April 2017

Posteľové blues

29. april 2017 at 11:25 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Zalezená v posteli so slúchadlami na ušiach. Môj playlist je dlhodobo zanedbávaný, tak mi hrajú zvláštne veci. Aj takáto som niekedy bola... Ale nie dnes.
Ťahá ma spať. Sladké bezvedomie a nekonečná tma. Hlavné tie zvláštne sny, keď sa mi mieša realita s ilúziami.
Raz by som chcela mať hojdaciu sieť na záhrade a driemať počas štebotania vtáčikov. Na čerstvom vzduchu počúvať jedným uchom náladu o peknom dni. Bez zbytočných vrstiev oblečenia, bez zbytočných formalít.
Zabudla som snívať o krásnych dňoch. Zabudla som, že existuje oveľa viac než vidím či cítim. Chcem viac pre seba i mimozemšťanov.
Občas mám paranoje z pavúkov. Sú snáď všade a akosi narástli. Hlboko vo mne vrie chcenie s túžbou. Občas si povzdychnem, že to nemá zmysel, že som skočila do nesprávnej králičej nory. Zlyhanie, omyl, fail. To je priestor pre takú bytosť, ktorej sa hovorí priateľ pridá plyn aby to začalo vrieť nanovo a kopne ma do hlavy aby som nešpekulovala. Zacykliť sa v trojrozmernej kružnici je ľahké.
Včera som sa zasekla pri otázke koľko mám rokov. Nevedela som odpoveď, musela som si to vypočítať.
Mám 25 a som pacient. To je asi tak všetko, čo o mne to škaredé číslo hovorí. A možno ešte to, že si zakladám na svojom rovnovážnom bode a tuším, ktorých ľudí poslať do piče ešte skôr ako začnú veci kaziť. S vekom sa u mňa rozvinula silná alergia na idiotov a jednoduché mnohobunkovce neschopné sebareflexie a čítať s porozumením. Oh man, veľké percento ľudí sú na úrovni praľudí. Len im dať kyjak do ruky. Úlohu kyjaku supluje internet a tak je každý deň nechutná freak show.
Nemám rada ľudí, to je fakt ktorý treba zdôrazniť. Radšej mimozemšťania...

Wohow, ide do tuhého

27. april 2017 at 19:40 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Ľudia sú divné tvory, dosť často im nerozumiem. Hlavne, keď sú nechutne prázdny.

prázdny príd. m.
1. ktorý nič neobsahuje, ktorý nie je ničím naplnený: p. človek nemajúci hlbšie záujmy

Toto je môj veľký problém. Priťahujú ma prepracované vnútorné svety. V takom tele musí byť úžasná duša. A tie ja hrozne rada.
Tichá Voda- ja ho žeriem. Vie ako mi spôsobiť zážitok tu a teraz. Poslal mi toto:
Nie je to síce moja šálka kávy ale toto je jednoducho skurvene dobré. Musela som pridáať hlasitlosť a využiť možnosti kvalitných slúchadiel. Toto je fakt mňamka pre dušu. Idem si užívať zážitok...

Utratiť a hotovo?

22. april 2017 at 9:37 | Hrobárova Dcéra |  Názorové Peklo
O tom, že je situácia v slovenských útulkoch kritická škoda hovoriť.
Die Hundemafia
Občas dosť silno pochybujem, či si organizácie uvedomujú, že psov je príliš veľa a aká je sociálna situácia. Je len otázkou času, kedy sa s nimi začnú ohadzovať.... teda ak sa tak už nestalo.
Nehovorím, že sa na to majú vyprdnúť. Len by to chcelo otvoriť pandorinu skrinku a zamyslieť sa nad jej obsahom.
Vychádzať z predstavy, že na Slovensku je nevyčerpateľné množstvo ľudí, ktorí majú čas 24/7, vhodné podmienky (ako dom s veľkou záhradou bez/s iným psom atď...) a zručnosti psieho opravára je dosť naivné.
Všetky tie krkolomné požiadavky pre jedného poškodeného (či už duševne alebo fyzicky) psa.
Poznám presne 0 ľudí, ktorí si môžu brať psa do práce a byť s ním 24 hodín denne.
Poznám presne 0 ľudí, ktorí majú dom s dobrým oplotením a bez psa.
Takto by som mohla pokračovať veľmi dlho.
Výzvy na zdieľanie ignorujem. Tých pár ľudí, ktorých na fb mám nemá možnosti. U mňa je to bezpredmetné.

Niekedy sa mi zdá, že to hraničí so spasiteľským syndrómom. Zachrániť všetko a nepozerať sa na to, že došli možnosti a miesta.
Utratiť? Nie!!! Veď je zdravý!
Je to len psychicky narušený mrzák...
Pes bol stvorený aby žil po boku človeka ale čo v momente, keď túto základnú vec nedokážeme naplniť? Rybička žijúca v pivnom krígli asi nebude šťastná.
Sme zodpovední za to, čo sme si skrotili. Zodpovednosť vyžaduje aj ťažké rozhodnutia.
Smrť- najväčšie zlo aké existuje!
Ale je to vôbec pravda? Veď roky sa hovorí, že máme problém prijímať a akceptovať smrť. Vytesnili sme ju z našich životov ako niečo neprijateľné a pri tom je rovnako prirodzená ako život.
Možno pokrivený pohľad na smrť spôsobuje, že sa nerobia zodpovedné rozhodnutia.
Veci nie sú len čierne alebo biele, ponúkajú nekonečnú škálu farieb a nekonečné množstvo uhlov pohľadu. Občas nie je na škodu otvoriť pandorinu skrinku a zamyslieť sa nad jej obsahom...

Dúhove chuchvalce

20. april 2017 at 7:26 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Hraje Manu Chao- King of the bongo. Presne toto je moment, pre ktorý sa oplatí žiť. Vonku -2℃ a obloha ako v lete.
Kam sme sa to dostali?
Toto je ako skvelý sen...

Čo ak zdiviem?

18. april 2017 at 13:07 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Čoho sa najviac bojíš?
Bojím sa, že zdiviem, že sa stratím v hustom lese, že nenájdem cestu späť, že dosiahnem Horizont Udalostí.

Musím sa pohnúť, stagnácia mi neprospieva. Vybrala som si cestu plnú autentickosti a bez hraníc. Až teraz som vydesená, keď ma drtí fakt, že bod bez návratu je bližšie než si myslím

Som vydesená svojim rozhodnutím. Pochybujem o jeho správnosti.
Cítim, že za bodom bez návratu ma čaká zelenšia tráva a hlbšie nory. Len musím ísť dostatočne hlboko aby sa mi otvoril celý nový svet.
Moje pochybnosti sú úplne zbytočné. Všetko nejakým spôsobom dopadne a aj zlé rozhodnutia môžu priniesť zaujímavé dary.
Lipnem na svete, ktorý mi nikdy nesedel.
Vždy som bola tak nejak Autistická.
Škôlka: hanblivá introvertka, cudzí ľudia boli mojou nočnou morou
Základná škola: utiahnutá introvertka, nerozumela som systému porovnávania a prečo musia všetci mať nejakú vec lebo je to IN.
Stredná: introvertka s vlastným názorom, a hromadou priateľov!
Cítim sa opustená a pri tom som nikdy veľa priateľov. Ženy mi len ťažko tolerovali úspechy a sebavedomie.
Mala by som konečne prijať fakt, že padám dole králičou norou už poriadne dlho. Jednoducho som autistické ovocie, ktoré zachutí len pár ľuďom.
Keď tak nad tým premýšľam, chcem prekonať bod bez návratu. Mať svoj malý, zaprdený, divný svet. Bez ľudí, ktorí mi otravujú krv. Byť takou aká som. Chcem prekonať svoju ilúziu, priblížiť sa sama k sebe čo najviac.
Odpoveďou je poštekliť psa na labke...

I love how easily you can fuck off my brain

16. april 2017 at 13:12 | Hrobárova Dcéra |  Sexuálne Harašenie
Muž je úžasné stvorenie. Spôsob akým myslí a vníma svet je odlišný. Iný uhol pohľadu, ktorý bez pomoci nedokázala. K tomu má telo z ktorého mi zastavuje myslenie a krv ženie do rozkroku. A penis, ktorý je ako výhra v lotérii.
Neviem, či som sa k tomu niekedy priznala ale žiť sa oplatí už len pre tie pocity, ktoré penis dokáže spôsobiť. Skutočne je sex nástrojom ako porozumieť svojim najhlbším častiam. Je v ňom čosi magické.
Niekde pri štvrtom čísle som prestala počítať a prijala fakt, že som nenásytná a niet mi pomoci. Užívala som si odozvy, ktoré vyvolalo sťahovanie svalov.
Fakt netuším, kto to takto vymyslel ale bol geniálny. Vymyslieť tak krásnu poéziu tiel a pocitov, to chce dokonalosť Creatora.
Je pre mňa ťažké myslieť. Som proste bez mozgu. Nemám dôvod myslieť. Spokojná ako Budha pod stromom.

Banány sú politicky nekorektné

13. april 2017 at 15:31 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Banány na stole žiaria v ostrých paprskoch slnka. Ožívam viac a viac. Prichádza ten čas na ktorý som sa najviac tešila. Teším sa ako bude páliť horúci vzduch v nose a po chrbte stekať pot.
No zároveň sa desím. Čosi hlboko vo mne sa vzpiera a núti ma byť ostražitou. Som vlastne úplne vystrašená. tak veľmi až mi je to jedno.
Keď zavriem oči a ponorím sa hlboko pod povrch, vnímam tie jemnučké vibrácie.
Po chvíľke príjemne rezonujú v hrudi. Hľadám signály, že sa veci hýbu, nepatrné zmeny v realite.
Sú tam!
Často sa mi sníva o veľkých veciach. Raz budeme ležať v posteli a ja mu pripomeniem tento moment. Príde ten autobus na ktorý čakal.
Na moment som si myslela, že som naivná a to len moja realita zošedla. Ráno som sa skoro rozplakala, keď som si uvedomila aké skvelého muža som súhrou priblbných náhod našla. Nerozumiem ako sa mi to podarilo. Chcela som sa vykašľať na mužov. Dúfala som, že láska niekde existuje ale nehľadala som ju. Túžila som vedieť aký je to pocit, keď konečne nájdeš tú správnu bytosť.
Je to nekonečno vo mne a v ňom, zvláštne nevyčerpateľné šťastie a pokoj.

Duch človeka, z tela sa vyzlieka, len von a von

11. april 2017 at 22:47 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Mám v hlave strašné sračky. Z nudy som porýpala minulosť a tá kurva ma pohrýzla.
Dalo sa to čakať.
Je to základné pravidlo života: Minulosť sa nebabre!
To sa proste nerobí ak nie ste donútený okolnosťami. Minulosť je minulosťou pre to, že je neaktuálna. Je mŕtva a môžu doznievať posledné Činitele. No nemôže už aktívne zasahovať do diania. Minulosť je mŕtva z nejakého dobrého dôvodu.
Aj keď si nepamätám dôvod, tak už len samotný fakt, že som to zabila muselo stáť za to.
Sú momenty v mojej pamäti, ktorým neverím. Zdajú sa mi príliš nereálne, vzdialené a nie z tohto života. Čítala som mnoho vecí z môjho tagického obdobia- bola som tragéd a nespoznávam sa =D
Bolo v celku zábavné prekonať moju ilúziu, že sme celý život rovnaký, resp. že sa meníme len minimálne. Jooooooooo, ďalšia chujová namotávka života.
Toto je príklad rafinovanej pasce ako sa zacykliť v kokotine(kokotina- veľmi nepríjemná situácia, môže byť esteticky v poriadku ale nejakým spôsobom nám strpčuje život). Ak sa cyklíš veľmihlboko, skončíš u psychiatra s vybitými poistkami.
Chcem žiť šťastný život no miesto toho sa znižuje moja dráždivosť. Pomaly padám tunelom Cynizmu bez návratu. Najprv som si myslela, že cynizmus je, keď necítiš nič. Takýto cynizmus je len lacná atrapa. Skutočný Cynizmus so sebou prináša úprimný smiech bez akéhokoľvek rozdielu. Proste berieš život ako plynie a v určitom momente prestaneš vyskakovať z kresla zakaždým, keď sa svet otočí hore nohami a len sa smeješ.
Nechávaš to plynúť skrz seba a plynieš s tým.
Vravela som, že nemám vhlave nič normálne :D

Zlatko

10. april 2017 at 17:56 | Hrobárova Dcéra
Máš ústa jak práčku na kokoty.

Je čas hľadať náhradu za blog.cz

10. april 2017 at 16:58 | Hrobárova Dcéra
Ide to dole kopcom. Joj, no skôr to pripomína strmhlavý pád.
:) Ja na to ebem a len sa usmievam. Asi je vážne čas opustiť potápajúcu sa loď.

Automatické ukladanie nefunguje aj keď ho mám zapnuté
Vkladanie obrázkov nefunguje tiež
YT videá sa nedajú prehrať
Hlavná stránka je rozhádzaná
Z neznámeho dôvodu sa neprihlásim cez Chrome v mobile
Záplava spamu, ktorá už dávno prekročila hranice únosnosti

Rozumiem, keď sa vyskytnú technické problémy, ktoré sa nedajú opraviť za 5 minút. Len nerozumiem prečo používatelia nie sú informovaný o tom, že nejaké technické problémy sú a na ich odstranení sa pracuje.
No proste nechápem tento spôsob prístupu k používateľom, keď chýbajú základné informácie. Asi je fakt veľký problém napísať informáciu: Vyskytli sa technické problémy na ktorých odstránení sa pracuje a predbežne to bude trvať XY. Za obmedzený režim poskytovaných služieb sa ospravedlňujeme.

Takto sa biznis nerobí. Teda robí, zlý biznis.

Zaujímalo by ma, či príde náprava v dohľadnej dobe alebo je fakt čas pozbierať saky paky a skočiť cez palubu.
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?