November 2016

Raz to urobím

30. november 2016 at 16:24 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Obliekla som Trupáreň do nového oblečenia. Jasné, že protestoval a pchal nohu do rukávu a zadok do otvoru na hlavu. Decentne som mu vysvetlila, že nemôže chodiť s holým zadkom a že by ma potešilo, keby sa obliekol do toho, čo mám rada. Nakoniec sme sa nejak dohodli a ja som celkom spokojná. Mohlo to dopadnúť aj horšie.

Vždy, keď ráno robím rozospatá kávu
mám silne nutkavú túžbu zapnúť otvorený mlynček na kávu a nadšene sledovať, čo to urobí.
Zatiaľ som stálel odolala. Skutočne sa mi nechce upratovať pomletú kávu vystrelenú do všetých smerov.
A predsa je v tom nápadne niečo strašne lákavé, čo nedokážem pomenovať.

Minulosť je mŕtva budúcnosť

30. november 2016 at 9:21 | Hrobárova Dcéra |  V umeleckom duchu
z dneška sa narodím,
sama prehovorím,
keď príde čas tak ma
pusti dnu do dverí,
spoznaj ma v objatí
v tebe sa otvorím,
v ňom všetko povolí,
šaman sa ukloní
v tranze sa pritúlim
hneď rany zahojím

Nemám rada deti alebo o tom, čo priniesli komentáre

28. november 2016 at 10:55 | Hrobárova Dcéra |  Názorové Peklo
Bolo to prekvapenie ale nepríjemné. Ak nevieš o čom je reč, klikni sem<=

Čo som zistila:
  • ľudia nevedia čítať s porozumením a domýšľajú si svoje-nikde v článku som nenapísala, že NENÁVIDÍM deti ale veľa jedincov si to tak nejak domyslelo. Moje vyjadrenie bolo jasné:"Teda, viac menej sa pohybujem ľahko pod neutrálnou hranicou." Potrebuje snáď niekto vysvetliť rodziel medzi nemám rada a nenávidím?!
  • údajne nenávidím tých, čo majú deti-nech čítam článok akokoľvek, nikde tam nevidím ani zmienku o mojom postoji k ľuďom, čo sa rozhodli mať deti, možno mám problém so zrakom alebo som sama pred sebou skryla nejakú časť článku. Do životov cudzích ľudí sa neseriem, je to ich vec, ich rozhodnutie.
  • odsudzujem tých, čo majú deti-ďalšia chobotina vycucaná z palca.
  • kážem ostatným nemať deti-tak toto tiež neviem odkiaľ sa vzalo ale FAJN, evidentne niečo nevidím! :D
  • môj názor je jediný správny- nie je to názor, je to moje vlastné rozhodnutie. Jeho správnosť môžem hodnotiť len a iba Ja!
  • trpím ohromnou sebanenávisťou-ten komentár sa nedá brať vážne. Mám dosť jasný postoj k ezotericko cáklym ľuďom. Pohybovala som sa v kruhoch okultistov a ezoterikov, takže.... LOL
  • Ľudia nedokážu akceptovať rozhodnutie, ktoré sa odlišuje od zaužívaných predstáv o živote... Smutné
Niektoré divné pseudoargumenty mi spočiatku dvíhali tlak. Škoda, že len spočiatku. Môj krvný tlak je chronicky nízky, tak som mala aspoň trošku vzrúša pre srdce.

Pseudoargumenty, ktoré ma pobavili:
  • Keby sme sa nemnožili, vyhynieme-tam je to vtipné slovíčko keby. Odvolávať sa na scénar, ktorý sa nestal a brať ho ako pádny argument je bullshit veľmi hrubého zrna.
  • Počkaj za 10, 15, XY rokov-tu je zas zábevné to odvolávanie sa na scénar, ktorý sa môže stať. Tu je zas vtipné slovíčko môže. Áno, chápem, že život je nevyspitateľný ale vezmime si veľmi jednoduchý príklad: Niekto celý život nemá rád pavúkov. Veštecky tvrdiť takej osobe, že o XY bude doma chovať pavúkov je kreténizmus a nejdem dopodrobna rozoberať, prečo to je v mojich očiach kreténizmus.
Mám silný dojem, že väčšina ľudí ten článok ani neprečítala a potom tu mám hromadu scestných komentárov. Ale veď máme demokraciu :) Prekvapilo ma však množstvo žien, ktoré to cítia tak nejak podobne. Zaujímavé!

Vezmime to trocha extrémnejšie:
Mať vlastné dieťa je minimálne rovnako egoistické ako žiadne nemať. Možno ešte viac!
Na svete je nás skoro 7,5 miliardy a populačná expanzia v takomto meradle je neudržateľná. Je nás jednoducho priveľa a zdroje našej planéty sú rabované vo veľkom. Väčšina populácie žije v chudobe a biede. Takže urobiť si vlastné dieťa je egoistické, pretože na svete sú tisícky hladujúcich, nechcených a umierajúcich detí. Ja chcem vlastné a to cudzie, ktoré trpí ma nezaujíma. Tu vidieť, že humanizmus je len fráza vytvorená ľuďmi a morálne cítenie dostáva po papuli.
Hanba ľudstvu! (Heh, pre tých, o vedia čítať: je to len provokačný text, nie môj jeidný správny názor na celom svete :D)

Mier s Vami!

Ja som si tiež domyslela svoje aby som zas až tak nevyčnievala z davu...

I´m Super girl!

25. november 2016 at 16:08 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Silná čierna káva a predsa zaspávam. Možno ma ten song vytrhne z unaveného sveta ponoreného do hmly. Je typický jesenný deň. Brémy ponorené do hmly a vysoký tlak vzduchu drží pri zemy pach spáleného dreva. Škaredý sychravý deň ale mohlo by to byť oveľa horšie. Ešte pred mesiacom boli listy v korunách stromov. Zas prichádza to nepríjemné ročné obdobie.
Ja, dieťa slnka, sa schovávam do kapucne a krk mám obalený šatkou. Krv len neochotne prúdi do dlhých prstov, ktoré stále mrznú.
Je to všade rovnaké. Každý rok je rovnaký. Nezáleží na mieste, vždy je to chlad, ktorý sa ryje do kostí. Keď netrpezlivo tancujem tance na privolanie Jary. Úpne ako houmlesák tancujúci okolo horiaceho barelu.
A ono to KURVA nefunguje!
Musím rovnako ako všetci ostatní počkať na Jar. Jednoducho byť trpezlivá. Musím si domyslieť domček s krbom, kde by som tie odporné dni mohla tráviť. Náhradu v podobe ohňa dokážem akceptovať. Svieti to, hreje to, môže byť!

Zas mám jeden s tých svojich obsedantných záchvat a počúvam jednu pesničku dookola. Už som mala takýchto záchvatov s touto pesničkou veľa. Namotal ma na ňu môj Milovaný a motá ma stále. Bolo to znamenie. Hodil po mne dokonalé zrkadlo... bez jedinej šmuhy.
Nechápam do čoho zo mňa sa zamiloval. Som hrubá, s drsnými hranami. Častokrát ako tank v obchode s porcelánom. Všetko čo robím je úprimné a autentické, také To Moje. Ak sa pre niečo nadchnem, som ako rozbehnutý nákladný vlak a ničím všetko, čo mi stojí v ceste. Celý čas bojujem v nekonečnej vojne, keď sa snažím držať samú seba pod kontrolou. Občas je unavujúce usmerňovať a kontrolovať jadrovú reakciu vo mne. Neznesiteľné množstvo energie...
S históriou, ktorá by vydala na sériu kníh.
A predsa mi hovorí, že som jeho úžasná manželka...

S odstupom času vidím aké následky malo Zahodenie Hraníc. A bol to sakra divný nápad!
Necítila som sa vtedy najlepšie. Nepohodlie vytvárali moje vnútorné hranice. Pokúsila som sa vybudovať ilúziu normálneho života podľa toho ako sa to slúší a patrí. Aké bolo prekvapenie, keď to nefungovalo!
Nedokázala som sa do tej ilúzie napratať. Vždy mi trčala ruka alebo noha až kým som nenabila hubu počas rituálnych skákaní na jednej nohe.
Zahodila som hranice a odovzdala sa životu. Prečo nelietať po nebi, keď mám krídla?
Je divné zahadzovať vlastné hranice. Najprv to ide dosť na chuja, keď som ich hodila ledva meter pred seba. A zrazu v istom momente som ich hodila ďaleko až sa stratili za horizontom.
A som tu. Na divnom mieste v divnom čase, lebo som si povedala, prečo nie?!
Svet je ihrisko pre náročných.

Mám rada tieto svoje mentálne zvratky. Oslobodzuje to moje vnútro a stabilizuje jadrovú reakciu. Narodiť sa s takouto povahou a v takomto znamení je značne náročné.
Počiatočný bod v ktorom sa rodí neobmedzená energia. Prvotný impulz ega a sebauvedomenia. Kráčajúci jadrový reaktor s neobmedzeným zdrojom paliva. Ako držať pod kontrolou 4 energické, silné a divoké kone s neutíchajúcou chuťou po akčnom pohybe.
K posraniu...
Hlavne zistenie, že nemám vlastnú formu. Len energia s tvárou, ktorá sa dokáže prispôsobiť skoro všetkému. Môžem byť čímkoľvek, stačí si vybrať a napchať sa dnu a akceptovať formu ako svoju vlastnú. Ako krab pustovník, ktorý sa môže napchať do mnohých ulít ale vyberá si len tie sympatické a vyhovujúce jeho duši a telu.

Minule som narazila na fotku Dokonalého Muža, ktorého som veľmi milovala. Tie jeho oči! Už je to 5 rokov od jeho pohrebu a ja som ešte nebola na jeho hrobe. Možno raz, až bude správny čas.
Možno sa to nikdy nestalo a bol to len sen...

že Fúha!

23. november 2016 at 20:04 | Hrobárova Dcéra |  Myšlienkový Palác
Začala som článok ale po troch vetách som sa vylomila jak dvere a neostávalo mi nič iné, ako to jednoducho nechať na neskôr. Nedokážem natlačiť svoje myšlienky do požadovaného smeru.
Keď to nejde, tak to nejde. Na čo sa trápiť?!
Pustila som opraty z rúk a bežte si...
Sme na obrovskej planine a tu si môžu stvárať čo sa im zache. Jediným obmedzením je ich výdrž a moja zhovievavosť. Sloboda vo vlastnom nekonečne...
Do toho znie Spievajúca Tibetská misa a ja sa rozkladám. Moja osobnosť sa rozteká do štyroch koní a stávame sa jednou mysľou. Hlboké zmierenie a opustenie ega. Splynutie so všetkými časťami a najpravdivejšou bytosťou.
Zjednotenie na najhlbšej úrovni...

Jauwajs

23. november 2016 at 11:43 | Hrobárova Dcéra |  Pre srandu Králikov
Zatiaľ nie som veľmi inteligentná. Zmôžem sa len na obrázok...

Vidím sa v tom :D

História siaha do mňa

22. november 2016 at 17:31 | Hrobárova Dcéra |  Trupáreň
Nikdy som tie miesta nemala rada. Deisvé pivnice v suterénoch panelákov. Tmavé miesta s nepríjemným zatuchnutým pachom, hromadou pavákov a jedom na hlodavce. Hromada starého harampadia a miesto občasného výskytu kdejakých pochybných osôb.
Nechutné miesto s nepríjemnou atmosférou...

Nie je žiadnym prekvapením

21. november 2016 at 15:23 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Akurát ma napadla myšlienka, že by som sa mala venovať nejakému umeniu. Bežný svet jednoducho nie je pre mňa. Ja potrebujem niečo špeci.
Hej, lenže ja som ten typ, ktorý nevie ani kresliť, ani spievať, ani hrať na hudobný nástroj, či iné klišé. Som multipotenciál, takže potrebujem len správny impulz. Postrčenie, ktorým smerom sa vydať. Som otvorená všetkým možnostiam, bez predsudkov. Len s očakávaním dobrodružstva. Chcem si to užívať!
Nadchnúť sa pre niečo až budem cítiť tlak na prsiach a môj deň sa zmení v kúzelné miesto.
Hrobárka in wonderland...

Milujem ten pocit, keď si ohýbam realitu. Život je strašne zábavný, keď prídeš na tú pointu. Stačí citlivo zatlačiť na časopriestor svojou energiou a ohýbať ho do požadovaného tvaru. Jasné, človek to občas prekopne. To sú potom infarktové stavy ale stojí to za to.
Ja mám jednoduché filtrovanie(to sa mi viac páči ako predstavy. Ja to beriem ako prúd rieky z ktorého si vyberám, čo sa mi páči.) Keďže nechcem žiadnu konkrétnu situáciu, nemám plány, tak chcem veci, ktoré mi prinesú tie euforické stavy, čisté šťastie, záchvaty smiechu. Neviem to opísať slovami, tak používam pocity. Mám určitú škálu aké silné majú byť. No a keď to prekopnem, tak to vystrelí do astronomických výšok a ja zažívam situácie, keď mi vynecháva srdce a ide ma poraziť od radosti alebo bizarnosti. To je Fúha situácia. Je to ako keď ideš na koni a ten beťár sa v nestráženom momente rozcvála a musíš ho hodnú chvíľu vracať do normálu. Cvála správnym smerom ale ten skok ťa vyvedie z miery.
Som jednoducho Ohýbačka Vesmíru.
Nebude prekvapením, že mojím vzorom je Bender Bending Rodríguez♥
Vážne by ma zaujímalo, čo to bude tentokrát. Cítim ako sa dvíha vietor a je čas zapadnúť do štartovacích blokov a pripraviť sa na nášup. Ako sa poznám, tak to zas bude niečo strašne divoké :D Bo som pacient! Keď si spomeniem aké divoké pocity a zážitky predchádzali tomu aby som bola až TU. Tak OMG! :D A ako správny extrémista do toho ešte pošťuchnem. Poletovanie na hrane je mojou každodennou zábavou. Adrenalín na maximum a poďme si užívať život v šialenej jazde.
Som úžasná!

Káva na vlasy

19. november 2016 at 15:21 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Keďže pijeme len zrnkovú kávu z takej vtipnej mašinky na kávu, vždy nám ostane hromada kávového maku(kávovej usadeniny pre menej chápavých). Zo zvedvosti som sa opýtala uja Googla, čo sa s tým dá robiť. Možnosť čapnúť to na vlasy mi padla vhod a tak či onak moja zvedavosť chcela nejakú akciu.
Zamierila som do kúpeľne a načapkala som si ten hnedý piesok na vlasy. Hmm, moje pocity boli dosť zmiešané a zamiešala som ich ešte viac tým, že som si na hlavu natiahla sáčok do koša a schovala ho pod uterák. Šušťalo to pri každom pohybe a ja som si úprimne pripadala ako debil. Nič menšie ako sáčok do koša som nenašla. Žiaden celofán, žiadna kúpacia čiapka ako zo starých amerických filmov. Okej, účel svätí prostriedok. Čo tam po trápnom pocite...
Nechala som sáčok na hlave pol hodinu a odpochodovala do sprchy. Očakávala som všetko ale to, čo prišlo ma prekvapilo.
Ten zasratý piesok nešiel vymyť z hlavy. Teda išiel ale dosť obtiažne a pomaly. Káva bola všade kde vás napadne. Mala som ju aj medzi polkami svojho cteného zadočku. Neostávalo mi nič iné, než drhnúť a drhnúť.
Super, drvivú väčšinu kávového maku som dostala preč. Ostávalo len počkať, kým vlasy aspoň z časti vyschnú.
A kurva!
Nemala som žiadne veľké očakávania, žiadna naivita. A to nebolo dobré. Moje vlasy sa lesknú ako bláznivé a káva oživila ich farbu. Aké prekvapenie! A možno mám len problém s očami. Musím sa opýtať svojho chlapa.
Sedím na gauči a obzerám si svoje vlasy. Sú iné, o dosť iné! Ech, zas ma raz niečo prekvapilo. Som zvedavá, čo povedia na prudkú dávku živín a kofeínu. Hádam nezdivejú ešte viac. Už teraz si žijú vlastný život a ignorujú spolunažívanie so mnou. Ale to je na samostatný článok....
P.S.: mám vlasy po pukok

včera mě skály osahaly a horko a řev a suché stromy včera mě vlny prudce tělo políbily ale já se bál a vyběhl z nich

19. november 2016 at 12:37 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
V istých momentoch ma prepadá zdesenie. Hlavne vtedy, keď si uvedomím, že som skočila do divokej vody. Ten neznesiteľný tlak zdeformoval realitu a ja som zbadala novú cestu. V pokrivenom svete ostali len jediné dvere nezmenené a tými som prebehla.
Mohla som ostať a prijať svoje zdeformované ja. Mohla ale nebolo to v súlade s tým, čo je v mojom vnútri. Túžby sa vyplnili, skali sa ma dotýkali a ja som sa chcela otočiť chrbtom k tomu všetkému. Nešlo to...
A ani to nepôjde
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?