Obnaženie

12. january 2016 at 1:52 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Občas sa pohrávam s myšlienkou,že by som sa odhalila.
Vystúpila z temnoty Trupárne a oslobodila sa tým najhorším spôsobom.
Stačilo by poslať jednoduchý link a sledovať ako môj svet horí a zaniká v pravde a nepochopení.
Skopírovala by som link a prilepila ho do správy a stlačila ODOSLAŤ.
Obnažila by som sa až na dušu. Ukázala svoju slabosť a zraniteľnosť.
Predstavujem si ako by mi do hodiny postavili hranicu.
Priviazali by ma na vrch a zapálili.
A s pocitom zadosťučinenia počúvali môj krik.

To je tá najkrajšia predstava.
V tej najhoršej by ma objali a pobozkali na čelo.
Schovali pod paplón a nechali tak.

Dlane zatláčam na ostrie noža.
Príjemná bolesť preniká mojimi svalmi a opája mozog.
Po toľkých failoch sa už prípadnou bolesťou opájam.
Ako keď som si z dlane vyškrabávala sklenené črepiny.
Schované pod povrchom mňa samotnej.

Ľudia odmietajú bolesť, odmietajú ju sledovať, či sa jej dotýkať.
Akoby bola morom, ktorým sa možno nakaziť.
A pri tom nie je väčšieho súcitu ako keď mi niekto stlačí boľavú ranu a roztrhne hojacie sa cievy.
Boja sa okomentovať zvrhlý článok akoby ich to malo poškvrniť do konca bytia.
Toľkokrát som videla, že najviac pomohlo ranu rozrýpať, vyvolať krvácanie, rozrtrhať granulačné tkanivo a vypustiť kus krvi na svetlo sveta.

Ľudia nevedia reagovať na neštandardné situácie.
Nevedia, čo povedať a ako sa tváriť, keď im s pokojom Angličana rozprávam o svojom pekle.
Stačí len jediné...
Zareagovať živočíšne a bez rozmýšľania.
Krič, vybi mi zuby, vyšklb mi vlasy alebo sa rozplač.
Len žiadne naučené frázy, že to mi je ľúto, muselo to byť ťažké...
To nikdy nikomu nepomôže.
Stačí prosté objatie
alebo trpké ale úprimné odmietnutie, že takúto ťa nechcem.
Poškodenú z výroby môžeš vždy odmietnuť.
Nič nedlžíš mne a nič nedlžím tebe.
Stačí povedať, zašepkať, nakresliť.

Stačila by úprimnosť a svet by sa otočil.
Zmenila by sa jeho trajektória a nosorožce s tigrami by nečelili vyhubeniu.
Hladomor by sa vyškrtol z bytia aj zo slovníka.

Úprimnosť!
Roztrhala mi ruku lebo ju bolel zub.
Zahnala som ju do kúta a ona nedokázala myslieť.
Tak trhala.
5 minút som stála s krvacajúcou rukou nad umývadlom a bola na pokraji odpadnutia.
Pol roka som nedokázala otvoriť trápnu fľašku.
Jazva ma aj teraz bolí pri zmene počasia.
10 minút strachu, kým som pátrala po dôvode prečo ma dotrhala.
Boľavý zub.
A dnes ju milujem za to ešte viac.
Nechcela, no impulzívne, prchké a živočíšne jednanie sa dá vždy prijať
Trhala ma z úprimnej bolesti. Zo šialenstva v jej mozgu.
Netrhala ma pre to, že som vystúpila z Audi.
Nezávidela mi šálku kávy s niekým, kto ma na ruke hodinky za 8000€.

Prečo ma teda netrháte za to, čo sa vám nepáči?
Snáď sa nebojíte, že nakoniec ublížite sebe a odhalíte svoje rozdrásané mäso?
Miesto toho v pozadí vymýšľate nezmyselné scénare a slová.
Ktoré sa nikdy nestali a ktoré som nikdy nepovedala.

 


Comments

1 eifu eifu | 12. january 2016 at 19:22 | React

Ja sa pri podobných situáciach bojím, aby som dotyčnej osobe ešte viac svojou reakciou neublížil. Pre mňa je ťažké odhadnúť čo povedať, spraviť.... asi pri tom až priveľa myslím

2 Hrobárová Dcéra Hrobárová Dcéra | Web | 12. january 2016 at 20:03 | React

[1]: Veľa myslíš dosť často ;)

3 eifu eifu | 12. january 2016 at 20:25 | React

Pravda, až je to na škodu niekedy :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?