January 2016

Ja by som jej neverila!

31. january 2016 at 21:40 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Nadpis je zo zistení, čo som za posledné 4 dni objavila.
Viem, chcelo by to niečo napísať ale musím toho ešte veľa vstrebať.
Také radikálne ohnutie vesmíru vždy rozhodí človeka


Mám ťa v hrsti!

28. january 2016 at 0:39 | Hrobárová Dcéra |  Trupáreň
Vyliezla som z horúcej vane a odovzdala sa myšlienke. Sledujem úlomky tvojho dieťaťa a topím sa v hlbinách bez zmyslu.
Podľa tvojho i môjho plánu sa mám tváriť odovzdane. Nechávam sa unášať rytmom tvojho nápadu a snažím sa neexistovať. Padám do hlúposti a rodím sa v poriadku. Nechávam sebou manipulovať, zatiaľ čo si myslíš, že ma ovládaš.
Upadám do slepoty zatiaľ čo sa hráš na moje oči.
Povieš jediné skurvené slovo. Jediný krivý nádych a do konca života si ma budeš pamätať.
Stratím sa v tme a poviem bratom spravodlivosti ako vyzeráš, kto si a ako vyzerá tvoj deň. Ukážem im tvoje slabiny, miesta, kde sa hráš na bossa a tie, kde ma škrtíš.
Dostanú fotografie s ktorými si ťa nikdy nespletú. Budú ti lámať ruky i sánku. Rozmlátia ti ksicht na ementál. Budeš ďalšie tri týždne piť slamkou a preklínať moje meno. A každý deň sa na teba budem pozerať. Každý deň ti budem pripomínať nešťastie, ktoré sa ti stalo.
Povedz jediné slovo a ja sa postarám o to, aby si zažil peklo zaživa.
Jediné slovo a dostaneš lobotómiu s mojim rukopisom.


So mnou svoje vyjebané hry hrať nebudeš!

Ráno sme zastavili Vesmír

27. january 2016 at 16:11 | Hrobárová Dcéra |  V umeleckom duchu
Spánok sa prelieval do bdenia. Pomaly som sa zobúdzala a so záujmom sledovala okolie. Kým môj mozog nabehne, môžem vidieť izbu ako malé dieťa, so záujmom a prekvapením.
Všimla si, že už nespím tak sa drzo priblížila a vtisla mi dve sladké bozky. Deň začínajúci láskou, čo viac si priať?!
Pritúlila sa ku mne a ja som ju zovrela do náruče. Všetko dianie vo Vesmíre sa začalo spomaľovať až zastalo. Ležali sme v posteli a bytie sa stalo ilúziou, ostala len čistá láska.
Voňala ako láska, srdce jej znelo ako láska a dotýkala sa ma ako láska. Dokázala objať celú moju dušu a pozmeniť deň od začiatku.
Dívala sa na mňa svojimi hlbokým pohľadom a ja som uvidela oči stvoriteľa. Milovali ma a videli všetko skryté vo mne. Len som sa odovzdala a nechala unášať vlnami porozumenia.
Ako to dokáže bez jediného slova?
Ako mi jej prítomnosť môže dávať viac ako slová mudrcov?
Zaleskli sa mi oči, keď som sa lepšie prizrela jej šedinám. Každým nádychom a úderom srdca je bližšie k smrti. Čas, ktorý neexistuje nás nemôže rozdeliť. Rozdelí nás iba posledný nádych, keď sa zmení forma a telo sa vráti Zemi.
Každým nádychom a úderom srdca vo mne zanecháva viac zo seba. Nech sa stane čokoľvek, nech zanikne svet, kus z nej sa stal mojou súčasťou.
Zatúžila som ju nakresliť ako súhvezdie na nebo ale nezbadala som, že už dávno žiari v mojom vnútri.

Káva na upokojenie

26. january 2016 at 17:51 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Vždy ma poteší, keď si musím dať aspoň jednu kávu na ukľudnenie. Je to paradoxné, inokedy aby ma nakopla a v tých zvláštnych momentoch potrebujem trochu horkosti na dosiahnutie rovnovážneho bodu.
K tomu pocitu prihoďme šťavnatú domácu pizzu a krígeľ svetlého piva. Orgazmus tela i ducha.
Dosť ma znervózňuje fakt, že so Zajom dokážeme viesť hlboké debaty o IT svete a programovaní. Akceptovať túto novoobjavenú stránku mňa samej mi dáva zabrať. Úplne iný svet v ktorom sa dokážem celkom obratne orientovať aj keď humoru veľkých IT špecialistov z mrkvosoftu nerozumiem. Na môj vkus sú priveľmi profesne zdeformovaní.
Tie zložité konštrukcie prepojení sú tak vzdialené nakoksovaným pičkám. Ešte k tým dialógom prihoďme dokument o Teslovi a CERNe a ich Higgsovom bozóne. To sú výšky v ktorých sa rada motám. Hlavne keď sa už motáme na okraji filozofie a fyziky, kde sa hranice stierajú...
Paralelné svety, neexistujúci čas, hviezda druhej kategórie, kvantová mechanika- niekde medzi tým som ja. Takže hej, noc bola dlhá a plodná.
Smiali sme sa, že voda spôsobuje paranoju. Bodaj by nie, keď sa ti voda v pohári pokazí. Ale rovnaký záchvat vyvolal aj notebook, ktorý nerozdýchal Teslu a pri titulkoch sa vypol. Silné vibrácie...
Higgsov bozón ma priviedol na myšlienku, že Tesla už o ňom dávno vedel, len sa nerýpal v každej prkotine.
Ani ja sa už nerýpem v prkotinách. Pán Uniformovaný mlčí, neriešim. Zajac povedal múdru myšlienku, že veci, ktoré nemôže zmeniť ignoruje, radšej sa hodí do Ženevy a obkukáva mesto. Ignorácia je i tak najlepší spôsob ako zaujať. Aspoň u chlapov to tak zvykne fungovať. Je mi fajn, tak načo to kaziť?
Keby som chcela komplikáciu, pokúsim sa obliecť si ponožky. Niektoré veci sú nad moje možnosti. Hlavne teraz...
S postupom času som viac a viac šťastná, že Zajaca poznám. Náhodne sme sa stretli ako spolubývajúci v byte Pána Urodzeného. Najprv sme si nesadli a išli si po krku ale prišiel zlom. Vždy sa na neho vrhnem a nechám sa poriadne popučiť. Narážky, či dáme sex alebo či ma môže chytať za zadok sú akousi samozrejmosťou. Bez tých sprostostí by to nebolo ono. Už som si na ne zvykla a sú rovnakým dobrým znamením ako mokrý a studený ňufák.
Takého skvelého človeka som musela dostať náhodou :)


Zmeny rotujú jak vír

26. january 2016 at 12:53 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Práve som sa vrátila z Lesa vypečaná jak bábovka. Noc za všetky drobné, keď sa vesmír ohne a posunie ťa na správne miesto. Tam, kde to beží v iných otáčkach.
Cestou busom ma napadol divoký obraz, ktorý sem musím dať.

Na začiatku si ma lámal aby sme vybehli von, trocha sa spoločensky vyžiť. Nemala som náladu ísť medzi ľudí a tváriť sa kompatibilne so spoločnosťou. Ale nakoniec si ma ukecal, že chvíľu posedíme, niečo popijeme a pôjdeme potom objavovať hlbiny v nás. To hádam zvládnem, predstava ako ťa skúmam v posteli je dostatočná motivácia.
Začína to fajn a prvotný odpor opadá. Začínam byť rada, že som šla. Všetko sa vyvíja ako má a ja sa snažím preniknúť bližšie k tvojej duši. Problém už je blízko!
Medzi tvojimi kamošmi tróni na vrchu pozornosti nakoksovaná piča. Mother of God, tak dobre to začalo a teraz toto? Si robíte srandu...prosím.
Stále len rozpráva, rozpráva, rozpráva. Rozpráva lebo je DeLuxe nakoksovaná a ty jej to žerieš. Sen o krásnej noci sa rozplýva v cynizme života. Neveriacky sledujem ako žerieš jej primitívne kecy. To už nie je primitívnosť ani jednoduchosť, taký stav už hraničí s psychiatrickou diagnózou. Možno len sú tie kecy natoľko prepracované, že sú v inej úrovni ako ja.
Fajn, nie sú... nebudem si predsa zľahčovať túto debilnú situáciu.
Kým ona rozpráva ja som duchom v lese. Je jednoduchšie presunúť ducha ako telo. Rozpráva, rozpráva, rozpráva a ja sledujem ako krkavce trhajú uhynutú srnu. Čierne perie ostro kontrastuje s bielym snehom.
Pokus ustáť situáciu zlyháva. Toto nedám, nie v zdraví. Zvažujem pre a proti, nechcem vyzerať ako asociálna hysterka ale toto pôjde leda tak do Pána.
Dvíham sa a pútam tvoj pohľad. V tvojich očiach preblesknú myšlienky. Chceš ma stopnúť, že som antisociálna, že preháňam a nedokážem sa prispôsobiť, mám komplex menejcennosti... Možno niekde hlboko vidím malý kúsoček, kde si pripúšťaš chybu.
"Ráno mám nejaké vybavovačky. Tak sa majte" a odchádzam s pocitom, že som idiot. Fungujem v iných otáčkach a downgrade nepripadá do úvahy.

Občas nedávam, kde beriem tie obrazy. Možno v tých paraleloch kam sa chodím prechádzať. Možno tu tie obrazy boli odjakživa ale všimla som si ich až nedávno.

Vitaj v iných realitách!

Plány sa menia ako počasie v horách

25. january 2016 at 22:02 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Pán Uniformovaný ma dnes pozýval na vodka párty s putami a psychologickým sedením. Len sa akosi prestal ozývať... Už tri hodiny mlčí, tak na to kakám.
Zajko ma pozval do lesa, tak balím saky paky a utekám... Trošku relaxu, keď sa cítim ako ohrdnutá milenka. To je pocit podobný atómovke pred tým, než vyhubí pol kontinentu. Takže radšej ten mier v lese.
Dáme chill na balkóne, pokecáme o možnom aj nemožnom. Užijem si prítomnosť skvelého človeka s ktorým si rozumiem aj keď sme nekompatibilný. Bytie bude reálnejšie a viac tu a teraz ako kedykoľvek pred tým. Budem spať v jeho posteli a on ma použije ako živého plyšáka. Nie je v tom žiaden sex, žiadna erotika. Iba prostá túžba po bijúcom srdci a teplom tele. Strašne sa teším aj keď to nebol plán.
Zajo mi jednoducho napísal, prehodnotila som situáciu a naplánovala trasu.
Mier s vami!

Najhoršie- byť po mojom vygumujem

24. january 2016 at 23:40 | Hrobárová Dcéra |  Sexuálne Harašenie
O čom by to najhoršie asi tak mohlo byť...
Zúfalstvo chlapov a ich "neschopnosť" je občas vážne tragikomická. Tak som sa rozhodla, keď som tu už nahá až na kožu, strihnúť sem. Nech sa posmeje ctený čitateľ.
Takže poďme na najhoršie sexuálne zážitky z mojej reality:

  1. Kondóm na okne zlej susedky: Zbalila, teda skôr ukradla som si spolužiaka. Žiaľ, s bratom spávali na poschodovej posteli. Ako to už v rámci študentov býva, miesto si nevyberáte. Takže dal bratovi inštrukcie, nech si pred spaním pustí hudbu a nerieši... Trápnosť situácie bola sama o sebe nad úrovňou stupnice. Pred aktom sme chytili pár záchvatov smiechu. To, čo prišlo po akte bolo ešte horšie. V rámci zbavovania sa dôkazov vyhodil kondóm von oknom a ten darebák pristál na parapete susedy pod ním. Keď bývate na najvyššom poschodí, nie je sa na koho vyhovoriť, takže chytro, čo s problémom. Toho blbca napadlo len jediné, vziať pohár s vodou a pokúsiť sa darebáka spláchnuť z parapety. Hlbokou nocou sa ozvala rana ako hrom. Kto by to povedal, že voda, čo letí jedno poschodie urobí na parapete taký zvuk?! Darebák sa posunul ale chcelo to ešte jeden pohár vody. Smiala som sa do rukáva aby ma nebolo počuť. Tá druhá rana by zobudila aj všetkých mŕtvych na cintoríne. Ale darebáka spláchlo a mohli sme sa tváriť zas nenápadne.
  2. Bankár a borovička: V časoch, keď som ešte nemala svojich Pánov a občas odskočila na jednorázovku. Pozval ma do svojej kancelárie a začal ma statočne nalievať všetkým možným. Predzvesť tragédie visela vo vzduchu. Neznesiem borovičku ale to som vtedy ešte nevedela, iba ak tušila. Šli sme na vec, stôl ma tlačil do krížov a žalúdok zrazu vyjadril svoj názor. Moja večera pomiešaná s alkoholom vyletela na stôl. Kontrolky kokotavej situácie vyleteli do extrémov, až prestali ukazovať. Chcela som mu pomôcť to pozbierať ale žalúdok sa ozval znova. Odletela som na wc a pokecala s umývadlom. Takúto situáciu nevymyslíš, musí sa ti jednoducho stať. Keď som si opláchla tvár vodou a nadobudla adekvátne vedomie rozhodla som sa, že je čas opustiť potápajúcu sa loď. Vrátila sa nazad, so zdesením zistila, že on by spokojne pokračoval ďalej ako keby sa nechumelilo. Obliekla som sa v rámci rýchlosti opitého človeka a utekala jak to len šlo. Utekať nie je správne slovo, keď človek meria trasu ako geodét. Ako na potvoru som v meste stretla svojho autora (cháp rodiča). Infarkt bol rovnako blízko ako otrava alkoholom. Pár huhňavých viet a utekám na autobus. Samo sebou, že mi v buse prišlo znova zle a musela som vystúpiť skôr. Ogrcala som plot Slovenskej TeleVízie a dala si prechádzku domov na triezvenie. Ďalší týždeň som sa k sebe nepriznávala.
  3. Útek z bytu: Zas a znova jedna z jednorázoviek. Osobný tréner ma ukecal tak som šla k nemu na pohár vína a doniesla jeho psom nejaké zvyšné hračky. Fajn, chlap čo má dvoch psov nemôže byť vrah ani predajca orgánov. A ani nebol. Niečo sme popili (tentokrát žiadna borovička!) a rozdali si to na gauči, ktorý bol huňatý od psích chlpov. Sex o ničom, kým on sa snažila, ja som obkukávala lampu na strope, nadával si aká som blbá a občas zavzdychala a zaryla nechty. Keď bábkove predstavenie skončilo, tak sme zaspali. On tuho jak práve uspokojený chlap. Ja ako idiot na zlom mieste po zlom sexe. Mohlo byť šesť, keď som sa zobudila. On spal jak mŕtvola a mňa žrali pocity, že už chcem byť doma. Tak som sa cvične párkrát prešla po byte, všade za mnou cupkali obrovské zvedavé oči. Tak fajn, všetka hrdosť, logika bokom. Obliekla som sa a pri každom zašušťaní pozerala či reaguje. Bol tuhý jak poleno. Opatrne som odomkla dvere, prestrčila sa von aby psy neutiekli, zavrela za sebou a sakra rýchlym, priam olympíjskym krokom som utekala preč. Fail prišiel v momente, keď som zistila, že do auta som sadala len s kľúčmi a mobilom. Kredit na úrovni nuly mi nedovolil zadovážiť si SMS lístok tak som musela uprostred odporného počasia kráčať pešo. Okolo celého sveta, cez cintorín, cez mŕtvoly aby som došla do sprchy a hodila sa do postele. Nikdy viac! Chlpy som zo seba vyčesávala ešte týždeň.
  4. Atlas, Axis a víno: Bola to posledná jednorázovka. Vrátil sa zo zahraničia a hľadal spoločnosť. Debatili sme, pili víno. Moja prekliata zvedavosť ma vytiahla na prieskum, tak som našla veterinárne knihy, Atlas, Axis a iné prekvapenia. Odvetil mi, že je jeho mama veterinárka a robí výskum v rámci blá blá blá. Uchvátene som sa s vecami bavila a precízne ich vracala na miesto. Teda až kým vína nebolo priveľa a nepobilo sa s tým všetkým, čo som za celú noc vypila. Nedobehla som, ogrcala chodbu aj záchod. Na to mi začal rozprávať, že to nevadí, že keď v tom byte robieval veľké žúrky, tak to bývalo oveľa horšie. Chcela som lobotómiu alebo aspoň mŕtvicu. Grcám do záchoda a on mi rozpráva o tom ako sa mu tu pogrcalo XYZ kamarátov. Jeho zúfalstvo muselo byť sakra veľké. Popratali sme karamból a potom som na pár minút zaspala na gauči. Šli sme na cigu, príjemne pokecali a nakoniec si to rozdali v posteli jeho rodičov. Fantázia... Dostala som peniaze do ruky, taxík ma čakal na parkovisku a mohla som odcupkať.

K týmto situáciám sa stále nepriznávam.... Proste FAIL vo všetkých smeroch. Ale aspoň som sa poučila, nepijem borovičku, jednorázovky kašlem a vsádzam na overenú kvalitu svojich milých Pánov!


Mŕtve Kanáriky

24. january 2016 at 19:45 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Ten pocit sa vracia pravidelne. Už len tá predstava je tak opojná. Rozpučila by som malých, nevinných kanárikov len z akéhosi prchkého pocitu, z možnosti ničiť. Ale čo by potom ostalo, keby som zabila posledný kúsok srdca?! Namiesto toho sledujem utrpenie malých kanárikov a ich bolesť zraňuje aj mňa. Neviem im pomôcť, nie tak ako by bolo správne. Občas v ich speve počuť smutné príbehy. Nikdy nevyslovené a predsa namaľované niekde medzi riadkami. Možno práve preto ich chcem rozpučiť aby som ukončila ten kolobeh.... ale ukončila by som ho leda tak pre seba... Ta túžba je len kŕč zraneného ega, ktoré sa chce dosť nemotorným spôsobom dvihnúť zo zeme. Ale takto to nefunguje, každý kanárik skrýva svoj kúsok pekla, malé záblesky zúfalstva v očiach...
Mŕtve kanáriky šťastie nenosia

Krátky úryvok z dialógu s Pánom Uniformovaným


(V rámci širokosti tej myšlienky, by som len chcela dopísať samá pre seba, že je to o tom pocite, keď chcem všetkých odstrihnúť a zahodiť preč...)

Ostré rozmazaniny

22. january 2016 at 1:13 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Do veľkej tašky som nahádzala pár potrebností a skontrolovala, či mám mobil, peňaženku, peniaze, cigarety. Hádžem do bundy energeťáky a utekám k autu. Dlhá cesta je pred nami a ja som na nohách už strašne dlho. Usádzam sa a zhadzujem bundu, zapínam si pás a dobrodružstvo môže začať. Je piatok pred jedenástou a mňa čaká cez 400km za dobrodružstvom.
Nedokážem sa nabažiť, milujem nočné jazdy a táto je na niekoľko hodín. Moje vnútro sa vrtí od radosti, že dostane svoju obľúbenú mňamku.
Svetielka sa mihajú za oknom a debatíme. Cítim sa tak slobodne, opúšťam známe tým najkrajším spôsobom. Vzďaľujem sa môjmu svetu a idem do neznáma. Vzrušenie aj obavy sa miešajú do opojného mixu, ktorý mi vyplavuje endorfíny. Občas sa zadívam dole a pozorujem svoju dlhú fialovú mikinu a kolená. Pohľad, pre pocit, ktorý sa nedá logicky vysvetliť... proste sa ten moment snažím dokonale vtlačiť do pamäte.
Za Paprodom si dopriavame dúšok z odporného energeťáku a oslobodzujúcu cigu. Cesta pokračuje v kľukatých sekundách. Rozprávame sa o všetkom možnom aj nemožnom. Vyvoláva to vo mne eufóriu a príjemné pocity. Celá tá situácia je ako vystrihnutá z knihy rozprávok. Diaľnica bez obmedzení ako pulzujúca tepna, ktorá ma ženie vpred.
Tie pocity sú stále rovnako intenzívne aj keď sa len nechávam hriať spomienkou. Počúvam, čo mi rozpráva a pripadá mi tak neuveriteľne fascinujúci aj keď sa mi niečo nepozdáva. Donavoly nás hádžu zo strany na stranu. Len pár aút sa rovnako motá tmou. Tadiaľ som teda ešte nikdy nešla, moja premiéra, len škoda, že nevidím krajinu a nemôžem snívať.
Mám rada tie maličké dedinky a mestá, kde sa život točí v iných rytmoch. Predstavujem si aké to je, žiť v takej malej dedinke na úbočí odkiaľ je všade ďaleko, kde sa brány nezamykajú a kde sa ti nemôže nič stať. Život v takej diere ma láka aj frustruje. Paradox bytia.
Za Bistrycou zas pauza, je už dávno po polnoci a láme nás únava. Ešte veľký kus cesty, ktorý bojujem s mikrospánkom. Padám a budím sa, únava ma láme ale snažím sa ostať hore. Debata sa zasekáva a hučí len rádio.
Už len posledné metre zatiaľ čo sledujem to záhadné miesto vo svetle pouličných lámp. Sú tri, či štyri ráno, spánková deprivácia ma mení na zeleninu. Aj napriek tomu so záujmom nasledujem jeho kroky až vstupujem do bytu, ktorý vonia tak zvláštne. Ten pocit sa na molekulárnej úrovni zapisuje do môjho mozgu. Zvládam sa vyzliecť a hodiť sa do postele. Každučký sval ma bolí ale môj mozog ešte rýchlo analyzuje posteľ a jej pach... Tak tu sa zobudím.
...potom to už nikdy nebolo rovnaké

Druhou zvláštnou spomienkou je tá pochmúrna.
Šli sme z NmnV a ce
stou sa zastavili na ohavnosti republiky. Prazvláštny koniec vo vode, ku ktorému sa ide cez zabudnu
té dedinky o ktorých nikdy nikto nepočul. Prázdne cesty a odporná, kosti škrabajúca, jesenná hmla. Široko ďaleko nikoho, len pár ľ
Až sme došli k cieľu a ja som cez zvodidlá pozerala do hlbokej kalnej vody. Naokola sa rozťahovala hmla a niesli sa zvuky depresie a zúfalstva.udí pracujúcich na svojich domčekoch.
Vždy som túžila uspokojiť svoje vnútro takýmto miestom. Vyvolávalo vo mne akúsi radosť, že som ďaleko od ľudí ale tá diaľka ma zároveň desila. Smútok toho miesta sa zapísal do môjho srdca. Už sa tam nikdy nevrátim a predsa by som chcela už len pre ten sebapoškodzujúci a hrejivý pocit....
Ten hnus je to v pozadí tej premúdretej vety.... podlamujú sa mi nohy ešte teraz


A tak to býva, keď sa spomienky pripomenú samé

V nebi je všetko Fajn

21. january 2016 at 1:13 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Nepoznám nič, čo by bližšie priblížilo moje pocity


S neurčitým priblblým výrazom pozerám na tú skriňu: Čo som to pre Čínskeho Boha Srandy zas stvorila???
Pár mesiacov mi stačilo k podpáleniu celého svojho sveta a stvorenia ohavných démonov, ktorých som ako vždy zavrela do skrine.
Skriňa je čarovné miesto. Občas ju otvorím a strčím hlavu medzi šaty. Stojím tam ako kus riadneho mentála a rozmýšľam o tom pocite, mať hlavu v skrini. Taký nepomenovateľný pocit šialenstva. Hlava v skrini aspoň na pár sekúnd.
Keď pozerám spätne na to, aký spokojný život som mala mám slzu na krajíčku. V mene naivnej lásky a ignorácie vnútorného hlasu som to celé pohnojila. Teraz mám za odmenu v skrini hromadu desivých, mäso trhajúcich démonov, ktorí si po mňa prišli.
Celý boží deň sa ich v tej skrini pokúšam udržať. Opieram sa chrbtom o dvere skrine a snažím sa ich nepustiť von. Zbesilo narážajú do dverí a snažia sa vyslobodiť a pochutnať si na mne. Zápasí sa o každý milimeter. Občas ma nechajú pár hodín v pokoji ale o to intenzívnejšie sa potom ohlásia.
Ten nápor sa nedá vydržať a tak sa im podarí uniknúť. Ohavné príšery s obrovskými tesákmi a tým zlomyseľným pohľadom. V sekunde sa vrhnú po mne a potom je to to isté stále dookola. Trhajú ma zaživa. Drtia tkanivá svojim stiskom a vyžívajú sa v mojom utrpení. Nekonečné zahryznutia do krku, rúk, tváre....
Až kým sa nezvíjam v klbku. Potom príde škodoradostný bozk na čelo a odchádzajú na prechádzku. Musím sa dvihnúť a nahnať ich naspäť do skrine, kam sa len tak ľahko zahnať nenechajú.

A tak si užívam chvíle ticha. Začína mi z toho preskakovať a mám dojem, že to sama nezvládnem... možno s hlavou v skrini by to aj šlo.
Zaliezla som do úzadia. Nedokážem normálne komunikovať, keď sa naplno musím sústrediť na démonov v skrini. Jedno nesprávne slovo ma môže vyviesť z miery a vypustiť krvilačné beštie. Pokusy o rozhovory viaznu po dvoch slovách. Zaizolovala by som sa do štvrtého rozmeru a nevyliezala, nekomunikovala, nebola nútená do bežných situácií, ktoré idú ťažšie ako ťažko. Všetko je nepredstaviteľne ťažšie...

S nadhľadom musím povedať, že keď prežijem toto šialené obdobie, tak sa posuniem o neuveriteľný kus ďalej. Stanem sa inou ako som dnes. Najprv to však musím prežiť.
Toľko démonov....
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?