October 2016

Nemám rada deti a ani sa ich nechystám mať rada

31. october 2016 at 14:44 | Hrobárova Dcéra |  Názorové Peklo
Je to prostý fakt, bez príkras ale ja skutočne nemám rada deti. Nie je tu žiadna pozitívna väzba, ani zrniečko nadšenia. Skôr by sa dalo povedať, že je tu pár zrniečok znechutenia. Teda, viac menej sa pohybujem ľahko pod neutrálnou hranicou.
Deti ma absolútne neberú a nikdy ani nebrali. Za celé detstvo som mala len pár bábik aj to som sa s nimi nechcela hrať. Mňa oveľa viac zaujímali plyšové hračky, autíčka, panáčikovia, stavebnice.... Ani neviem, či som sa niekedy hrala na "Mamičku".

Spoločnosť zostavená z primitývnych idiotov neschopných prekonať hranice vlastnej mysle mi celý život dáva pocítiť, že nemať vzťah k deťom a nechcieť ich je niečo, čo ma robí menejcenou, poprípade, že som retardovaná egoistická sviňa. Teda vlastne, že moja hodnota spočíva len v mojej maternici, ktorá ma predurčuje byť chovnou sukou. Osobnosť, sny či túžby idú bokom, pretože som v prvom rade ŽENA, potencionálna MATKA a možno niekde pod hovädinami ako MANŽELKA či DRUŽKA som ŽIVÁ BYTOSŤ.

-Nechcem deti...

-Počkaj až budeš staršia, zmeníš názor
-Počkaj až ti začnú tikať biologické hodiny
-Ty nechceš deti???? Všetci chcú deti!!!
-Ty si zaručene nechutná kariéristka alebo nezodpovedná piča, ktorá si chce užívať život....

C'mon!

Z detí sa nerozplývam, nelsintám ani nad detským oblečením. Mojou nočnou morou je byť s nejakým dieťaťom zavretá v jednej miestnosti viac ako 10 minút. Šedivejem, keď musím prísť do kontaktu s nejakým dieťaťom.
Nedokážem predstierať nadšenie. Pre mňa sú deti otravný program, ktorý si musí každý spraviť podľa seba aj to bez záruky výsledku. Niečo, čo mi jednoducho v mojej hlave nedáva zmysel. Nedokážem si predstaviť seba ako sa dobrovoľne obetujem na minimálne 18 rokov trvajúce programovanie nejakého zákerného šmejda, ktorý na mňa bude skúšať citové vydieranie a manipuláciu vrieskaním a plačom....
Kombinácia JA+DIEŤA jednoducho nefunguje...

A pre tých, ktorí dokážu prekonať hranice svojej mysle musím skonštatovať, že nič v mojom prípade nie je normálne. Dovolím si povedať, že môj mozog počas vnútromaternicového vývoja vznikal za veľmi špecifických podmienok čo vidieť na mnohých veciach. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tvrdím, že môj chýbajúci vzťah k deťom a akékoľvek materské inštikty sú výsledkom môjho špecifického mozgu. Jednoducho som sa takáto narodila a nie je za tým nič iné. Ako dôkaz považujem fakt, že celé detstvo som odmietala bábiky a len veľmi, veľmi zriedkavo sa k nim priblížila.

Je to zvláštny pocit, keď mi niekto ukazuje fotku svojho potomka a ja sa strašne snažím nájsť v sebe aspoň kúsok nadšenia, kúsok niečoho, čo sa nazýva materský inštinkt, kúsok radosti. Zúfalo pátram v sebe, šťuchám do svojho mozgu a pýtam sa ho, či spustí nejakú biologickú funkciu, že proste tu máme obrázok decka, mala by nasledovať nejaká reakcia a on mi jednoducho odvetí, že nemáme radi deti a hotovo....

(Nechce sa mi tento článok gramaticky korigovať... nie dnes, Prepáč...)

Keď sa vlak rozbieha

30. october 2016 at 19:35 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Už sa absolútne nepovažujem za normálnu osobu. Ja som jednoducho Hrobárova Dcéra, totálne cákla a dokonca sa okolo mňa časopriestor ohýba iným spôsobom. Možno je to tým, že som prišla na to ako ohýbať Vesmír alebo som len blázon...

Autonehoda, keď sme rozmlátili auto na šrot- zážitok jak horiaci vianočný stromček s darčekmi
Stratená v Zajacovom magickom svete- veď prečo si nedať 2 týždne pauzy po autonehode a nezrovnať si veci v hlave s pomocou Mary Jane
Šialená cesta za dobdrodružstvom- alebo o tom, že 1000km sa dá urobiť veľmi rýchlo ak zavrieš oči
Brémy- brána do nového Vesmíru
Najúžasnejší muž pod slnkom ma požiadal o ruku.... Jasné, že si ho už minimálne zo srandy vezmem :)
Sex ku ktorému neexistuje vhodné prídavné meno....
Recepty vytvorené high chuťami- čo sa oplatí zjesť v povznesenej nálade.

Je toho kurevsky veľa, už len odložiť zadok na gauč a písať.... Takže máme sa na čo tešiť :D

Ráno v znamení bytia

15. october 2016 at 11:37 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Jeden z posledných krásnych dní a ja sa nedokážem plne sústrediť na článok. Časť môjho vedomia i povedomia sleduje psov šantiacich v záhrade. Občas sa nechám uniesť a spolu s vetrom šuštím v posledných zvyškoch listov, ktoré ešte držia svoje pozície v korunách stromov.
Možno mám aj dôvod byť smutná ale pri tých chlpáčoch sa to jednoducho nedá. Užívajú si dnešný deň s rovnakou radosťou ako každý iný deň. Oni sú len tu a teraz. Tu, kde môžu vyštekávať spoza plota na všetko, čo sa im nepozdáva, vyhrievať sa v posledných lúčoch slnka alebo sa z čistej radosti vyváľať v trávniku, lebo život je zábava. Ich potoj k životu je nákazlivý. Aj teraz ma pozoruje pár zvedavých očí s výčitkou, prečo im nehádžem loptičku.
Madam v rokoch mi dokazuje, že je rovnaká ako ja, stačí jej dať priestor a nikomu by nenapadlo, že tento rok oslávila 9. narodeniny. Netuším, kde sa v nej berie toľko životného elánu stále pobehovať, podskakovať a v rozumnej miere si dávať krátke šlofíka. Ako keby jej baterky nemali konca. Neuveriteľné ako ožila. Život v dome to je presne pre ňu, len na noc sa schovať ku mne do postele a bolo by to geniálne.

Pohrávala som sa s myšlienkou napísať knihu ale na môj vkus je to veľmi obyčajné. U mňa veci nefungujú normálnym spôsobom. Som ako anomália vody... Všetko sa zdá byť normálne po určitú hranicu a potom sa to zvrháva v môj autistický svet s vlastnými pravidlami.
Mám plnú hlavu myšlienok, len som ich ešte nezačala chytať a zaznamenávať. Nechávam im priestor aby z nich vzniklo niečo lepšie, hodnotnejšie. Chce to len čas a trpezlivosť.

Občas premýšľam v ktorom bode som svoj život premenila v tak neuveriteľné dobrodružstvo, kedy som to strhla vo svoj odraz. Nežijem normálny život, žijem si svoj život ako rozprávku s otvoreným koncom...
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?