Narodená druhý krát

7. july 2016 at 20:56 | Hrobárová Dcéra |  Hrobárova Dcéra
Navraciam sa späť, do svojho utajeného blogového paláca. Bola to dlhá a náročná odmlka. Musela som umrieť a znova sa zrodiť. K lepšiemu obrazu, oslobodiť sa od starého. Doslova a do písmena vyzliecť starú kožu. Dôjsť až do náruče Smrti aby som sa z neho vyslobodila ako iná bytosť.

Jazvy po kanilách mi stále svietia na rukách ako nepatrné bodky. Viac ako polovica krvi v mojom tele nie je moja. Ako vtipne to znie, keď si uvedomím, že mám v sebe krv od desiatich rôznych darcov. Starám sa o krvinky poctivo a kŕmim ich len tým najlepším. Malé, živé bunky, vďaka ktorým som stále nažive. Tento detail by si mal uvedomiť každý človek v depresii. Nikdy nie je sám, vždy sa o neho starajú milióny malých, oddaných priateľov, ktorý žijú len pre neho.

Smrť nie je strašidelná. Je pokojná a vyrovnaná, jej prítomnosť som skoro dokázala nahmatať. Bola tak blízko, dotýkala sa ma a predsa ma nechala ísť. Ručičku váh vychýlili v môj prospech doktori kúzelníci a odhodlanie môjho tela nevzdať to.
Umrieť by bolo jednoduché ale na živote je čosi neopísateľne krásneho. Nechcela som umrieť, nie pre to, že by som sa bála. Chcela som ostať nažive aby som si mohla ďalej užívať dary života a jeho nekonečnú nespútanosť. Náruč smrti bola lákavá, núkala všeobjímajúci pokoj a odpovede na otázky bytia. Ale ten nestabilný, nepredvídateľný život bol lákavejší.
Mojou jedinou výčitkou bolo, že som mame nestihla povedať, že ju šialene Milujem. Táto výčitka mi robila spoločnosť nad predoperačnom, kde sa ma snažili stabilizovať a bola predposlednou vecou na ktorú som myslela pred tým, než ma anestéziologička poslala do hlbín bezvedomia.
Poslednou myšlienkou bolo: Nech sa stane, čo sa má stať... ale byť po mojom, poprosím si prežiť.

Prebudenie na JIS-ke bolo ako skok do reality, kde je bolesť samozrejmosťou. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som predýchala tú deštrukciu na mojom tele. Čerstvé šitie nepríjemne oznamovalo svoju existenciu a celé telo zdobili gigantické modriny tých najohavnejších farieb. Byť normálna, tak sa možno aj rozplačem. Ja som si len povzdychla: "Fúha, takto zmasakrované telo som nikdy nemala a snáď ani nikdy mať nebudem. Musím mu to vynahradiť, len ma najprv nesmie zradiť."
Dva týždne najrýdzejšieho fyzického a mentálneho utrpenia. Ideálne poriadne premiešaného aby to nebolo také jednoduché. Fyzická bolesť sa rýchlo stala samozrejmosťou a niečím, na čo som si jednoducho zvykla. No mentálna bolesť občas spôsobila, že sa mi zaleskli oči. Moje ego ostalo ležať na zemi a ani sa nepokúsilo pohnúť, len s pokorou prijalo bolestnú realitu.
-Dáme vám infúziu od bolesti?
-Netreba, asi to tak strašne nebolí...
-Bude sa vám lepšie spať a máte ju predpísanu. Ja by som ju dala.
-Tak fajn (rezignáciou by som vtedy mohla zásobovať celý svet)

A presne uprostred môjho očistca sa zjavil ON a snažil sa mi to uľahčiť.
Písali sme si už niekoľko mesiacov. Spojilo nás chvíľkové šialenstvo na facebooku a ak sa podarilo, tak sme sa zamotali v dlhých dialógoch o všetkom.
Vypytoval sa ako sa mám, kedy ma pustia domov a ako sa cítim. Zaujímal sa o mňa ako keby sme sa poznali celý život. Jeho záujem mi padol viac ako vhod a držal moju zmučenú myseľ nad hladinou depresie.
Neprestalo to ani keď som sa konečne dostala z nemocnice. Pomáhal mi krátiť čas až som si uvedomila, že mi chýba, keď nie je online. Že má zvláštnu osobnosť a ešte zvláštnejší zmysel pre humor. Voči mne vždy jemný a slušný.
Sliedila som ako pes, aby som vyhrabala niečo neprijateľné. Prehrabávala som sa každým zrnkom piesku, pretriedila som každú kvapku aby som na ňom našla niečo negatívne, niečo, za čo by som mohla postaviť medzi nami múr.
Nič tam nebolo.
Nič som nenašla.
Nedokázala som tomu uveriť. Musí to byť pasca.
Namiesto toho som sa dočkala nekonečných a dych vyrážajúcich správ od Creatora. Jasné, prapodivné náhody. Lenže tých náhod začalo byť akosi priveľa a moje presvedčenie, že náhody neexistujú sa mi dosť silno pripomenulo.
Fajn, Vyššia Sila mi dáva výrazne najavo, že nemám robiť blbosti a poddať sa tomu.
Ale ako sa tomu poddať, keď je moje vnútro stále zranené?
Zavrela som oči, otočila sa k tomu chrbtom a skočila pozadu.
Ako blázon, ktorý sa bojí ale túži zároveň.
Zahodila som obavy a začala milovať. Úprimne a bez podmienok. A to som všetkým mužom vykopala hroby. No, kým som ich stihla pochovať sa všetko zmenilo.

Vraj ak chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch.
A ja som mu naivne povedala, že po poslednom fiasku už nechcem žiadneho muža, že si chcem žiť svoj malý život podľa seba a neriešiť. Zahodila som lásku tak ďaleko ako to len šlo a chystala som sa pretvoriť svoj život k tomuto obrazu.
Ale Boh je sakramentský Cynik a rukavicu hodenú do ringu prijal. Však prečo neotočiť v priebehu pár sekúnd môj život hore nohami a nezmeniť moje názory lusknutím prsta.
S otvorenými ústami som sledovala ako sa moje vnútro menilo a moje logické ja to nedokázalo akceptovať. Týždeň v úplnom rozpore vedomia a podvedomia. Na pokraji šialenstva.
Nie, nedá sa to zmeniť. Ak sa raz Creator rozhodne, že vám urobí novú cestu po ktorej máte ísť, tak použije všetky možné prostriedky aby vás tam dostal. Ak bude treba, dokope vás tam. A možno sa to dá zmeniť, no ja som nevydržala vzpierať sa viac ako po pár šťuchnutí medzi rebrá.

Ak je tvojim zámerom skúšať moju vôľu, tak ma veď po ceste.

V momente, keď som sa tomu naplno oddala som našla samú seba. Ani som netušila, že som tak veľmi stratená. Našla som poklad a každá sekunda sa stala jasnejšou.
Potrebujem snáď väčšie znamenie?

 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?