Deň po dni

Herpes, ty hnusná potvora!

Yesterday at 12:10 | Hrobárova Dcéra
Spodnú peru mám ako pneumatiku od traktora. Na kráse mi to nepridáva a cítim sa ako príšera.
Skvelé!
Ešte len druhý deň a ja už teraz magorím z toho, že nemôžem dať pusu Nemcovi. Nie žeby som sa bála prenosu, ono to len bolí a zavadzia. Byt po mojom, tak si to odrežem....
Joj, taká chobotina!
Môžem len čakať kým to pominie.
Je jedno, kde som. Vecí okolo sú len kulisy v podivnom predstavení. 2% a Andrew Newberg. To je však otázka iného článku...

Život visí na vlásku, vyprchává z žil. Osud klade otázku, co je vlastně cíl

Yesterday at 1:14 | Hrobárova Dcéra
Prestalo pršať, možnosť vytiahnúť Nežnú na prechádzku a prevetrať si hlavu. Studený vzduch príjemné chladil opuchnutú peru.
Pocity sa splašili ale nevymkli kontrole. Vzpieranie, či vyhadzovanie nohami, mrzuté dupanie kopytami. Kým sú v záprahu, niet sa čoho báť. Pár švihnutí bičom ich vyprovokuje k pohybu a pohyb im navráti chladnú hlavu.
Sú nelogické, silné a poznajú viac, než sa zdá.
Keď sa zem otáča hore nohami potrebujú pevnú a rozumnú ruku. Trvalo to tisícky myšlienok, kým sme sa naučili spolupracovať. Veľakrát ma rozdupali a pohrýzli. Mrchavé potvory. Útočili, keď som sa nemohla brániť, zameriavali sa na najcitlivejšie miesta.
Dnes si vypýtali svoje uvoľnenie nahromadeného tlaku, nestratili však hlavu. Z hĺbky vytiahli nekonečný pokoj.
Mám v hrudi nekonečno. Som stabilná.
Všetko je tak ako má byť.

Měl jsem tě rád

Tuesday at 11:37 | Hrobárova Dcéra
Plán bol pôvodne iný, chcela som písať o tej dobrej knihe zo včera. Lenže prišiel pocit, že moje názory a dojmy sú nepodstatné. Len ďalší otravný článok o tom, čo je v mojej hlave.
Moje názory nie sú absolútnou pravdou o ktorej musím presvedčiť celý svet. Ani neviem, či to niekoho zaujíma.
Miesto toho ma nahlodáva jeho posledná správa:"Měl jsem tě rád". Od niekoho, kto sa chce zabiť je to vždy pandorina skrinka.
Som bezmocná, môžem len sedieť a rozmýšľať, čo v skrinke nájdem. Bojím sa...
Mesto sa kúpe v lúčoch slabnúceho slnka a vo vzduchu visí veľký otáznik. Musela som predčasne ukončiť debatu, povinnosti sa už viac nedali odkladať.
Bože, ušetri ma. V noci som nemohla spať. Bezmocnosť je neznesiteľná...
Chcela by som upadnúť do sladkého bezvedomia. Prečkať tieto časy vo vzduchoprázdne. Zobudiť sa, keď bude po všetkom.
Snáď, je to sen,
strašný sen,
zdania klam,
srdca vnem
ako dym v povetrí...

Jeseň grcá za dverami

Saturday at 10:33 | Hrobárova Dcéra
Kryl v mojej posteli, upršané studené počasie za oknom. Hraj Karle, hraj a pripomeň mi koľko farieb utrpenia existuje.

Go, ask Alice!

10. august 2017 at 13:19 | Hrobárova Dcéra
Chcem ale nejde to. Myšlienky sa zasekávajú hneď na začitku. Som a nič viac. Akási apatia v mojej hlave. Tlačím a proste nič. Na nič sa neviem namotať, nič nie je dostatočne zaujímavé.
Úplné bezvetrie.
Minulosť sa zdá byť bezvýznamná. Budúcnosť sa prepletá v rukách Vesmíru.
Čas o ničom.
Ideálne zaliezť do postele a užívať si stále dookola. Odpaľovať si mozog go vlnách orgazmov. Trieštiť sa na atómy a zas sa skladať. Prehĺtať a strácať kontrolu.
Proste to nejak prečkať...

Spinner zadarmo

30. july 2017 at 14:25 | Hrobárova Dcéra
Z času na čas ma Creator poctí svojou pozornosťou a dopraje mi pocítiť jeho nekonečnú lásku. Samozrejme s dávkou cynizmu ako sa na Creatora patrí.
Ako získať spinner zadarmo: ísť večer so psom a zakopnúť o neho. That's all.
Áno, presne ja musím nájsť spinner. To je ako zamestnať mníšku v striptízovom bare. Proste to bolí...
Väčšiu kokotinu som už dlho nevidela. Má to akýsi upokojujúci efekt ale to má aj kývanie sa dopredu a do zadu ako mentál. Okrem toho sa z toho po čase stavať závislosť. Nič moc, čakala som teda niečo viac ako takúto sakramentsky prízemnú formu pseudozábavy.
Takže ďakujem ctený Stvoriteľ, za uistenie, že si zvrátený zmrd s nehoráznou záľubou v Cynizme ďaleko za čiarou. Tiež ťa milujem.
Život sa nesmie brať vážne. Je to len nekonečná hra o to, kedy to bude už Too much a mňa Špunkne natrvalo...
Som vďačná za tieto pokojné a lenivé momenty. Bytie si plynie hladko ako pokojná rieka, zarezaná hlboko do krajiny. Pozorovanie mladých havranov v parku a stretnutie s veveričkou.
Kolesá v pozadí sa hýbu, prichádzajú pocity a obrazy, ktoré sú tak krásne. Tlačím to tým smerom a žijem tým. Dostávajú sa mi odpovede a ja viem, že začína stúpanie na horskú dráhu.
Lebo život je fajn a žiť je sranda. Teda za predpokladu, že si viete užiť aj trocha utrpenia. Skurvený šťastlivec.
Stále je to tak zvláštny pocit. Fakt si ho chcem vziať, chcem byť len jeho.
Ešte na začiatku ma neskutočne desila priepasť v komunikácii. Momenty paniky, keď som si nedokázala predstaviť ako to spolu zvládneme.
Zatvorila som oči a skočila...
Ak dvaja ľudia skutočne chcú, nezastaví ich nič. Nájdu si svoj spôsob komunikácie, ktorý je síce námahavejší ale dáva oveľa viac. Komunikácia v nematerskom jazyku na oboch stranách vám zdravo pristrihne ego a vycvičí emócie. Riziko "misunderstand" je tak nejak samozrejmosťou ako doplňujúce otázky na správne pochopenie.
Jednoducho dvaja dospelý ľudia žijúci spolu. Ak nefunguje otvorená komunikácia, tak to nie je vzťah ale stráta času. Teda podľa môjho výskumu v mojom vesmíre.
Obnažujeme sa až na kosť, chceme to jedinečné v nás.
Z času na čas sa dostavia obavy. Kedy príde ten moment, keď ma zavetria? Zas budem za tú namyslenú, lebo poznám svoju cenu. Mám všetko s ešte omnoho viac, čo je pre mňa cenné. Niet mi čo ponúknuť.
Už by som nikdy nevstúpila do rieky, ktorá má vyzlečie a zatlačí do cudzej postele.
Perfektný Muž...
Perfektná Hrobárka...
Úžasný vzťah 💗

Hormonálny záchvat myslenia...

28. july 2017 at 13:27 | Hrobárova Dcéra
Rozmýšľam ako po tom všetkom môžu ľudia veriť, že vojna niečo vyrieši. Podľa by mal každý obyvateľ planéty vidieť celý MASH*4077 aspoň trikrát. Povine púšťať deťom zábery z Vietnamu kde pobehujú horiace deti vykúpané v Napalme. Zábery z koncentračných táborov a chodiace kostry.
Lebo toto sa stane, keď niekto uverí, že vojna niečo vyrieši.
A že je to nechutný pohľad? Ale to sa stane, keď budeme ľahostajný k svetu okolo...

Môj svet je hlboký ako Mariánska priekopa

26. july 2017 at 11:56 | Hrobárova Dcéra
Je někdo, s kým si rozumíš?

Každá časť mňa si rozumie s niekým iným, najviac asi s Nemcom. Našlo sa pár ľudí, ktorí na berú taká aká som a ja sa ich učím úprimne milovať a to sa dá len s hlbokým porozumením, vidieť silné aj slabé stránky daného človeka a vidieť ho ako dokonalý samostatný svet. Možno mi rozumejú viac ako si pripúšťam. Môžem sa pri takých ľuďoch stočiť do klbka a len byť bez toho aby bolo to ticho nepríjemné.

(asi vážne nie som z tohto sveta)

Upršamá noc ork.cdn

25. july 2017 at 1:31 | Hrobárova Dcéra
Vraj je leto...Ale nie tu. S prestávkami prší celý deň a stihla som aj zomknúť jak kkt. Nevadí, to je len PMS.
Bola som mlsná a kúpila si balík čipsov. Trvalo mi tri dni, kým som ich dojedla. Gumíkov som mala až 6 kusov, zvyšok zjedol Nemec. Pijem len čistú vodu.
Pokazila som sa...
Nemec mi ráno oznámil, že v chladničke je ovocný šalát. Zlikvidovala som ho s jogurtom, lebo ma prepadol hrozný hormonálny hlad. Niekto sa napcháva čokoládou, ja ovocím.
Z junk food mi je zle. Zvyčajne svoje rozhodnutie dať si niečo z toho, rýchlo ľutujem. Môj prirodzený odpor k chujovinám dosiahol rozmery, keď mi je z časti ľúto, že už nedokážem zlikvidovať balík čipsov ako nič.
Cesta do obchodu sa stala bojom, keď sa musím prehrabať hromadou sračiek, ktoré ľudia dokážu zjesť. Zrazu vidím koľko nechutností dokážu ľudia zjesť a ako veľmi si nechali zdeformovať chuťové poháriky. Presladené nápoje, ktoré obsahujú viac cukru ako vody. Extrémne presolené a prekorenené pochutiny, ktoré vypaľujú diery do žalúdka.
Prídem do obchodu s pocitom, že chcem niečo Fajné ale po chvíľke zúfalstva si radšej beriem banány či jablká.
Obchod s plnými regálmi, no takmer nič pre mňa. Skutočne sa musí moja odlišnosť prejavovať snáď vo všetkom? Čo sa to so mnou stalo?
Moje pitie alkoholu sa scvrklo na jedno malé pivo. Tvrdý alkohol som mala pred viac ako troma mesiacmi a nechýba mi. Opiť sa? Nie, ďakujem... Už som príliš stará na to aby som na ďalší deň trpela ako ranená laň. Nechcem mať zas pocit, že som otrávená čímsi jedovatým. Alkohol mi už dávno nemá čo ponúknuť. Nikdy som si nemyslela, že sa práve ja dostanem do bodu, keď sa mi bude alkohol protiviť. Jedno malé pivko kvôli chuti, z toho sa ani hlava nezamotá.
Predstavám rozumieť prečo ľudia pijú. Aby na chvíľu zabudli.... Nemám na čo zabúdať, môj svet je fajn.
Najradšej by som bola teraz sama. Sedela schovaná v tme a sledovala ulicu. Len ja a môj vnútorný svet. Stále jemne prší...
Veľakrát som stála uprostred noci v otvorenom okne, fajčila a rozmýšľala o minulosti a budúcnosti. Ako keď som sa vrátila z konca sveta, mrzla v okne a na zem i do duše padal sneh. Alebo keď som snívala na okne o tom aké to bude, keď sa konečne stretnem s Nemcom a pod oknom prebehla líška.
Svetlá lámp ako majáky v temných vodách noci, keď sa k životu preberajú démoni z hĺbok.

Chcela by dom písať ale nie je vo mne nič, len hromada zdravého jedla a hormonálna búrka. Všetko je ponuré a v škaredých odtieňoch hnedej. Utichlo moje vnútro, spánok pretkávajú zvláštne sny a ústa nevydajú hlásky. Chcela by som sa uložiť pred krbom a vychutnávať si zvuk ohňa a jeho teplé objatie. Miesto toho sa snažím prekonať krízu a písať. Je ťažké to celé nezmazať, keď mi to celé pripadá slabé a nehodné zverejnenia. Odpad, ku ktorému by som sa najradšej nepriznala...
Minule som zo zvedavosti rátala na koľkých fotkách na FB som ja. Sotva 10%, nemám tam dokonca ani spoločnú fotku s Nemcom. Len priblblé obrázky a pičoviny. Mám sa pre to cítiť blbo, že sa mi nechce otravovať svet svojim ksichtom? Prečo je súkromie pre mňa tak dôležité?
Stojac v úzadí si myslím o svete a ľuďoch svoje. Mám chuť vymazať aj tých pár fotiek na ktorých som. Ostať bez tváre, dovoliť svetlu dotknúť sa len malej časti.
Byt Hrobárkou...

P.S.: ľudia sa menia... Občas viac ako by sme si želali

Done

23. july 2017 at 14:28 | Hrobárova Dcéra
 
 

Advertisement

Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?