July 2016

Nekončiace zmeny

29. july 2016 at 14:58 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Už sa nad tým ani poriadne nepozastavujem, že píšem na obdobia. Je to jednoducho moja prirodzenosť, že občas mi ide prasknúť hlava od všetkých tých myšlienok, ktoré chcem zachytiť a potom príde obdobie útlmu, keď sa mi nechce a moja myseľ rieši iné veci.
Sobotňajšia alko párty bola zvláštna a poodhalila ako veľmi sa mením. Padlo mi vhod opiť mozog a vedomie vodkou. Moje vedomie potrebovalo ventil po náročnom období a ťažkej sociálnej izolácií, ktorá ešte stále trvá ale snáď nie na dlho.
Užívala som si tú ľahkosť a každá minúta v stave opitosti bola ako obrovský dar a vzácnosť. Nechať sa unášať na kolísavých vlnkách bytia a neriešiť. Nechať vyplávať na povrch všetko skryté v hlbinách mne samej.
Ale...
Ale ráno som sa zobudila s ľahkým smútkom v duši. Bolo to fajn ale znova už nechcem. Teda aspoň nie tak skoro. Už mi to nedáva nič okrem okna ako hrom. Nie je to ako pred tým a asi nikdy ani nebude. Príde mi to ako prostoduchá zábava, ktorá je pod moju úroveň. Ja chcem VIAC, než mi môže alkohol ponúknuť. Ešte aj ako forma odbúravania stresu mi to nestačí. Ako by aj mohlo, keď som prekonala svojo osobné mentálne a fyzické peklo bez pomoci nejakej podpornej látky.
Jasné, pivko na chuť si dám ale pri druhom už váham a to tretie zvyčajne dopíjam nasilu. Nelezie do mňa tak ako pred tým, viac si ho vychutnávam.
V určitom slova zmysle závidím ľuďom, pre ktorých je alkohol zábavou a potešením. Úprimne by som však nemenila za nič na svete. Som len tam, kde mám byť :)

Vodka nepotrebuje vysvetlenie, vodka rozumie

24. july 2016 at 14:43 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
He He He
Po viac ako 2 mesiacoch sa nalievam vodkou. Je celkom príjemné preciťovať bytie v opitosti. S každým panákom rastie moja ľahkosť. Keby som umrela, tak prídem o túto krásnu nedeľu. Áno, je sobota, ja viem.
Mám strašnú chuť na ovsené keksíky a čipsy. A to po novom čipsy nenávidím. Sedím pod oknom a sledujem modré nebo s bielymi obláčikmi. Krásne letné nebo a som vďačná.
Božský pocit byť nažive a užívať si život v jeho najrýdzejšej podobe. Proste šupa! :)
Sledujem strom za oknom, je to škaredý strom a dosť možno aj chorý. Každú jar vypustí listy a aj keď jeho koruna vyzerá biedne, robí mi spoločnosť. Iba pár listov sa zvlní v ľahkom vánku. Koruna je statická a listy spočívajú v kľude. Určite vie, že sa dívam, nie je predsa mŕtvy. Vie, že zaspávam len kúsok od neho, schovaná za stenou a oknom ale predsa tak blízko. Rada sledujem vtáčikov v jeho korune.
Začínam písať tento článok pred 15:00. Bude to taký myšlienkozberný článok. Bez konkrétneho cieľa. Len tu a teraz.
Svojim spôsobom ma strašne serie, že si Pán Strojov na mňa spomenul práve teraz a pokúša moju vieru. A nie je sám, aj Pán Uniformovaný či Pán Urodzený sa mi pletú pod nohy. Je to nechutný a nevkusný test od života. Ja som sa však rozhodla a nehodlám to meniť. Nedám sa! Chcem len Pána Milovaného. Celé moje nelogické vnútro po ňom túži. Ako smädný po vode.
Nikdy som si nevedela predstaviť, že by som bola niekoho ženou. Hovoriť trápne: "Áno, beriem" pri oltári. Ste sa museli silno udrieť. Pri ňom je to celé zvláštne ako v inej realite.
Mám chuť naliať si pivo, piť ho slamkou a nechať všetky tie pocity splynúť s bublinkami v pive. Pivo slamkou, som monštrum. Milujúce monštrum. Hrajú mi Modré Hory a ja rozmýšľam, že by som chcela sedieť na balkóne a odpaľovať brčko. Pijem pivo slamkou a smejem sa životu. Brať ho vážne??? Kdežé, je to len jazda a ja som UrbanLoser, nie som dosť trendy, moje topánky sú lacné sračky z výpredaja, nemám swag...
Ako tie ohavné obrazy, ktoré som maľovala. Teraz som príliš chudobná na to aby som si mohla dovoliť kúpiť plátno. Ale to je len dočasný stav. Zatiaľ môžem rozjímať nad svojimi obrazmi, ktoré som zachránila. Sú nádherné!
Boh ma musí milovať... viac ako tých idiotov, ktorých stále vyrába. Muhehe, som zlá ale nie opitá, stagnujem na určitom promile. Možno to ten plzeň slamkou dorovná a ja budem zas vláčna ako obláčik.
Čo to trepem, som hriešny bastard, ktorý trpezlivo čaká. Pána Milovaného zožreiem aj s papučkami. Bohyňa v mojom vnútri si chystá nástroje a usmieva sa. Len musím vydržať a potom budem bohato odmenená. Nemá zmysel pochybovať... 98% proti 2%....
_______________________________________
Oukej, zverejňujem to až dnes... Včera som už nebola v stave niečo robiť :D Ja som prípad :D

Názov si vymysli sám, mne sa nechce

23. july 2016 at 11:31 | Hrobárova Dcéra |  Pre srandu Králikov
A stále mám pocit, že čas neplynie, že som stále rovnaká a menia sa len kulisi okolo mňa...

Kedy príde Mužská revolúcia?

22. july 2016 at 14:29 | Hrobárova Dcéra |  Názorové Peklo
K tomuto ma priviedol Pán Milovaný a Pán Feminista. Debatili sme a mne sa v hlave zrodila otázka.
Kedy príde Mužská revolúcia?

Ten rozdiel je do očí bijúci a vidím ho aj ja ako žena. Pred cca 100 rokmi začali ženy aktívne bojovať o svoje práva. Krvopotne si vydobyli rovnocenné postavenie s mužmi, volebné právo a začali stierať rozdiely medzi pohlaviami. Jednoducho si šli za svojim ako rozbehnutý tank a stále idú.
Ako žena môžem úplne všetko.
Môžem byť kozmonautka, kamionistka, môžem nosiť nohavice, môžem ísť do kameňolomu alebo byť prezidentkou. Môžem si obliecť smoking a ísť do ulíc. Môžem byť prostitúkou, môžem mať hárem mužov a verejne sa k nemu priznať... Môžem robiť čokoľvek a stačí na to povedať, že chcem byť rovnoprávna s mužmi. Spoločnosť tento fakt prijíma akosi ľahšie a s menšími protestmi. Som predsa žena a mám svoje práva! Môžem byť silná aj slabá, nežná i krutá, môžem sa na ulici rozplakať alebo rozkopať kôš a stále to bude akceptovateľné.
Vďaka statočným ženám žijem v spoločnosti a vo svete, kde sa stierajú rozdiely medzi pohlaviami. Som za to vďačná lenže začínam mať pocit, že už to zachádza do extrémov. Úprimne som zvedavá, kam to emancipované feministky dotiahnu. Zaručene to bude šupa.
Ženy svoju revolúciu započali a hoci by ju už mohli zastaviť a nehnať do odporných krajností aspoň začali.
Čo však s mužmi?!
Ako povedal Tichá voda: My sme na to asi moc leniví alebo je nám to jedno, ja neviem. No, kde je problém neviem ani ja ale až tak jedno to tým mužom nie je ako som zistila.
Muž je stále vnímaný ako tá silná a tvrdá hora svalov, niečo ako alfasamec či neandrtálec z jaskyne pripravený s kyjakom v ruke zabiť každú šelmu.
Aspoň u nás na Slovensku je dosť poburujúce aby muž chcel pracovať v škôlke s deťmi. Zaručene je to úchyl a pedofil, ktorý bude preťahovať malé bezbranné deti do zadku.
Muž si stále väzňami predstáv spoločnosti. Plačúci muž na verejnosti je niečo absolútne zvrátené, muži predsa neplačú!
Žena si môže na seba obliecť čokoľvek ale nech skúsi vybehnúť na ulicu chlap v šatách, boh chráň, že by mal podpätky.
Tu rovnoprávnosť akosi rozbíja hubu o obrubník, znova a znova.

Osobne by som mužom v horúcom lete dopriala ten pocit, mať na sebe ľahké šaty alebo sukňu. Áno, tá predstava môže byť divná ale to boli voľakedy aj ženy v nohaviciach. Tie tiež vyvolávali pobúrenie až si spoločnosť zvykla a upravila svoj názor. Tu proste neexistuje pádny argument, prečo nie. Je to len o zvyku.

Je pre mňa nepochopiteľné, že žijeme v 21. storočí a stále sme obeťami predsudkov a názorov. Bránime si vo šťastí kvôli absolútnym prežitkom. Nech si každý robí čo chce a nech je šťastný!
Učiteľ v materskej škôlke môže byť obrovským prínosom ak bude mať priestor robiť to, čo ho baví. Určite viac ako učiteľka, ktorá je tam len z nutnosti. Nevidím problém v tom aby muži nosil podpätky. Ak je takto šťastný, je to len a iba jeho vec. Ja si maximálne môžem pomyslieť, že mu neladia topánky ku kabelke. Je to môj názor, ja nemám právo súdiť iných... a vlastne k čomu by mi to bolo?!
Sama svet nezmením a nezmením ani postoje ľudí, to je blbosť. Stačí, že budem milujúca priateľka, vždy ochotná podporiť svojich priateľov a stáť pri nich.

S láskou venované všetkým Mužom

99% Vesmíru je prázdne miesto

22. july 2016 at 0:35 | Hrobárova Dcéra |  Myšlienkový Palác
Je to len ilúzia plnosti, pre jednoduchšie chápanie obmedzených myslí. Svet okolo mňa je len kulisou aby to nebolo tak prázdne. Jasné, ľudia okolo mňa sú reálni ale sú pre mňa nepodstatní, ako jeden šumiaci list v nekonečnej korune stromov. Navzájom sa vnímame ale nikdy nenastane prienik, žiaden kontak, len okolo seba obiehame.
To je to, čo nemôžem ovplyvniť. Nemôžem zastaviť vojnu v Sýrii, nemôžem zachrániť dažďové pralesy. Môžem ovplyvňovať len to, čo je pre mňa pravé a absolútne. A to som ja a môj svet.
Môj život teda patrí len mne a môžem s ním naložiť ako chcem. Je to môj súkromný vesmír v ktorom som bohom, ktorý tvorí a ničí. Ja som sa rozhodla byť šťastná a užívať si život. Je to len o mne, mojich rozhodnutiach a mojom chcení. Nie som tu pre to aby som naplňovala cudzie očakávania. Nie som tu od toho aby som bola dobrou dcérou a skvelým zamestnancom. Chcem si len užiť túto skvelú jazdu, ktorá sa volá život.

Mám nekonečné množstvo možností, nemožné neexistuje.
Teda až na to, že by som si želala živého dinosaura, to by mohol byť problém.
Čo viac si priať?
Mám život s jeho nekonečnou krásou a nespútanosťou.
Môžem si vytvoriť svet podľa seba. Môžem čokoľvek, čo si zažiadam.
Milujem toto poznanie, ktoré mi dáva krídla.
Milujem každú sekundu svojho bytia a pritom čas neplynie.
Milujem fakt, že 99% Vesmíru je prázdne miesto...
...prázdne ale popretkávane energiou


Potrhaná igelitka

21. july 2016 at 17:01 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Mám v hlave asi 5 článkov ale nejak sa neviem usadiť a napísať ich. Miesto toho robím všetko ostatné. A hlavne sa snažím Ohnúť Realitu.
Ohýbanie relity je moja obľúbená činnosť len si vyžaduje veľa energie a sústredenia. Jasné, že občas to ohnem dosť chujovo, riziko zábavky. Ale o tom sa môžme porozprávať pri článku o Ohýbaní. Vidíš, ďalší nápad na článok. Ešte keby sa mi chcelo dostať ich z hlavy na blog.
Som stratená niekde v Myšlienkovom Paláci a nechce sa mi vrátiť, chystám podklady pre lepšie zajtrajšky a vraždím démonov zo skrine. Za všetko môže Pán Milovaný....
Mother of God, čo tu drístam, existencialistický výtrisk, záznam rýdzeho šialenstva. Nič, len slová, ktoré nechávam plynúť a nekontrolujem ich. Niečo ako automatické písanie, ako autopilot.
Som na správnej ceste, pozorne sledujem znamenia a idem po stopách, ktoré mi naznačuje Vesmír. Och, zas by som jedla. Otravuje ma myslieť na jedlo každé dve hodiny ale odporuj telu. Krásnemu telu.
Mala by som sa začať sústrediť, nebyť niekde na polceste medzi realitou a svojim vnútorným svetom. Jendou nohou tu a druhou tam. S igelitkou v ruke a nejasnou predstavou, že čo treba kúpiť v obchode...
Moment, please!

Vedľa seba a predsa v iných Galaxiách

19. july 2016 at 16:26 | Hrobárova Dcéra |  Trupáreň
Včera v noci ma prepadol akýsi zvláštny pocit. Slovo smútok nie je to správne, nevystihuje to, čo som cítila. Tento pocit sa na mňa vrhol počas nočnej prechádzky a ja som si pripadala bezbranne. Nechala som mu voľný priestor a pozorne ho sledovala.
Keď som bola mladšia, tak som s takýmito menej príjemnými pocitmi zápasila ale k ničomu to neviedlo. Teraz, keď som o čosi múdrejšia im nechávam priestor, nech odhalia svoje tajomstvo. V mojom svete sa nič nedeje len tak a aj pocit v sebe môže skrývať dôležité posolstvo. Aj chvíľkový prepad do číreho zúfalstva môže v sebe skrývať ohromný poklad, len ho treba nájsť a nebáť sa.
Kráčala som prázdnym chodníkom a v hlave sa objavila spomienka na to, ako sedíme s ex na gauči a pozeráme telku. On plne ponorený do dvojrozmerného obrazu, bez jediného tušenia a Ja niekde úplne inde, mimo jeho dosah.
Aké jednoduché je prestierať lásku. Aké jednoduché je myslieť si, že je to láska. Aké jednoduché je ignorovať pravdu.
Bolestný pocit, keď dvaja sedia za jedným stolom v jednej miestnosti ale jeden z nich je niekde strašne ďaleko.
Všetci si myslia aký krásny pár. A ten druhý nevidí alebo nechce vidieť, že sedí za stolom sám.
Lacná napodobenina Lásky.
Bola som večne na úteku, podvedomie mi nedalo ani na chvíľu vydýchnuť. Videlo to do očí bijúce divadelné predstavenie a hnalo ma do extrémov.
Fyzická nevera je nepríjemná ale oveľa horšie je, keď do postele ľahajú dvaja a jeden zaspáva v nedosiahnuteľnej diaľke.
Už nehovoríme o Láske ale o prostoduchom spolužití, keď dvoch delí viac, než len fyzická vzdialenosť.
Vrátila som sa domov a bolo mi ľúto, že som to klamstvo zažila. Mrzelo ma, že je tak jednoduché uväzniť sa v ilúzii.
Môj nepríjemný pocit netrval dlho, Pán Milovaný zas raz dokázal svoju magickosť. Delí nás veľká diaľka, no on dokáže použiť slová, ktoré utíšia moje vnútro a prinavrátia mu mier. Pár tisíc kilometrov a predsa je tak blízko, paradox k pocitom vzdialenosti aj napriek blízkosti.
A nemiluj ho :)


Sladučké Mladé Duše

18. july 2016 at 22:13 | Hrobárova Dcéra |  Názorové Peklo
Aby bolo jasné už na začiatku, nie som žiaden úchylkár!

Pristihla som sa ako sa rozplývam nad mladými dušičkami tu na blogu. Mladí Páni a Mladé Slečny mi vykúzľujú úsmev na tvári. Fascinujú ma všetky tie krásne Mladé Duše.
Ste takí chutnučkí! Mladí a nevinní.
Možno už starnem a mením sa v hriešne monštrum. Možno som našla krásu aj na opačnej strane spektra. Nepodstatné.
Páči sa mi tá nevinnosť, tá ľahkosť bytia, ten neskazený spôsob myslenia.
Na mladosti je niečo neodolateľné. Nie žeby som bola stará bačkora ale mojich 16. bolo už sakra dávno.
Ťažko sa to opisuje ale ste úžasní a tie vaše komentáre žeriem. Neberte to nijak v zlom ani nijak ponižujúco. Jednoducho prijmite fakt, že ste v mojich očiach úžasní.
Je to môj subjektívny názor, nie je to objektívna realita. Jo, objektívna realita neexistuje ale to je detail.
Užívajte si svoj čas, robte hlúposti, neriešte nezmyselnosti...
Je zbytočné to písať ale musela som. Asi som dospela do bodu, keď ma úprimne fascinujú osoby staršie i mladšie. A vlastne, ja som unesená zo všetkého :)
Odporúčam riadiť sa obrázkom! :D

Žravka, cvičenie a radosť

18. july 2016 at 15:12 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Dlho som riešila dilemu, či musím najprv začať jesť ako človek aby som mohla začať cvičiť alebo najprv začať cvičiť a úprava stravy sa dostaví sama.
So svojim telom mám úžasný vzťah, takže som stavila na druhú možnosť a dúfala, že rastúce a namáhané svaly si začnú pýtať svoje. Nenapadlo mi, že to bude tak drastický skok. Musím poznamenať, že som nikdy nebola extrémny žrút a jedenie ma vždy otravovalo ako nevyhnutné zlo.
Začala som cvičiť a maličký, priečne pruhovaný priatelia sa začali dožadovať svojich živín. Každú chvíľu mi v mozgu zvoní signál, že sú hladní a mne neostáva nič iné ako im dopriať.
Pred tým som jedla max. 2-3 krát denne. Teda jedla, skôr niečo zobla. A teraz každú chvíľu niečo žujem, lebo rastúce svaly dokážu veľmi hlasno kričať. Skúšala som ich oblbnúť čokoládou ale po pár kockách mi dali jasne najavo, že toto nie je ono. Nechcú rafinovaný cukor, chcú plnohodnotné živiny a je im jedno, že mne sa zdá, že žeriem veľa.
Pokrčila som plecami a reku OK, keď si pýtajú tak sa nebudem vzpierať. Nechávam svojmu telu voľný priestor a len pozorne načúvam, čo si zažiada.
Odmenou mi je nadšenie, keď sledujem ako sa postupne zväčšuje moja sila a ako sa pomaličky rysujú svaly. Ako dokumentárny film o mojom tele. Páči sa mi pohľad do zrkadla, kde vidieť prvé ľahké zmeny. Nečakala som, že to pôjde tak rýchlo a tak ľahko.
Moje telo- Môj chrám!

Boh musí milovať hlupákov, keď ich stále vyrába

18. july 2016 at 2:04 | Hrobárova Dcéra |  Deň po dni
Sú momenty, ktoré ma dokážu dostať do hlbokého zamyslenia alebo aspoň bližšie k túžbe vyhubiť ľudstvo. Ľudstvo si túto moju túžbu nemusí brať nijak osobne, je to len túžba.

Ako som už spomínala, svoj Hárem som zrušila ale je to ako súboj s niekým, kto sa za nič na svete nechce nechať pochovať. Zakaždým sa niekto pokúša vyliezť z rakvy a mňa už nebaví mlátiť ich lopatou. Je to otravné a čím viac ich bijem, tým viac sa snažia. Reverzná psychológia v praxi.
Posledné mesiace som bola pre Pánov skoro neviditeľná.
Ty žiješ? Fajn
Nejako však zavetrili, že Hrobárku im berie niekto iný. S ľahkou dávkou cynizmu možno povedať, že ako malé deti: najviac chcú tú hračku, ktorú má niekto iný. Čo tam po tom, že ju sami odhodili.
Pán Uniformovaný ma volá na rande a jeho odhodlanie je neuveriteľné. Mám si vybrať aký alkohol, vymýšľa plán na stanovanie atď... Zrazu pre neho nemožné neexistuje a snaží sa všetko pripraviť tak aby som mala čo najviac pohodlia aj napriek svojmu handicapu.
Sánka dole!
Predvčerom som po sakra dlhej dobe písala Pánu Urodzenému, že či je pravda, že sa chystá do Číny. Odpísal, že nie, že už tam je. A s neuveriteľnou slušnosťou, bez jeho typického Cynizmu a opovrhovania sa ma opýtal, či mi má niečo doniesť.
Prvý krát po troch rokoch otázka z ktorej má vážne hodilo dvakrát o zem.

Krv mi začala ľahko vrieť. Ako to len vedia? Ako to vycítia, že už nie som viac na slobodnej nohe a kamarátsky sex skončil (jo, ten skončil ešte skôr ako som sa stala zadanou)? Prišlo mi to neúprimné a hnusné. Hej no, z mojich úst je to ako veľmi nepodarený vtip ale ja som nikdy nič nepredstierala. Teda ak nerátam môj ex vzťah ale to je o inom a inokedy.

Zvedavosť mi nedala a tak som sa opýtala svojho Milovaného Pána.
Prečo, keď si single, tak o teba nezakopne skoro nikto ale akonáhle si vo vzťahu, tak sa na teba všetci lepia???
Dostala som krátku a výstižnú odpoveď:Ľudí priťahuje, keď vyžaruješ pokoj, šťastie a vyrovnanosť.
Fajn, posledné týždne som ako Gama Žiarenie. Tak či onak musím zakňučať, že mi je tento fakt nepríjemný. Nevyžiadaná pozornosť môže byť pre niekoho príjemná, mňa však otravuje.
By ma zaujímalo ako dlho budú Páni vyliezať z tej rakvy.
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?