June 2017

Počasie na spanie

30. june 2017 at 11:20 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Leto nás akosi míňa. Doma sa roztápajú ako nanuky a tu už pár dní prší. Ako začalo večer pršať, tak pravdepodobne pršalo celú noc a stále to nevyzerá na koniec. Mobil tvrdí, že je 15℃. Skvelý čas sa zachuchlať do postele a snívať.
Som ako vygrcaná rezanka. Útoky depresívnych nálad spôsobených hormónmi prestali. Nastúpila nekončiaca únava tela. Pojebané biologické procesy. Aspoň že nemusím byť pod vplyvom analgetík a môžem si dopriať kávu. Drobné radosti všedných dní.
Tarotové karty mi potvrdili, že veľká a zásadná zmena sa blíži. Tak neviem, stále som z časti neveriaci Tomáš. Karty sú ťažko ovplyvniteľné, žijú si svojim životom a neberú ohľad. Sú priame a bez okolkov nájdu najcitlivejšie miesto. Majú proste svoj neopakovateľný šarm, ktorý sa dá len nenávidieť alebo milovať.
Ty kokos, s kartami to spolu ťaháme už 9 rokov. Boli tým najkrajším darčekom k 16. narodeninám. Už s tými ľuďmi nie som v kontakte. Teda z nej sa vykľula hrozne narušená piča. No sa stal ex, čo je samo o sebe silnou kávou. Pán takmer dokonalý so zvláštnym smútkom v duši.
Boli to ťažké časy, doma zúrilo peklo, začiatok strednej, depresie a puberta. Fantastický mix. Kto nezažil len ťažko pochopí.
Nechce sa mi veriť, že je to tak dávno. Čas si proste beží svojim tempom a ignoruje moje predstavy.
Nechce sa mi vzpierať, nechávam veci plynúť okolo. Ako kameň v prúde rieky. Spokojne a bez hnevu.

Ohýbam

26. june 2017 at 15:55 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
A že sa fakt snažím... Snažím sa využiť všetky zákony, ktoré fungujú v mojom svete. Chcem čosi veľmi špeciálne.
Sú momenty, keď si pripadám strašne naivne ale presne vtedy sa vždy dostaví nejaké zvláštne znamenie. Nemám schádzať z cesty, idem správnym smerom.
Posledná odpoveď na otázku Zmyslu bytia. Bolo by to úžasné.
Tú túžbu som zasadila s malou dušičkou. Opatrovala ale bola som zmierená s prípadným neúspechom. Dnes som si uvedomila, že túžba ma začína prerastať. Je väčšia ako ja a už len to je úžasný úspech. Ak dosiahne svojho naplnenia, bude to proste nášup. Každý drobný posun je pre mňa úspechom. Spokojnosť som už dosiahla, všetko navyše je bonus.
Možno mi preplo ale dnes mám pocit, že som v rukách milujúceho Stvoriteľa. Byť v jednote s nekonečnom vo mne i nado mnou.
Prosím, nechaj ma v mojom šialenstve. Čo ak som dobrá v ohýbaní a to je moje poslanie?
Ani neviem, či mi už preplo ale .... Môj svet je tak dementne divný. Celkom by to dávalo zmysel.
Musím sa opýtať Tichej Vody. On je taký môj kotviaci prvok.
Bojím sa, že sa schyľuje k obrovskému ŠPUNKu. Ujebe nám bojler

Simple Mind

25. june 2017 at 16:20 | Hrobárova Dcéra |  Názorové Peklo
V istých momentoch vyprsknem kávu nosom a odumrie mi pár neurónov.
Vždy ma udiví aké formy života existujú. Vo všeobecnosti nemám nič proti jednoduchým a menej inteligentným ale sú momenty, keď sa smejem,
Je ľahké naraziť na tvorbu ľudí, ktorí by tvoriť nemali. Či už ide o písanie blogu, instagram, či YouTube. Ľudia jednoduchšej mysle uverili, že aj oni môžu tvoriť a byť slávni. Čo tam po tom, že keď si pustím video takého exota, tak už prvých 5 sekúnd sa prepadám od hanby do gauča za autora.
Kde je hranica, keď je ešte morálne v poriadku poukázať na slabú úroveň a zásadné nedostatky? Obraz seba samých je z časti tvorený aj interakciou s okolím a jej spätným zrkadlením.
Čo v momente, keď narazíme na človeka, ktorý ma silne pokrivený obraz o sebe samom? Nechať ho v jeho, ktorý je totálne mimo alebo ho (možno) krutým feedbackom vrátiť na zem?
Za mňa Áno. Pre mňa je to dobrý skutok, poukázať na ilúziu...

10 000 svetelných rokov

24. june 2017 at 11:55 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Chcela by som vedieť ako niekoho napadne vytvoriť takúto hudbu. Nedokážem si predstaviť ako sa niekto jedného rána zobudí a v hlave mu znie toto. Ako vôbec vyzerá prvotný impulz, ktorý spôsobí reťazovú reakciu. Song bez slov rozpráva príbeh o vzdialených kútoch vesmíru. Prelety vzdialenými galaxiami.
A to som si myslela, že niečo také ako prepojenie Vesmíru a hudby neexistuje. Och to moje obmedzené myslenie...

Projekt Rozhovory

20. june 2017 at 10:05 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Neviem odkiaľ ani kedy ale v mojej hlave sa udomácnila myšlienka vytvoriť rubriku Rozhovy s Dušami, kde by som spovedala a dávala priestor iným blogerom.
S viac či menej normálnymi otázkami vytvoriť priestor na prejavenie sa. Túžim dozvedieť sa viac o ľuďoch s ktorými má spája záľuba v písaní blogu.
Ešte nemám konkrétnu predstavu ako by to malo vyzerať. Chce to niečo dobré s mojim rukopisom...
Vyberala by som podľa toho, kto má zaujme. Nebránim sa ani myšlienke aby sa človek prihlásil sám, či dal tip s kým urobiť rozhovor.
Nechcem mať vo výbere striktný systém. Nechať ho surový a brať všetko čo príde. Možno pravidlo od 15 rokov keďže som občas dosť sprostá.

Takže smelo navrhujte alebo sa hláste. Zabavíme sa a na moment pretneme naše anonymné svety.

Spánok na nebesiach

20. june 2017 at 1:59 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni

Zamilovala som si ten zvláštny strop. Hrozná gýčovina, ktorú už dávno mali zrušiť ale to je proste typický prvok architektúry.
Občas ležím v posteli a spomínam na tie pocity, keď som ležala tvárou k stene na svojej posteli a pripadala si strašne Na Zlom Mieste. Cez otvorené okno sa niesli zvuky spiaceho mesta , ktoré ofarbovali môj pocit osamenia.
Nechcela by som sa vrátiť do svojej klietky a schovávať sa v tme maličkej izbičky. Ako som ju milovala tak ju nechcem.
Tu nikdy nie som sama a z každej strany milovaná bytosť. Tu som ďaleko od sračiek, ďaleko od nocí, keď sme v zúfalej snahe liezli do cudzích postelí, len aby sme sa zachránili z tej hroznej samoty.
Prázdne noci sa premenili na požieranie gumených medvedíkov s Nemcom. Asi je čas pripustiť, že mám viac šťastia ako rozumu.
Chcela by som skúsiť lucidné snívanie ale netuším, kde začať. Zatiaľ si vytváram návyk pozerať sa na ruky. Pri mojich divokých snoch by to mohla byť zábava.
Občas sa vo mne zastaví myšlienka, že by som sa mohla vrátiť k mágii ale...

Bez ľudí

19. june 2017 at 3:28 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Venčiť psa o tretej ráno v pondelok má svoje čaro. Prázdna ulica ktorou sa nesú len moje kroky.
Spiace mesto...

Rozhovory s osvietenými Bytosťami

18. june 2017 at 17:07 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Začali sme pozerať Breaking Bad lebo som sa priznala, že to poznám len skrz meno a nič viac. Zdolali sme prvú sériu a ja stále neviem, čo si o tom myslieť. Niečo mi na tom strašne vadí, možno tie dlhé chvíle, keď sa strašne nudím a čakám až sa niečo udeje. Neviem to rozžuť a prehltnúť, len si to povaľujem v ústach. Keby som to pozerala sama, tak sa už na to dávno vyprdnem. Keďže to pozeráme s Nemcom spoločne, tak mám motiváciu to vydržať. Len čas ukáže, či to zvládnem...
Z debaty o tom, že stále neviem čo si o BrBa myslieť sme sa akosi prirodzenie preniesli k debate o drogách a tu sa to stočilo do zacyklenia. Rozprával mi jeho skúsenostiach s ľuďmi, ktorý na metamfetamíne fičali

- Po čase ich to emočne otupilo. V podstate každá droga ťa emočne otupí. Sám na sebe vidím, že už sa pre veci nedokážem nadchnúť ako pred rokmi. Zároveň je ťažšie ma nasrať.
-Takže si stabilnejší?!
- V podstate áno, dokážem sa viac kontrolovať. Rozsah amplitúdy sa zmenšil, síce som stratil ale v podstate som viac získal. Možno je to len vekom.
- Tiež mi napadlo, že je to možno životom... Problémy a život každého oplieskajú ako divoká voda.
- Pred rokmi by som sa z niektorých vecí posral. Dnes dokážem povedať: Wow, prepracované!
- Zas sme v bode, ktorý pripomína, že nie sme oddelený od sveta. Svet ovplyvňuje nás a my ovplyvňujeme svet. Milióny malých postrčení.


Nežná má prekvapuje svojou povahou. Jej mozog by sa mi zmestil do dlane a predsa... Správa sa ako vzorný pacient a necháva sa pravidelne natierať kokosovým olejom. Pes natretý jedlom sa ho nesnaží zlízať. Teda snaží ale stačí slovné upozornenie a väčšinu času svoj exotický krém ignoruje.
Boh stvoril človeka k obrazu svojmu ale svoju dokonalosť nechal rásť vo všetkých formách života.
Častokrát, keď sa na mňa Nežná pozerá mám pocit, že vidí až na moje dno. Nekonečne hlboké hnedé oči v ktorých sa zrkadlí Creator. Obrovská silá čistej Lásky.
Oxytocínový závisláci- navzájom si spôsobujeme príjemné veci. Koktejl lásky a dôvery z oxytocínu v ktorom pravidelne máčame svoje mozgy. Biochemický základ Lásky.
Šňupněte si pejska! -článok od Pána Doktora Honzáka, ktorý to celé viac vysvetľuje.
A povedzte mi po tomto priamo do očí, že Príroda nie je dokonalá!


Vieš *sem doplň nadávky podľa seba* ma serie, že administrácia blogu je úplne nepoužiteľná. Tá spičená pojebaná nefungujúca kokotina, ktorá nejde poriadne už skoro v žiadnom prehliadači a zmazala mi hromadu článkov lebo...... fajn, nervy mám z toho na dranc. Neviem ako sa s touto situáciou vysporiadať. Obrázky dokážem pridávať len z mobilu ale nedokážem už nastaviť ich veľkosť cez notebook. Opravovať chyby je jak za trest, lebo jedno zlé kliknutie a všetko je stratené. Začínam reálne zvažovať odchod z blog.cz aj keď v lete by sa mal spustiť môj súkromný web.
Čo s tým?

Okrem kuracích pečienok nemám rada nemysliace primitívne mnohobunkovce-rozumej ľudia, ktorí sú tupí až to bolí. Môžem sa ja snažiť vyhýbať im ale oni sú skoro všade a vedia prekvapiť zo zálohy. Je mi strašne nepríjemné byť už len v blízkosti človeka, ktorý sa správa ako 5 ročné decko lebo jeho level uvedomenia si samého seba je v záporných číslach. Ak sa k tomu pridá ešte absencia základných vedomostí, tak sa mi odisťuje Glock vo vrecku.
Na túto tému mi drahý povedal:
Nemyslím si, že sa tí ľudia takto narodili. Gény dávajú určitú predispozíciu ale konečné rozhodnutie je na jednotlivcovi. Niektorí ľudia sa jednoducho vyberajú jednoduchšou cestou nemyslenia a sú len maňuškami, ktoré sotva tušia, že existuje duša. Nechávajú svoj život riadiť inými, plávajú s prúdom a konzumujú všetko jednoduché.
Vakcíny potom podľa takýchto ľudí spôsobujú autizmus. Pri tom nemusíte byť ani doktor ale stačí troška používať rozum aby ste zistili, že autizmus vzniká počas vnútromaternicového vývoja a tak ho nemožno dostať ako chrípku či angínu. Nemožno ho ani vyvolať, je to jednoducho chyba v génoch. Ale rozprávajte to nemysliacemu...

Z času na čas na mňa doľahne pocit, že som "príliš" inteligentná a mrhám svojim možnosťami. Možno keby boli veci ináč, mohla som vyštudovať vysokú školu a využiť svoj potenciál aby som urobila svet lepším. Miesto toho som kus pseudointeligentného hovna.
Istý čas som na strednej zvažovala štúdium jadrovej a subjadrovej fyziky. Bolo to skôr snívanie s otvorenými očami.
Všetkých zaskočilo moje rozhodnutie neštudovať veterinárnu medicínu. Našliapnuté som mala dobre ale ja som si uvedomovala, že nemám zázemie na to aby som 6 rokov študovala nie práve ľahký odbor.
Rodina však tlačila a ja som to šla skúsiť na humanitný odbor. Nezmyselnejšiu pičovinu som si nemohla vybrať ale nejak mi nenapadlo, že môže univerzita ponúkať sračku bez budúcnsti. K tomu ma prevalcoval fakt, že nemáme z čoho žiť. Nemohla som si dovoliť mrhať svoj čas a nemať pri tom čo jesť.
Prežitie odsunulo všetko bokom. Stala som sa dobrou v tom ako sa neposrať, keď sa všetko poserie a ide do tuhého.
S dnešnou rozvahou a rozumom by mi štúdium pravdepodobne išlo ľahko. Je však tak nejak neskoro. Staré sny odumreli a nové sa nezrodili. Ostalo prázdno a potenciál, ktorý leží ladom.
Tragikomédia života.

Výprava do super bio eko vegan obchodu

15. june 2017 at 11:18 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Tento článok som písala už včera ale zhodou nešťastných udalossom hon echtiac zmazala a 5 minút predýchavala.
Už nejaký čas som sledovala, že môj chlap zvláštne vonia. Bolo mi to povedomé a mala som aj určité tušenie, ktoré sa nakoniec potvrdilo. Vypadlo z neho, že mu došiel jeho prírodný antiperspirant a tak používa môj Garnier. Pochopila som jeho narážku a ponúkla sa, že do toho špeciálneho obchodu skočím.
Ráno som si vypila kávu, vyvenčila Nežnú a duševne sa nabudila tým, že potrebujem ešte niečo navyše, takže hurá na výpravu za pokladmi.
Navliekla som sa do dlhej mikiny(darček od Tichej vody a najlepšia mikina na svete. Ďakujem!), nasadila slúchadlá a srdiečkové okuliare. Prechádzka mestom bol príjemný zážitok. Pozorovať architektúru, ľudí a inú kultúru. Hromada malých odlišností, ktoré dávajú najavo, že som v Nemecku. Krajine zázrakov, kde ma naposledy zaskočil vrtuľník, ktorý pristál uprostred kruhového objazdu. Iný svet, ktorý ma stále baví. Cudzie svety ma fascinujú. Sú to expedície do neznámych krajov.
Docupkala som do super bio eko vegan obchodu(Alnatura), ktorý bol prekvapivo prekvapivo prázdny. Lov mohol započať. Ako správny hráč mám rada výzvy a ťažkú obtiažnosť. Samé nemecké nápisy a ja viem akurát pár pičovín. Super!
Prírodný antiperspirant som našla pomerne ľahko. Mám ho rada pre jeho zvláštnu vôňu. Vďaka môjmu poteniu nemám tušenie, či funguje ale ja ho používam skôr ako voňavku. Takže sa ním na tajňáša striekam tiež. Nemec to podľa mňa tuší.
Tak šup dve fľaštičky do košíka. Zhodou okolností bol za mnou regál, kde mali kokosový olej. Už dlhší čas som chcela vyskúšať, čo je jeho superschopnostiach pravdy. Môžem ho vyskúšať na vlasoch a vraj je dobrý na kožné problémy. Nežná bude ďalší pokusný králik v mojom experimente.
Lenže vyber si, keď nemám tušenia o kokosových olejoch a rozumiem prd, tak si nemôžem prečítať etiketu. Zapla som mozog a vybrala ten z lacnejších a so slovom, ktoré by malo niečo spoločné s jedlom, či kuchyňou, nech sá dá aj jesť.
Zbadala som hrebene ale ako naschvál mali kefu zo štetín diviaka vypredanú. Mať dlhé vlasy je svoji spôsobom hobby. Stojí to čas, energiu a keď chcem mať dobré výsledky, tak aj peniaze. Kefu si ulovím nabudúce!
Krém na tvár bol poslednou položkou zoznamu. Pravdepodobne som pokazený had, lebo sa mi hrozne šúpe čelo. Zmena ročného obdobia a alergia má na tom tiež svoj podiel. V prípade veľmi rozného výzoru som použila telové mlieko. Nepomáhala to podľa predstáv. 10 minút som sa otkala medzi regálmi s kozmetikou ale ani za boha som nevedela nájsť nič čo by pripomínalo krém na tvár. Bolo tam všetko ostatné: zubné pasty, sprcháče, šampóny, odličovače, krémy na telo a všetko, čo si nedokážem predstaviť. Na chvíľu som zvažovala možnsť, že odídem bez krému ale jeho nutnosť zvíťazila. Tak som náhodne vybrala niečo s nápisom creme soft. OK, výzva akceptovaná.
Cupkala som zas domov so štrngajúcim baťôžtekom a vdychovala atmosféru Brém. Doma mi preplo a tak som vydrhla kúpeľňu a zlikvidovala desiatky pavúkov. Tento viac ako storočný nóbl dom má pravdepodobne doživotné predplatné na pavúkov. Nič pre arachnofobikov.
S pomocou vysávača som odinštalovala klbká chlpov. Nežná zhadzuje zimný kožuch a ja mám chlpy aj v káve. Naposledy som z nej vyčesala objem, ktorý by mi vystačil na dve čivavy a stále to neprestáva. Fakt netuším odkiaľ sa to z toho psa berie. Podľa množstva by mala byť už plešatá ale ona len stratila trochu z objemu. Snáď jej kokosák pomôže ku krajšiemu kožúšku. Kokosák jej na moje prekvapenie hrozne chutí. Ide sa za ním útĺcť. Nežná je dobrý pacient. Občas sa síce vzpiera a potrebuje uistiť, že je to nutné. Natieranie bruška je vlastne celkom príjemné. Tak uvidíme, čo to urobí.
Náhodne vybraný krém ma odrovnal svojou vôňou. Niečo tak úžasné som musela nájsť iba omylom. Som zvedavá ako sa prejaví. Mätie ma, že je neuveriteľne hustý a mastný, no rýchlo sa vpije do kože a tá neostáva mastná. Čo je toto za mágiu? Bio jojoba a bio aloe vera...

Dnes vyzerajú okusané nožičky Nežnej lepšie. Okúpala som ju v hypoalergénnom šampóne a nakrémovala hrubou vrstvou. Spí hore bruškom a totálne ignoruje jedlo na svojej koži =D Keď už nič iné, tak si aspoň marinujem psa.
Kokosák som si nacaapkala aj na vlasy a zatiaľ to vyzerá zaujímavo. Myslela som si, že po kokosovol oleji budú mastné alebo niečo na ten štýl. Ono to skôr vyzerá, že kokosák vliezol do štruktúry. Ako keby ho vlasy vcucli dovnútra, sú plnšie a hladké. Viac uvidím až vyschnú. Čiže tak 4 hodiny...

Temný deň mysle

15. june 2017 at 10:14 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Umývala som riad a z očí sa mi valili slzy, ktoré vytvorili hmlistý závoj na mojom zraku. Riad som videla ako rozmazanú machuľu a umývala ho čisto náhodne. Vzlyky sa striedali s chvíľami, keď som neprítomne už tretí krát umyvala ten istý kus riadu...

Nežná leží na mne a ja cítim jej bijúce srdce na bruchu. Ten pocit je pre mňa vždy príjemný a nepríjemný zároveň.
Srdce, ktoré bije len pre mňa- tak krásne a tak škaredé zároveň. Vybrala si ma ako svoj zmysel života, bezo mňa zahynie...

Nežná je nepredvídateľná, jej správanie je často obrovským prekvapením. Aj dnes ma prekvapila, keď sme sedeli vo veterinárnej ambulancii a čakali kedy prídeme na radu. Trasúca sa ale bez pokusu o útek.
Veterinárna ambulancia je pre ňu peklo. Vždy jej tam ublížia a doktor(ka) ju chytá bez hanby na chúlostivých miestach. Tiež by som sa netešila, keby ma obchytkával cudzí človek a skoro stále mi zabodol ihlu do tela.
Brali jej krv na testy a sestrička sa veľmi nenatrápila. Nežná stála na stole ako bábika, nechala si zaškrtiť labku, necukala sa ani nekvičala, keď jej doktorka napichla žilu. Nepokúsila sa pohrýzť, iba upierala svoje nešťastné oči na mňa. Nádherne červená krv si našla cestu aj pomedzi skúmavky a kvapkala na zem. Krv Nežnej...
Keď už bolo po všetkom, začala namiesto úteku ňuchať a hľadať zdroj prenikavej vône. Doktorka jej podala kúsok sušenej kože. Musela som Nežnej dať povolenie, že si to môže zjesť. Pri tom mimo domu nezje skoro nič a od cudzích si nezoberie.
10 dní kým sa dočkáme výsledkov a uvidíme čo ďalej. Hrozne si želám aby sa jej problémy vyriešili. Chcem si ju bezstarostne užívať kým tu ešte je. 10 rokov je aj nie je veľa. Pre mňa je to veľmi veľa a každý deň navyše beriem ako dar, nie samozrejmosť.

Článok bol napísaný 13.6. v akomsi záchvate zlej nálady
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?