Ľahká v zajatí horúcich rúk

14. january 2016 at 20:43 | Hrobárová Dcéra |  Myšlienkový Palác
Okolo mňa sa nesie hudba elegantná ako kôň v pohybe. Dokonalá súhra tónov a slov. Ako spolupráca svalov a šliach. Pomaly ma unáša do Paláca v mojej hlave. Privieram oči ako v letnom daždi a opúšťam svoje telo.
Palác je len o kúsok vedľa, stačí jeden ľahučký krok duše.

Nohy sa dotknú studenej podlahy a je to príjemné. Podobné pocitu, keď sa uprostred spaľujúceho dňa hodím do studenej vody. Chvíľu panika a potom dokonalá harmónia medzi horúcim dňom a ľadovou vodou.
Som vo svojom domove. Môj súkromný svet bez cenzúry.
Hlboký nádych a skôr ako vydýchnem prichádza prudké šklbnutie za vlasy. Čas sa spomaľuje na minimum a pomaly padám do zadu. Náraz mi takmer vyráža dych a lakte zakričia bolesťou pri strete s kamennou podlahou. Nepočujem nič okrem svojho splašeného srdca a nie je mi dovolené obzrieť sa. Vzduchom sa nesie povedomá vôňa, ktorá tĺmi moje zdesenie. Kde som ju cítila? Čo mi pripomína? Alebo koho?
Ťahá ma po podlahe ako vrece zemiakov. Koža na hlave horí bolesťou ale skôr ako ma napadne sa vzpierať sa ozve hlas: "Buď ľahká ako list na vode!"
Ľahká... Prečo zaznel môj vlastný hlas?
List na vode verí, že má smer aj cieľ. Odovzdáva sa vode a nechá sa unášať v žiare vyšších cieľov, ktorým zatiaľ nerozumie. Kopíruje každú vlnku a šepká rybám o kráse v korune stromu.
Zatváram oči a ponáram sa do predstavy listu na vode. Prekonaním každej vlnky sa stávam ľahšou a ľahšou. Koža na hlave prestáva bolieť a drsná podlaha sa mení v hladké zrkadlo.
Plávanie po hladine vyruší zvuk otvárajúcich sa dverí. Bolesť sa vracia, no kým naberie silu príde prekvapenie.
Najprv jedna veľká horúca dlaň nežne zovrie môj krk. Druhá si nachádza miesto na mojom chrbte. Jedna ruka obopne celý môj krk a druhá zdôrazňuje aká som oproti nej maličká.
Prichádzajú ďalšie horúce ruky... Dotýkajú sa mojich ramien, rúk, bokov, pŕs, kolien až ma zaplavujú spaľujúcim žiarom.
Dvíhajú ma do výšky ako ľahučké pierko. Z celej sily sa snažím neroztiecť. Toľko príjemných hrejivých rúk, ktoré ma trhajú na kusy.
A predsa ostávam celistvá ale ľahká.
"Ľahká" zaznie zborovo.
Každý dotyk je intenzívny ako výbuch atómovej bomby. Ničí všetko nepodstatné a ja už nevážim nič. Iba jedno bijúce srdce.
Slabučký záchvev a ruky ma púšťajú. Padám a trieštim sa na milión kusov. Črepiny sa rozletia po celej izbe Utrpenia a odrážajú sa od stien. Podlaha je studená a s úsmevom pozerám do stropu.
Toľko utrpenia v jednom sladkom roztrieštení. Vstávam ako znovuzrodená a môj krok je ľahký ako závan vetra v májovom ráne.
"Ďakujem!" šepkám sebe aj im a odchádzam.

 


Comments

1 stuprum stuprum | Web | 15. january 2016 at 6:09 | React

Jako roztříštěná. :)

2 Hrobárová Dcéra Hrobárová Dcéra | Web | 15. january 2016 at 20:32 | React

A predsa celá

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?