December 2016

Prepáčte, ja tu len kolonizujem

29. december 2016 at 12:03 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Viem, odmlčala som sa...
Splnil sa mi sen a tak si ho naplno vychutnávam. Niekedy chcem len žiť a neriešiť nekonečno v mojej hlave. Dostalo sa mi toľko krásnych vecí, že spomienky na sezóny v pekle vybledli.
Každú noc spočívam ako pšenica v klásku, keď zaspávam za zvukov milovaného srdca.
Nikdy som nebola pravdivejšia ako teraz.
Môžem chodiť do boku a predstierať, že som krab a výstražne cvakať kelpietkami. Plakať, keď dostanem nezastaviteľný záchvat smiechu v posteli.
Život nikdy nebol krajší. Stále to graduje a ja sa len usmievam.

Užívaj svojho dňa aby mohli prísť ešte lepšie zajtrajšky!

Best way how to be "Skinny"

6. december 2016 at 20:02 | Hrobárova Dcéra |  Pre srandu Králikov

Vriaca krv vychladla

5. december 2016 at 13:47 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Ach, jeden z tých dní, keď by som najradšej zaliezla do hlbokej, temenj a teplej nory. Pomalý nádych, ktorý cítim v každom kúte pľúc a rovnako pomalý výdych do huňatého chvosta. Stále dookola až sa vedomie preleje do sna stočeného v klbku.
Nekomfortné pocity spôsobené možno jeseňou, možno menštruáciou. Možno ďalšou várkou démonov, ktorí sa vysypali zo skrine.
Pocity ako keby ma more vyvrhlo na pevninu. Kus omláteného čohosi.
Jadrová reakcia sa prudko spomalila a ukazovateľ energie sa pohybuje vo veľmi nízkych hodnotách. Čo vlastne očakávam, keď prebieha prestavba reaktora?
Nemôžem lepiť nové tapety na nánosy usadenín a staré tapety. Nemôžem očakávať, že sa to spraví samé. Ani, že to bude trvať večne.
Ako človek, ktorý večne poletuje v extrémoch, viem, že ani toto nebude na dlho. Je to len prirodzený výkyv, ktorý ma o to viac usadí v stabilnej polohe.
Dosť chobotín, je to len ďalšia výzva.

Chcela som napísať, že chlapi sú podradná forma života, ktorá má problém nájsť ponožky bez dier navyše.
Chcela a svojim spôsobom je to aj pravda ale...
... ale v mysli sa mi objavil obraz Môjho milovaného. Zbožňujem, keď ma na chvíľu vytrhne z môjho sveta a oči pozorne sledujú jeho nahé telo. Zbožňujem ako ma jeho nahé pobehovanie pred či po sprche upúta.
Fotky klamú! Nedokážu totiž zachytiť celý obraz.
Fotky Milovaného ma nepriťahovali. Nie tak ako som si želala. Nepripadal mi pekný a predsa som v jeho posteli a chcem si ho vziať za Muža.
Čosi hlboko vo mne len s úškrnom šepkalo aby som neverila nehybným obrázkom.
Fotky klamú!
Milovaný je v skutočnosti neskutočne krásny muž. Až sa občas čudujem akým zázrakom sa mi dostalo takej výsady. Tiež nechápem jeho komplexy z výšky, teda skôr nížky. Je síce nižší ako ja ale jemu to len pridáva. K tomu telo z ktorého sa mi podlamujú kolená.
Moje predstavy nižšieho "dokonalého" muža sa ani z ďaleka nepriblížili tomu, čo mi pripravil život. Proporčne absolútne dokonalý kus živého umenia.
Rozplývam sa pod jeho horúcimi rukami. Strácam sa v jeho hlase a nachádzam v nekonečných hnedých očiach.
Mohla by som o ňom písať knihy.
Fotky klamali! Nikdy by nedokázali vystihnúť to, kým je. Nie je dokonalý, no v mojich očiach je to ten najkrajší muž v mojom svete. Musím mu to povedať, keď príde domov...
Som strašne zamilovaná!

Prevtelení do ľudí

3. december 2016 at 21:28 | Hrobárova Dcéra |  Sexuálne Harašenie
Šťavnatý pľuvanec do mojej tváre
Najrýdzejší výsmech.

Vzrušuje ma, keď mi s toľkým opovrhnutím hádže do tváre splnené túžby. Je to ako facka, po ktorej sa zložíš na podlahu a netušíš, kde je sever. Len do momentu, keď vyskočíš na nohy a vychutnáš si vrátený úder.
Spôsobovanie toho druhu bolesti z ktorého sa približuješ k vrcholu.
Tie nezvyčajne horúce mosty, ktoré prepájajú bolesť s uspokojením. Nezvyčajne opojné cesty.
Horkosť v ústach, ktorej sa nedá zbaviť.
Len Tu a Teraz
Nechty zaťaté do kože a myseľ na pokraji šialenstva.
Pohyby v najhlbších zákutiach duše.
Poézia vo dvoch

Na obed bol utorok a priamka sa stretla s čo

2. december 2016 at 22:38 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Mať psa je občas k posraniu...
Poznáme sa dosť dlho na to aby sme dokázali komunikovať bez slov. Už dávno nepotrebujeme tlmočníka a stačí pohľad z očí do očí.
Občas funguje ako asistenčný pes, keď niečo podstaté nepočujem alebo nevnímam. Predsa len má lepšie zmysli ako ja.
Keď včera začala jančiť, nebolo mi všetko jedno.
Odkrútila som si svoje s Okultistami a zažila všelijaké veci ako vystrihnuté z hororu, pri ktorých som časom len nadvihla obočie a neriešila.
Ale keď jančí môj pes, nemám ďaleko od toho aby som začala jančiť aj ja. Sme predsa svorka, ktorá si dôveruje a keď už niekto začne panikáriť, má k tomu zvyčajne dosť dobrý dôvod. Hlavne, keď môj flegmatický pes chytí hysák...

Ako pri každej návšteve kuchyne som mala so sebou aj svoj huňatý tieň. Čo ak by mi spadlo jedlo a ja by som ho musela upratať?! Peso s radosťou poupratuje za mňa.
Ja som sa odpratala nazad na gauč a Peso s istým oneskorením spôsobeným dôkladnou kontrolou podlahy šiel za mnou. Moju pozornosť upútal jej nezvyčajný postoj a pohľad smerom k vchodovým dverám.
Hmmm, možno len počula niekoho na chodbe...
Došmochtala sa k mojim nohám, sadla si sotva na pár sekúnd. Nervózny postoj podtrhlo zavrčanie a strihanie ušami s neštandardným výrazom tváre a pohľadom k dverám. (Hej, ťažko sa opisuje, čo bolo na Pesovi iné ale jednoducho vnímam aj drobné zmeny)
Zrazu prudko vyštartovala až došla k pomyselnej hranici a poatrne vykukla spoza rohu smerom k dverám a k svojmu posrato-nervóznemu postoju pridala zavrčanie.
Poď sem a neblázni!.... Možno som len zle zavrela dvere ako minule a tie sa otvorili....
Peso chvíľu uvažoval čo urobiť a nakoniec pricupkal ku mne a ja som sa dvihla z gauča.
Musím ísť skontrolovať tie dvere...
Lenže bav hrdinu, keď poznám svojho Pesa a jeho reakcie. S každým krokom som sa približovala k rohu a k pomyselnej hranici za ktorou už nebudem v bezpečí.
Ach, Kurva! Stiahlo mi kakáčik... Čo ak bude za tým rohom sériový vrah alebo sa naplnia moje divoké predstavy a nejaký ohavný démon sa vrhne na mňa?
(Bolo by funny, keby sa svet pokazil a zhmotnili by sa všetci duchovia démoni, príšery a svet by sa ponoril do temnoty)
Srdce mi bilo až niekde v krku. Ako vždy, nič tam nebolo. Dvere zatvorené, na chodbe tma, takže nikto nešiel po chodbe.
Vydýchla som si a Peso vykukoval spoza rohu a pozorne ma sledoval.
Spoločne sme sa vrátili na gauč ale nasledujúce dve hodiny spal Peso vedľa mňa v nervóznych polohách a s hlavou vždy smerujúcou k dverám. Veľmi nezvyčajné...
Nenávidím to!
Ťažko to opísať, no najviac ma deptá to, že tam nikdy nič nie je. Keby tam bol ten sériovy vrah, tak OK. Upokojilo by ma to viac ako to, že tam nič nebolo. Teda nič, čo by som videla svojim obmedzeným zrakom.
Poznám svojho Pesa, jednotlivé reakcie, nálady, myšlienky. Toto patrí do tej kategórie, ktorú nemám rada.

Nazdávala som sa, že už mám od takýchto vecí pokoj. Evident nenemám...

Deň s mentálnou poruchou

2. december 2016 at 17:14 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Dnes je jeden z tých dní, keď sa všetko, čoho sa dotknem poserie. Už ráno som to cítila v kostiach. A ono to vygradovalo do štádia, keď som sa po sérii kokotavých situáci odplížila na gauč, schovala sa pod deku a jedla čipsy s vierou, že to možno pomôže.
HA HA HA! Som krásne naivná v tomto očakávaní dobrých vecí.

Peso si obkakal pozadie pri prechádzke a samo, že som nemala žiadnu servítku, tak reku doma dáme doporiadku. Jasné, že počas toho ako sme vchádzali do brány domu sa vodítko zarezalo ako psie tangáče popod chvost môjho psa.
Ach, Bože, ty starý, šedivý chuj na obláčiku, určo si sa dobre zasmial nad mojim zúfalým pohľadom.
Kakančekový otlačok na vodítku mi deň vážne nespravil. Ba ani kakanček rozotretý na pozadí môjho psa. Nie som cintľavka, takže som hnedú neplechu rýchlo eleminovala no čosi sa vo mne posunulo a nepríjemná nálada vypukla v plnom prúde.
Zalezenie s čipsami na gauč mi nepomohlo.

Na jednej strane mám dosť na hovno náladu, no zároveň mám chuť sa tej hnedej nálade smiať. Takže sa vo mne mlátia dve protichodné pocity a keďže netuším ako sa s nimi vysporiadať tak sedím s divným ksichtom a diabolským plánom.
Susedia nedobrovoľne počúvajú Kryla, ktorý mi tu dosť hlasno spieva. Overená klasika na divné stavy duše a tela. Až sa Milovaný vráti domov, tak sa rozplačem, zahrám hysterické divadlo a možno bude lepšie. A možno nie.
Tento stav by som nazvala: JA NEVIEM... =D

Mám rada tie momenty, keď cítim viac pocitov v jednom momente. By som čapla po hlave toho mentálneho kripla, ktorý tvrdil, že človek môže byť len smutný alebo len veselý. Evidentne mal citový rozsah ako sitko na cestoviny.
Utrpenie je občas príjemné a smiešne!

Mor Instagramu

1. december 2016 at 21:28 | Hrobárova Dcéra |  Názorové Peklo
Sú veci, ktorým skutočne nerozumiem a hoci sa snažím, cítim len akési znechutenie...

Instagram: Jeho význam mi je do teraz záhadou. Zvyčajne, keď nejaký náhodne otvorím (počas toho ako lozím po rôznych blogoch) je to stále o tom istom.
  • pohár alebo fľaška niečoho v ruke
  • tanier s jedlom
  • nohy s akože super topánkami
  • selfie z nejakého hajzlu
  • fotky so psím čumákom a ušami či iný priblblý filter (evidentne náhrada za duckface)
  • fotky z výťahu
  • fotky zo skúšobnej kabínky
  • fotku s viditeľným iPhonom
  • s nejakým výživovým doplnkom či kozmetikou v ruke
Je to nejaké nákazlivé ochorenie? Vypukla snáď nejaká epidémia klišé? Je to vážne to naj z toho, čo chcú ľudia zdieľať so svetom? A čo ich núti k tomu aby sa takto verejne prezentovali?
Fakt neviem. Je to mimo môj inteligenčný rozsah.

P.S: Tomu, kto mi to nejak pochopiteľne vysvetlí pošlem pohľadnicu s vlastnoručným venovaním :D LOL

Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?