December 2015

Prebudenie bolí

28. december 2015 at 22:59 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Polosedím, pololežím a mám pocit, že si odrežem časť tváre. Neznesiteľné plnutie a bolesť nezmenšuje ani pivo na dosah ruky. Nalievam sa ním opatrne, možno v tom je problém.
Nemôžem ísť ani na ulicu. Teda môžem ale musela by som sa zabaliť ako muslimská žena. Aspoň na tvári...

Ráno som sa zobudila na hluk karbobrúskou rezaných kachličiek a profilov. Zázračne nie na popletenú psychiku. Tá ma zvykne budiť o šiestej ráno s pocitom, že je to celé na hovno. Asi za to môže to, že som došla domov o tretej ráno.
Cestou v taxíku som si povzdychla, že aké je to nóbl nebyť limitovaná MHD-čkou alebo nohami. Sedela som si tam ako panička a pri pohľade na to hnusne počasie som si povzdychla, že je krásne, že nemusím ísť hodinu peši domov. Nie ako keď som mala násť. Dnes si tento luxus môžem dovoliť a zaspať vo svojej posteli ešte celkom líznutá Mary Jane.

Tak som vstala dokrčená ale spokojná o jedenástej. Fantázia!

Deň sa samozrejme posral.

Teraz rozmýšľam o slobode pre ženske prsia a o tom ako veľa vecí som prepásla, kým som bola tam na onom svete.

Chcela som sem hodiť niečo, čo by naznačilo, že ožívam. Nejaký ten nečakaný, prudký pohyb končatiny.

Miesto niečoho zmysluplného si v duchu užívam predstavu:
Cítim ho až niekde na mandliach, je v celých mojich ústach. Musím ho poriadne oslintať. Nech to ide o to jednoduchšie. Elegantný presun do správnej pozície a pomalé priblíženie. Sústredenie až to nie je pekné. Tých pár milimetrov nas odstrelí do inej galaxie......
A vlastne, čo to trepem. Ten, ktorého sa to týka si už aj tak dávno predstavuje všetky tie zvrátenosti.... Mňam
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?