejší.
Mojou jedinou výčitkou bolo, že som mame nestihla povedať, že ju šialene Milujem. Táto výčitka mi robila spoločnosť nad predoperačnom, kde sa ma snažili stabilizovať a bola predposlednou vecou na ktorú som myslela pred tým, než ma anestéziologička poslala do hlbín bezvedomia.
Poslednou myšlienkou bolo: Nech sa stane, čo sa má stať... ale byť po mojom, poprosím si prežiť.

Prebudenie na JIS-ke bolo ako skok do reality, kde je bolesť samozrejmosťou. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som predýchala tú deštrukciu na mojom tele. Čerstvé šitie nepríjemne oznamovalo svoju existenciu a celé telo zdobili gigantické modriny tých najohavnejších farieb. Byť normálna, tak sa možno aj rozplačem. Ja som si len povzdychla: "Fúha, takto zmasakrované telo som nikdy nemala a snáď ani nikdy mať nebudem. Musím mu to vynahradiť, len ma najprv nesmie zradiť."
Dva týždne najrýdzejšieho fyzického a mentálneho utrpenia. Ideálne poriadne premiešaného aby to nebolo také jednoduché. Fyzická bolesť sa rýchlo stala samozrejmosťou a niečím, na čo som si jednoducho zvykla. No mentálna bolesť občas spôsobila, že sa mi zaleskli oči. Moje ego ostalo ležať na zemi a ani sa nepokúsilo pohnúť, len s pokorou prijalo bolestnú realitu.
-Dáme vám infúziu od bolesti?
-Netreba, asi to tak strašne nebolí...
-Bude sa vám lepšie spať a máte ju predpísanu. Ja by som ju dala.
-Tak fajn (rezignáciou by som vtedy mohla zásobovať celý svet)

A presne uprostred môjho očistca sa zjavil ON a snažil sa mi to uľahčiť.
Písali sme si už niekoľko mesiacov. Spojilo nás chvíľkové šialenstvo na facebooku a ak sa podarilo, tak sme sa zamotali v dlhých dialógoch o všetkom.
Vypytoval sa ako sa mám, kedy ma pustia domov a ako sa cítim. Zaujímal sa o mňa ako keby sme sa poznali celý život. Jeho záujem mi padol viac ako vhod a držal moju zmučenú myseľ nad hladinou depresie.
Neprestalo to ani keď som sa konečne dostala z nemocnice. Pomáhal mi krátiť čas až som si uvedomila, že mi chýba, keď nie je online. Že má zvláštnu osobnosť a ešte zvláštnejší zmysel pre humor. Voči mne vždy jemný a slušný.
Sliedila som ako pes, aby som vyhrabala niečo neprijateľné. Prehrabávala som sa každým zrnkom piesku, pretriedila som každú kvapku aby som na ňom našla niečo negatívne, niečo, za čo by som mohla postaviť medzi nami múr.
Nič tam nebolo.
Nič som nenašla.
Nedokázala som tomu uveriť. Musí to byť pasca.
Namiesto toho som sa dočkala nekonečných a dych vyrážajúcich správ od Creatora. Jasné, prapodivné náhody. Lenže tých náhod začalo byť akosi priveľa a moje presvedčenie, že náhody neexistujú sa mi dosť silno pripomenulo.
Fajn, Vyššia Sila mi dáva výrazne najavo, že nemám robiť blbosti a poddať sa tomu.
Ale ako sa tomu poddať, keď je moje vnútro stále zranené?
Zavrela som oči, otočila sa k tomu chrbtom a skočila pozadu.
Ako blázon, ktorý sa bojí ale túži zároveň.
Zahodila som obavy a začala milovať. Úprimne a bez podmienok. A to som všetkým mužom vykopala hroby. No, kým som ich stihla pochovať sa všetko zmenilo.

Vraj ak chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch.
A ja som mu naivne povedala, že po poslednom fiasku už nechcem žiadneho muža, že si chcem žiť svoj malý život podľa seba a neriešiť. Zahodila som lásku tak ďaleko ako to len šlo a chystala som sa pretvoriť svoj život k tomuto obrazu.
Ale Boh je sakramentský Cynik a rukavicu hodenú do ringu prijal. Však prečo neotočiť v priebehu pár sekúnd môj život hore nohami a nezmeniť moje názory lusknutím prsta.
S otvorenými ústami som sledovala ako sa moje vnútro menilo a moje logické ja to nedokázalo akceptovať. Týždeň v úplnom rozpore vedomia a podvedomia. Na pokraji šialenstva.
Nie, nedá sa to zmeniť. Ak sa raz Creator rozhodne, že vám urobí novú cestu po ktorej máte ísť, tak použije všetky možné prostriedky aby vás tam dostal. Ak bude treba, dokope vás tam. A možno sa to dá zmeniť, no ja som nevydržala vzpierať sa viac ako po pár šťuchnutí medzi rebrá.

Ak je tvojim zámerom skúšať moju vôľu, tak ma veď po ceste.

V momente, keď som sa tomu naplno oddala som našla samú seba. Ani som netušila, že som tak veľmi stratená. Našla som poklad a každá sekunda sa stala jasnejšou.
Potrebujem snáď väčšie znamenie?

Jabloň Planá

27. may 2015 at 0:25 | Hrobárová Dcéra
Zas sedím a plačem. Záchvat smiechu ako sa patrí!
Nevinný dialóg s náhodným okoloidúcim ma prinútil k zamysleniu. Som strašná mrcha. Jabloň Planá! Ako sociálny chameleón. Prispôsobujem sa každej osobe, ktorú stretnem. Chceš afektovanú extrovertku? Nie je problém. Chceš mysliacu introvertku, filozofku? Nie je problém. Nie vždy ma to však baví. Viem, kde musím mať dokonle premyslenú masku a kde si môžem dovoliť chyby. Niekedy však nemám svoj deň. Hlavne keď zistím, že obraz je hlúpy a primitívny na to, aby som ho zrkadlila. Takých ľudí si dávam na raňajky.
Nemám rada tupé ovce, to sa potom nekrotím... Je skvelé vykazovať prvky manipulatívneho vysokointeligentného narcistu. Svet je potom jedna veľká zábava! Hra so živými bábkami!
Niekedy ma to nebaví, to sa sťahujem z hry a odchádzam do svojho myšlienkového sveta, kde sa túlam záhradami a svojim panstvom.
Pri mojich pánoch je to iné. Tam som sama sebou, nahá až na kosť a jemná. Páni sú výber z mužov. Tí najlepší, najinteligentnejší a všetko ostatné NAJ pre mňa. Som citový a myšlienkový kanibal. Uspokojujú ma obrazy cudzích svetov. Milujem spoznávať iné svety, iné bytosti. Verím im viac ako sebe. Napĺňajú ma tak ako nič iné na svete. Svojim vlastným spôsobom ich milujem. Dávajú mi pocity aké mi vzťah nemôže dať. Hodina znamená hodina úderov srdca len pre mňa. Venujú mi svoj čas, svoju energiu, kus seba samého. Nie je to len o zastrčení penisu. Otvárajú mi svoju posteľ, obnažujú sa až n kožu, dovolia mi priviesť ich až k Malej Smrti (orgazmus), môžem pri nich byť sama sebou, kričať do tmy i hrýzť do ramena, driapať i hovoriť o hovoriacom lese. Nie som vzťahový človek, nie som skrotiteľná a predsa milujem celým srdcom. Je to taká moja láska, neobmedzená a úprimná. Milujem ich, chcem aby boli šťastný, aby našli svoj pokojný prístav. Ale kým ho nenájdu, rada im vyčarím úsmev na tvári. Nechcem za to nič, len kúsok času a pozornosti. Zamilovávam sa do nich aj keď viem že mi nikdy nebudú patriť. Nikdy nespravím ich svet šťastným. Ale ja nechcem večnosť, chcem len pár úderov srdca. Je to ako láska Líšky a Malého Princa. Viem, že raz odídu ale zmenili moje vnútro, dotkli sa mojej duše a nikto už nebude rovnaký. Poznačili ma a ja som za to vďačná!
Vraj je môj odmietavý postoj ku vzťahom spôsobený tým, že budem radšej sama ako v nefunkčnom vzťahu. Ja chcem buď všetko alebo nič.
Pán Feminista ma rozosmieva. O tom ti napíšem niekedy keď budem triezvejšia... Vieš, čo mi povedal???

"sama samučičká jak loďka... ako holubička.... jój, aké ste jemnulinké a osamotené... do piči"



Masky, ktoré nosím

25. april 2015 at 13:06 | Hrobárová Dcéra
Možno to bude prekvapivé ale od prirodzenia som introvert. V mojich pubertálnych časoch to bolo evidentné. Vždy som bola to poleno, ktoré stálo v úzadí, ponorené do vlastného sveta a neschopné komunikácie s inými človekmi....

Život ma však naučil, že sú situácie, keď musím svoju prirodzenosť napchať do skrine a nahodiť masku. V inom prípade by mi do hodiny stavali hranicu alebo ma umlátili kvetináčmi. Jou, život introverta v spoločnosti je ťažký.

Poďme sa pozrieť do práce
Všade samí ľudia a nutnosť komunikovať. Mother of God, prečo ja?! Tam automaticky strkám svoje ja do skrine a nasadzujem masku primitívneho človeka, ktorý sa smeje dosť jednoduchým veciam a sex je hlavnou témou rozhovorov. Masku s označením "Do Práce" som nemala, tak som si ju musela nakresliť a vystrihnúť. Samozrejme, že mi veľmi nepasuje, nie je to moja parketa a tak často pripomínam skôr retardovanú piču než človeka. Napriek tomu nad tým zatvárajú oči. Keď príde problém, tak som ten dôležitý človek, ktorý ich obavy z prúseru zažehná tým, že povie: "Pohoda, uvidíme čo to urobí" a vezme to na svoje triko a výplatnú pásku. Pozorne však sledujem sociologické dianie. Viem, ku komu sa pridať, keď vypukne vojna. Komu sa zalíškať a urobiť službičku, keď potrebujem na svoju stranu silného spojenca. Kedy zas brať nohy na kolená a utekať čo najďalej. Niekedy sa však stane, že upadnem do svojho sveta, keď sa túlam svojim svetom a vyrušovať ma je dovolené len v naliehavých prípadoch.
Stále sa učím!

Ako je to doma
Doma je to lážo plážo. 99,9% času ma nikto nerieši. Možno by aj riešili ale to by som sa najprv nesmela strácať a spať.

S Pánmi
Tu je to už iné kafé. Tu mám crash testy a postup ako vytriediť dementov od pokladov aby ma nemusel trafiť šľak. Zo začiatku ich testujem. Otváram háklivé témy ako napr. registrované partnerstvá alebo politickú situáciu na Ukrajine a pátram po radikálnych názoroch. Radikálov fakt nie, takých hádžem cez palubu hneď. Potom príde na rad kritika ako napr. že dnes vyzerá jak keby ho more vyvrhlo. Egoistický narcis kritiku neprekusne a je hodený cez palubu. Musia byť vyrovnaný a príjemnými spoločníkmi. Nepotrebujem cvoka, pri ktorom sa budem musieť pretvarovať. To radšej takého, čo ma po sexe hneď vyhodí za dvere.
Keď prejdu týmto triedením nenormálnych od normálnych príde na rad skriňa. Z nej po častiach vyťahujem seba a sledujem ich reakcie. Teda nevyťahujem, ja ich po nich hádžem. Čím bizarnejšia časť, tým lepšie. Tak hádžem smrtku v ružových šatách, štrikované vedro či bicykel so štvorcovými kolesami. Pán musí byť proste moja krvná skupina. Nie je nič krajšie ako keď po skvelom sexe ležím vedľa niektorého a čvirikáme si o všetkom možnom i nemožnom alebo spíme.
Vtedy už nemusím nosiť masku, skrývať svoje ja do skrine. Ak Pán ustojí všetky prekvapenia, tak mu skriňu otváram dokorán a on môže vidieť moju čarovnú krajinu s dúhovými poníkmi.

Mala by som prestať chudnúť

24. april 2015 at 17:00 | Hrobárová Dcéra
"Aj ja chcem také nohy! Určite chodíš behať!" začvirikala smutne bratova frajerka, keď som po byte pobehovala v legínach.
Len som sa pousmiala a venovala sa svojim povinnostiam.

Svoju postavu som nikdy extrémne neriešila a ona bola takmer vždy skvelá. Jasné aj ja mám svoje muchy ale okrem diéty zo zdravotných dôvodov som nikdy žiadnu nedržala a ani nemusela. Je to taký paradox, keď si vezmeš to kvantum pro-ana blogov.
Mám vlastne opačný problém... Chudnem! Určite existuje minimálne jedna žena, ktorá by za to dala čokoľvek. Mňa to však štve. Od malička som bola vždy jak chodiaca anatomická pomôcka. Genetika mi dala do vienka rýchly metabolizmus a predispozíciu na štíhlosť.
Bolo však aj obdobie, keď ma nečinnosť, požieranie sladkostí a zapíjanie energeťákmi riadne zaguľatilo. To som vtedy bola nezamestnaná, deprimovaná a moja aktivita spočívala v tom aby som vstala a najedla sa. Váha v najdivokejšej fáze ukazovala okolo 83kg. Okolie to však komentovalo presne naopak ako by som čakala. Všetci boli nadšený z toho, že vyzerám skvelo a zdravo. Ani vtedy to vo mne nevyvolalo pocit, že som tučná. Proste som si žila svoj život ďalej a užívala si deň.
Ale nič netrvá večne a tak skončilo aj moje guľaté obdobie. Moje dni sa naplnili vysokou fyzickou záťažou a za rok a pol som sa dopracovala k váhe 64kg. Čo pri výške 178cm je málo. Vážim dokonca menej, než keď som mala 17.
Necvičím ani sa neobmedzujem v jedle. Sladkosti nejem skoro vôbec. Odnaučila som sa od nich a jediný moment, keď po nich siahnem je moment, keď akútne potrebujem energiu. Vlastne celé moje stravovanie je o tom, že počúvam svoje telo a dopriavam mu to, čo si pýta. Raz si opýta rezeň a inokedy má chuť na zeleninu, či zatúži po výdatnej dávke bielkovín v podobe volského oka alebo tofu.
Žiaľ, podľa všetkého stále chudnem. Teda skôr odbúravam tuky lebo veci, ktoré mi boli pred tým akurát, sú mi teraz veľké.

Negatíva:
  • neustále musím vyhadzovať zo skrine to, čo mi je veľké
  • z toho vyplýva, že musím nakupovať nové oblečenie a ja nákupy šialene nenávidím
  • ako vysoká a štíhla mám nízky tlak (môj tlak má v trubke, on je proste lenivý až kým nie som nahá v posteli)
  • musím neustále vysvetľovať priateľom, že netrpím mentálnou anorexiou (už sa z toho stal taký vtip, cynický vtip)
  • stále po mne chlapi pokukujú (keď to nie je moja obeť, tak ma to irituje aj keď pivo zadarmo je pivo zadarmo)
  • ženy ma nenávidia (veď aj majú prečo)

Ja svoju postavu vlastne ani neriešim. Nemysli si, že je dokonalá! Nie je! Aj tá moja má muchy ale ja sa ľúbim taká aká som. Či už chudučká alebo krv a mlieko. Chlapi ma naučili, že je vlastne jedno ako vyzerám (ak to nie je extrém samozrejme), základ je byť vyrovnaná a spokojná sama so sebou. A ono to vážne platí. Keď s radosťou natriasam svojim zadkom a vrtím sa v rytme hudby, tak chlapom tečú sliny. Tá energia je proste nákazlivá a radšej sa nechajú zviesť nedokonalou s pozitívnym vyžarovaním ako dokonalou ale s depresívnym vyžarovaním, že by si to hneď hodili pod vlak....


Ako sa rodia Plamene v očiach

22. april 2015 at 23:50 | Hrobárová Dcéra
Tak som sa zastavila a zamyslela nad tým, ako som sa dopracovala k háremu Pánov. Teda ak si odpustím odpoveď, že Náhodne alebo svojim rozkrokom...

Pre introverta boli vzťahové začiatky ťažké. To poleno čo stále v kúte a nevedelo, čo povedať som bola ja. Ťažký outsider až sa na tom s odstupom času smejem. Ale predsa len sa našli vzťahy, do ktorých som zapasovala. Také tie stredoškolské vzťahy, ktoré netrvajú dlhšie ako pol roka. Šepkáte si ako budete spolu navždy a o týždeň už každý bozkáva niekoho iného. Vážne to boli také sebazdokonaľujúce cvičenia, ktoré človeku čosi dali.

Potom sa kolesá života roztočili a ja som spadla do náruče dokonalého Muža. Muža s veľkým M. Bol starší ako ja ale cestu do Raja sme objavili spoločne. Milovali sme sa tou najúprimnejšou láskou. Bol mi všetkým a v jeho náručí vyzeral aj ten najhorší problém. Učil ma ako to v živote chodí a ukazoval čaro skvelého sexu. Pri ňom som ani na moment nezapochybovala, že je to ten pravý, osudová láska.
Znie to krásne, ba až nereálne? Potom prišiel ten náraz o Cynickosť života. Rakovina nikde nie je vítaným hosťom. O to menej v ružovom svete zamilovaných. Na onkológiu som behala ako na hodiny baletu. Všetko sa točilo ako na divokom kolotoči. Dni osláv striedali ťažké depresie. Neželala by som to ani najhoršiemu nepriateľovi.
Keď sa blížil koniec, tak som si vyhliadla obeť, ktorá sa mala stať nástrojom, ako sa nezblázniť, či nehodiť sa pod vlak. Jasné, teraz je to tak kokotský nápad ale vtedy som potrebovala nejaký vzťah na ktorý by som sa upútala. Môj Milovaný o tom vedel a nezazlieval mi to.
Netrvalo to ani 10 mesiacov od stanovenia diagnózy po pohreb.

Moja obeť netušila, že sa mi zrútil svet. Vzťah na diaľku skrátka ponúka možnosť poskrývať aj nemožné. Samozrejme, nána blbá, som si ako obeť vybrala psychopatického manipulátora. A rázom sa z obete stal tyran.
Keby blbosť kvitla, bola by som ako Botanická záhrada! (zo mňa si vážne príklad neberte :D )
To, že tento Psychoš (áno, pre tých sčítanejších je to môj ex s Aspergrom aj keď si skôr myslím, že bol proste psycho) má nejakú vadu som dlho nevidela a dlho ju skrýval. Zdeptal ma úroveň pohodenej handry so sebavedomím blízko absolútnej nuly.
V istom momente sa to vo mne však pohlo. Všetko mi bolo ukradnuté, nemohla som už viac stratiť a tak som sa odtrhla z reťaze. Hrádza povolila a poistka vyhorela.
Vtedy som spoznala Pána Štýlového. Liečila si poranené ego i sebaúctu v posteli nádherného muža. Potom som spokojne usmievala, keď psychoš došiel. Vtedy tie dni vyzerali šialene: zložila som telefón, utekala sa obliecť a bežala už k čakajúcemu autu. Nadržaných a obstojných chlapov bolo dosť. Tak som sa vracala ráno a tvárila sa ako anjelik.
Moje vyčíňanie na chvíľu zastavil pokus o spolužitie so Psychošom ale nefungovalo to. Chvíľu sme to tiahli a jeho týranie, že to nešlo u neho bolo ešte horšie. Chvíľu sme to spolu tiahli a ja som mu popri tom zahýbala jedna radosť. Ale nakoniec som našla vlastnú cenu a Tyrana poslala do večného zatratenia.

Ostala mi však doráňaná duša a tú som po ťažkej havárií učila znovu chodiť, jesť príborom a ukazovala jej krásy života. Jednorázovky ma však omrzeli veľmi rýchlo. Chcel som si to skutočne užiť a to bez poznania toho druhého nejde. Keďže čas plynul, ja som vzťahu povedala veľké nie a striedala overených mužov až kým nevznikol súčasný zoznam.

Keď na to pozerám takto ucele, tak rozmýšľam, že mám viac šťastia jak rozumu....

Už by som sa mala hanbiť

27. december 2014 at 0:09 | Hrobárová Dcéra
S Pánom Uniformovaným sme dnes na pivku skonštatovali, že do pol roka budeme mať rovnako Cynický humor aký má Boh. Boh je cynické hovädo od morku kostí... Ak neveríš, pozri sa okolo seba.
Nie to som chcela ale súvisí to. Z času na čas sa túlam blogmi a drhnem sa smiechom. Ako fakt vážne sa smejem totálne smutným veciam alebo smutným ľuďom... V časoch, kým som mala násť čo bolo kua dávno to tu vyzeralo ináč, trápne bleskovky, súťaže o diplom zo skicára a reťazovky. Ale toto? Blogy o celévriti, o grafikách čo zaručene zachránia hladujúce deti v Afrike, združenia anorektičiek a bulimičiek, grupy milovníkov bábik a kopec iných sračiek.
Ti musí ináč baviť!
Prečítam si pár článkov a moje IQ klesne do záporných vôd. Rozmýšľam, či sa tie mladšie generácie už rodia také postihnuté alebo je vo vzduchu niečo, čo im spôsobuje nenávratné poruchy.
Fakt to nepoberám, nechápem, len krútim hlavou a nenápadne nabíjam poloautomat, že ak to príde bližšie, picnem to :D

Môj blog do tejto myšlienky ťahať nebudem, je môj a to ako dôvod stačí :D Prosto blog Božskej Abigail a Bohu sa neodporuje ;) (LOL chápeš nie?! Ja sa vysmievam aj sebe XD)

Z článkov mám dojem, že ľudia nechcú za nič na svete vziať život do vlasných rúk. Jak keby to bolo veľké, smradľavé hovno a len sa sťažujú, fňukajú, nechávajú sa fackovať životom. Budia dojem, že sú len prázdne schránky, ktoré si vybrali dobrovoľne utrpenie len aby nemuseli nič robiť.

Jak ja milujem ten svoj život... Nie, nie je jednoduchý, nikdy jednoduchým ani nebol ale ohýbam si ho do požadovaného tvaru. Idem si to furt po svojom a prázdno v sebe nemám (XD lol, vo mne je len málokedy prázdno.... ach tie penisy). SKôr mám toho až príliš veľa, čo musím rozdať :D
Proste, čítanie blogov mi dvíha ego a uisťuje ma, že som život správne chytila za vlasy a držím.

Zisťujem, že blogovanie ma celkom chytilo za srdce, už len z toho dôvodu, že ma baví po sebe čítať tie konáre a vetvy čo vypotím. Špekulujem, čo za ľud sem príde, prečíta a nemá odvahu komentovať XD
Fajn, táto cynicko hovädská zlátanina by mala končiť.... Prekvapivo funny článok na to, že som triezva
 
 

Advertisement

Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?