August 2016

Pacient ako kompliment

10. august 2016 at 20:26 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Myšlienky sa pýtajú von tak im dávam priestor sa vyriadiť a realizovať. Vnútorné pnutie naberá na intenzite a je čas ho pustiť von.
S pivom a jablkami ako správny gurmán. V posledných mesiacoch som posadnutá jablkami a idem sa za nimi utĺcť. Je v nich niečo čo ma uspokojuje a čo moje telo chce. Som ako kobyla, s mocným chrbtom na ktorom unesiem celý svet a s chuťou na jablká. Veľa jabĺk.
Prvý dúšok lahodného piva. Dnes som si dopriala Braník a robím radosť svojim chuťovým pohárikom. Chuť božského nápoja pomaly zapĺňa moje vnútro. Čas len pre mňa a moje myšlienky.
Moja diagnóza je jasná, som Pacient a tento titul beriem ako veľký kompliment. Och áno, medzi sebou sa označujeme za pacientov lebo je to krátke, výstižné a jasné ako facka. Ako príklad by som dala Zajačika. Ten sa jedno ráno zobudil a rozhodol sa, že si kúpi auto. Plán bol jasný a úspešný. Ak si pacient tak sa ráno zobudiš s jasnou myšlienkou alebo na veľmi paprodivnom mieste. Pacienti vedia, že hranice si vytvárame sami a je im jasné, že nič nie je nemožné. Stačí len chcieť a ohnúť realitu podľa seba. Je to len život, prinajhoršom umriem, tak prečo si ho neužiť a netvoriť podľa seba.
Krátko po tom ako si Zajačik kúpil auto ma vytiahol na nočný road trip. Skončili sme na brehu vodnej nádrže ďaleko od mesta, sedeli na letákoch, ktoré sme náhodne našli a odpaľovali joint a vychutnávali si hviezdne nebo nad hlavou. Spoločnosť nám robila Mliečna Dráha s miliardami hviezd a občas nám dych vyrazil padajúci meteorit. Nedokážem slovami zachytiť tie pocity a tú čistú radosť. Vtedy som sa Zajačika opýtala ako môžu byť ľudia nešťastní a tak prijebaní, keď majú nad hlavou niečo tak neuveriteľné. Sedela som zahuhlaná v mikine a Creator bol na dosah ruky. Videla som odraz samej seba v nekonečnosti bytia. Som rovnako nekonečný vesmír ako ten nado mnou. Sedeli sme tam a užívali si ten magický moment. No a nebuď pacient, keď pištíš od radosti z hviezdneho neba a neskonale miluješ život.

Hluché obdobie

5. august 2016 at 14:03 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Och áno, zas mám svoje hluché obdobie, keď zo mňa nelezú články. Klasika, som jednoducho návalový autor. Občas nestíham písať všetko čo mám v hlave a potom zas sedím s ntb na kolenách a nelezie zo mňa absolútne nič okrem potu a slín.
Spoko Bro, ja by som si len tak nezáväzne pokecala, prečítala si nejaký atentický komentár(pod týmto si predstav čokoľvek, čo z teba vypadne) a len si užívala bytie.
Asi nechápeš, nevadí...
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?