February 2016

Dráždime sa!

11. february 2016 at 15:37 | Hrobárová Dcéra |  V umeleckom duchu
Zastavme na chvíľu čas, nech plynie okolo nás. Nechajme vyniknúť bytie v nádychoch a ladných pohyboch. Poďme tam, kde nemusíme nosiť masky a skrývať svoje poklady. Ponorme sa do prítomnosti.
Zahodila by som šaty a sledovala tvoju túžbu umlčať moje ústa. Mám rada, keď vidím ako ťa moje slová provokujú a ty túžiš pevne zovrieť môj krk. Každý záblesk šialenstva v tvojich očiach ma privádza do raja. Nemá zmysel ho skrývať.
Občas som protivná a skúšam tvoju trpezlivosť. Len pre to, aby som pocítila tvoju silu a pevnú ruku, ktorá ma posadí na stoličku. Skúšam ťa, lebo chcem vidieť emócie. Tancovať v búrke tvojich pocitov aby som sa potom mohla s ľahkosťou pritúliť a počúvať tvoje horúce srdce.
Dráždiš moju myseľ dobre mierenými vetami. Vieš, kam máš strieľať a čo to spôsobí. Máš rád, keď sa mi podlomia kolená pod ťarchou čistých priestrelov.
Tichom sa potom nesie smiech dvoch bláznov.
Spôsobujeme si šialené pocity z čistého potešenia. Únik zo sterilného života, obohratého stereotypu povrchnosti. Večnosť sa skladá z hlbokých pocitov a ešte hlbších splynutí. Niekde tam hlboko, v pravom bytí, sme slobodní a šťastní. Tam v hĺbke sme skutoční.

Chcela by som zliezť do tej hĺbky a dotýkať sa ťa. Nechať sa štekliť tvojim dychom vo vlasoch. Uhýbať sa, keď sa snažíš moje neposlušné, štekliace vlasy učesať rukou. Byť tak blízko tvojej podstate a rátať koľko krvi pretieklo tvojimi žilami...


Život je len jazda

10. february 2016 at 0:59 | Hrobárová Dcéra |  Myšlienkový Palác
Kroky ma vedú do hlavnej sály v Paláci. Sledujem cez veľké okná prírodu za nimi a potom sa moje kroky zvrtnú k buste Teslu. Taký malý totem uprostred nekonečna okolo ktorého sa chcem obšmietnuť. Chcela by som byť ako on a upraviť si svet podľa seba.
Mierim k veľkému koženému gauču blízko steny. Pohodlne ukladám svoje telo a očami behám po obrazoch Mojich svätých, ktorí visia na stenách. Odriekam ku každému mobilitu a prosím za krajšie zajtrajšky. Asi nevedia, že som z nich spravila viac. Už nie sú obyčajným človekom ale hviezdou na mojom nebi.
Prechádzam z tváre Urodzeného, Štýlového, Uniformovaného cez Zajaca a hľadám spoločný znak. Čo ich predurčilo k tomu aby viseli na mojich stenách?
Sedím, sledujem a snažím sa rozlúštiť ten tajný kód. Snažím sa ale poddávam sa pocitu, že nemusím rozumieť. Stačí ak budem cítiť.
Zatváram oči a môj nos opájajú vône rôznych parfumov. Viem presne povedať, ktorý je koho. Viem, kto sa ma ako dotýka. Studená koža gauča sa na mňa lepí a ja lapám po dychu. Chcem byť niekde medzi kopcami, kam slnko nesvieti a signál nedosiahne. Roztrieštená, milujúca v toľkých svetoch...

Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?