Benzínové Kone

17. january 2016 at 22:32 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Čakala som všetko, čokoľvek čo sa dá predstaviť. Len tak ohromnú bolesť nie.
Zadržiavala som slzy a snažila sa ustáť tú popravu.
Stretli sme sa po toľkom čase, po toľkých škaredých slovách. S nádejou som ho počúvala ale nedočkala sa ničoho.
Uhýbala sa pokusom o bozk a zároveň žmolila jeho ruku.
Ako môže existovať taký paradox?
Milujem ho ale nedokážem s ním žiť. Je mi s ním príjemne a predsa som v pasci. S láskou som mu prala a zároveň šialene nenávidela robiť volské oká. Milujem jeho humor no neznesiem jeho osobnosť. Zbožňujem jeho dušu ale nenávidím jeho povahu...
Zas a znova rovnaká obohraná bájka...
Ale túlavky ako ja neveria dvakrát. Nenechajú sa ukecať sladkými rečami.
Víno steká dole mojim hrdlom a upokojuje moje krehké srdce.
Nikdy som viac rozpoltená nebola. Šialene som sa zamilovala do každého slova, do každého pohybu. Ako len zraňuje vedomie, že v tomto živote nemôžeme byť spolu. Možno v inom ale nie v tomto.
Šlo by to ale navždy by som stratila samú seba. Navždy umlčala svoje pocity a obrazy. Už nikdy by moje oči nezbadali krásu letného rána v plnej zbroji. Skončila by som ako domáci maznáčik, rodinný úspech. Zviera zavreté v klietke "lásky".
Nedokážem mu to povedať.
Postaviť sa čelom a zvládať psychické týranie.
Nie som stroj, nie som ani Valkýra.
Len jemná Hrobárová Dcéra, ktorá plače a smeje sa. Stratila som veľa, keď som uslzená žiadala o pomoc. Vzalo mi to všetku hrdosť, keď som svoj svet zbalila do pár tašiek a nechala sa unášať Benzínovými tátošmi domov. Objímala som starú Vznešenú Pani a sledovala ručičku tancujúcu okolo 240.
Spev valcov upokojoval dušu. Každé stlačenie piestu mi pripomenulo moju vlastnú bolesť. Horela som rovnako ako benzín v komore. Duša sa skrúcal v tisíckach otáčok.
Ktokoľvek ma zostrojil, veľmi dobre vedel, že môj blok motora nepraskne. Znesie i tak šialené zaťaženie. Kľukový hriadeľ spolu s ojnicou v pozadí ticho spieval žalm na zlomené srdce....

A po tom všetkom sa len s ťažkosťami dokážem otriasť.


 


Comments

1 Lennie Lennie | 18. january 2016 at 11:55 | React

Ostať či utiecť čo najďalej...?
Rozpoltenosť v tom, čo vlastne chceš, keď je niekto pre teba istou formou drogy, ktorú potrebuješ, ale zároveň vieš, že bez nej by bolo všetko ľahšie a jasnejšie...bolo by to však lepšie?
Myslíš, že sú takéto stretnutia osudové?

2 Háčko Háčko | Email | Web | 18. january 2016 at 14:17 | React

Pripomenula si mi niečo, čo dôverne poznám. Jednak ten útek, jednak tie paradoxy.
Každopádne, zamilovala som sa do týchto slov, viet :3

3 Hrobárová Dcéra Hrobárová Dcéra | Web | 18. january 2016 at 18:00 | React

Osudové je každé stretnutie. Každé jedno niečo vezme aj niečo dá...
Ale niekedy uveríme nepravdivým pocitom.

4 Ami Ami | Email | Web | 19. january 2016 at 17:37 | React

Tento článok je krásne napísaný. Vážne dúfam, že sa z týchto problèmov dostaneš.

A tento blog je... wow, hneď mi do očí udrel ten nádherný dizajn, tie farby písmen v menu... všetko to tvorí úplne úžasný celok ^^.
A to meno je geniálne, Hrobárová Dcèra :D ^^.
Budem sa tešiť na každý článok! Tento blog ma dostal XD (idem sa mrknúť aj na ďalšie zaujímavè články :)).

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?