V tranze

7. january 2016 at 15:19 | Hrobárova Dcéra |  Pán Uniformovaný
Och áno, Hrobárova dcéruška, ty musíš byť vždy totálne cákla.
Po ťažkej alko oslave ma vyplo. Odpadla som do postele, kde som v bezvedomí statočne štiepila alkohol. Keď už hladina klesla na prijateľnú úroveň, tak ma kontrolka zobudila. Ako správny polorozbitý človek som chvíľu nadávala a potom nahmatala mobil. Škúlila som svojimi opitými očami a čítala nájdené SMS. Čo tam po tom, že boli poslané pred 5 hodinami, keď som bola v najhlbšom bode svojho opojenia. Zdvorilo som odpísala a čakala či sa ozve Urodzený alebo Uniformovaný.
Klasika, Uniformovaný ma pozval k sebe tak som sa dvihla uprostred noci a šla sa obliekať. Z topánok som ešte narýchlo umyla zvyšky z môjho žalúdku a šla som.
Prázdne ulice, pár áut a Hrobárova Dcéra si vykračuje nocou. Cesta mi cez topiaci sa sneh ubiehala pomaly a akosi som rozmýšľala, čo to zas stváram. V rytme divnej hudby sa moje myšlienky divne krútili.
Dorazila som, zvalila sa na posteľ. Nechala som sa akosi uniesť a rýpala som do neho. Teraz už viem, prečo máme tichú dohodu, že do seba nebudeme rýpať ani podrývať. Sme totiž rovnako bezcitní a neštítime sa rýpnuť do živého.

Povedala som mu, že je starý, nezdvorilý a lenivý.
Ja som skončila ako malá a drzá so zlým vychovaním čo si trúfa na Pána Uniformovaného (ale dostala som plyšáka, že keď už som malá a tak neskoro hore v noci).
Fajn, tadiaľ cesta vážne nevedie!

Obsadil si svoje miesto v posteli a mne neostávalo nič iné než sa pridať. Pozerali sme seriál a ja som zakaždým dostala vynadané, keď som o jednej herečke tvrdila, že má čelo ako kapor... Seriál skončil a ja som bola príliž hnusná aby som pustila ďalší diel a on bol príliš starý a unavený aby ho pustil. Tak sme ostali ležať v tme. Chvíľu som do neho provokačne štuchala ale to sa ma potom snažil zhodiť z postele. Zakvačiť sa na jeho ruku aby ma nezhodil je zo začiatku zábava. Potom príde to uvedomenie, že si o to vlastne koledujem.

Prestala som a miesto toho som sa poddala tomu chceniu vo mne. Po pár nádychoch som sa k nemu v tranze pritúlila a nechala svoje ruky skúmať jeho telo. Nežné dotyky, hladkanie a on si to spokojne užíval. Stovky opojných dotykov spomaľovali čas a môj tranz sa prehlboval. Taká banálnosť, môcť sa dotýkať a túliť. Nedokázala som sa ich nabažiť. Spokojne sa otáčal na chrbát a na brucho ako sa mu zachcelo.
Idylka až kým som ho nezačala štekliť a on mi drsným ťahaním za vlasy nevysvetlil, že šteklenie sa zatrháva. Len tá jeho radosť, že ma mohol mať zas pod kontrolou.
Tak som sa vrátila k hladkaniu. Každý milimeter som si starostlivo ukladala do pamäte a tvorila večný obraz v mojej hlave. Pribral, zašepkali moje senzory. Ako keby na tom záležalo. Dokonalosť každej živej bytosti je v jej nedokonalostiach. Spokojne som sledovala svoje ruky ako nenápadne vkĺzli pod jeho trenky. Dych sa mu zrýchlil a krčná tepna mi rýchlejšie pulzovala do čela (ležala som mu na ramene a časť tváre som mala opretú o jeho krk). Vrátila som sa k nežným dotykom na hrudi a znova skĺzla do jeho treniek. Roztúžene som sa k nemu pritúlila a schovala svoju tvár do jeho hrude. S hlbokým nádychom som mu stiahla trenky a vrhla sa na jeho penis. Zvláštne opojný pocit, keď mi odhŕňal vlasy nabok aby videl ako mizne v mojich ústach. Už len pre to ako mi drží vlasy to zbožňujem. Fascinujúce, skvelé, tranzoidné.
Krátka pauza, keď som sa poriadne nadýchla a pripravila na to, čo príde. Poskladal si ma ako sa mu zapáčilo a privádzal ma do šialenstva, keď ma dráždil špičkou až kým som sa neskrúcala ako had. A potom prudké vniknutie so zavzdychaním do tmy. Užíval si prirážanie a vnikanie. No najkrajšia bola tá nemá komunikácia, keď som stiahla svaly a on zareagoval a zatlačil ho hlbšie.... Ako málo slov človek potrebuje, keď dokáže hovoriť presnejšie a výstižnejšie telom. Vzdychala som mu do ucha a zarývala prsty do jeho ramien. Dvíhala sa a klesala v rytme jeho prírazov.
Keď sa unavene zvalil vedľa mňa, tak som sa elegantne dvihla a šla si po svoju dávku držania vlasov. Zvedavo sa ma opýtal, či ho chcem znova zjesť. Len som sa pousmiala a ponúkla mu svoje vlasy.... Jasné čomu dal prednosť.

Skrútili sme sa do klbka a zaspali v objatí. Toľko príjemných pocitov, keď som si dopriala pritúliť sa a cítiť jeho blízkosť.
Paradoxne k jeho povahe som tak blízko jeho duše, že sa jej môžem dotýkať a zároveň som tak strašne ďaleko, kde o veľa veciach neviem...

Hlod z rána:
-Ty si spala s tým plyšákom, čo som ti dal?
-Ale kde, ja som spala s dvoma plyšáčikmi :))

 


Comments

1 stuprum stuprum | Web | 8. january 2016 at 7:49 | React

Též mám rád plyšáky. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?