August 2015

Horizont zla v malom tele

22. august 2015 at 23:43 | Hrobárová Dcéra |  Pán Štýlový
Horizont sa farbil tmavými odtieňmi a ako čierna výstraha trčal do noci kopec so svojimi obrysmi.
Vracala som sa nazad do svojho sveta. Život je príliš čarovný na to, aby som sedela v kúte a plakala. Pivo mi tečie dole krkom a ja spomínam na posledné dve hodiny.
Zbožňujem jeho hlas a jeho tvár. Je tak sladučký ako lyžička medu. Rozplýva sa v ústach a ostáva po ňom hrejivý pocit v brušku. Nazaval ma najhorším zlom aké existuje.
Pre mňa nie je šeď života odpoveďou. Vidím ho v divokejších farbách a krajší, než sa zdá.
Zvíjala som sa ako had pod jeho mocnými rukami. Stonala do ticha a prosila o odpustenie. Je mojim najdlhším vzťahom, malou láskou, ktorá mi dáva viac ako tá veľká....
Pán Štýlový!

Zobudená

22. august 2015 at 0:14 | Hrobárová Dcéra |  Trupáreň
Dole krkom mi tečie tekutý chlieb. Chuť piva sa rozlieva po mojom jazyku a tá horkosť ma opája.
Samotné bytie je neskutočne horké. Ale prísť mu na chuť chce čas. Aj pivo som si zamilovala až v istom veku, keď horkosť prestala byť protivná a stala sa pohladením duše.
Pozvala som do seba Mary Jane a party mohla začať!
Zobudila som sa ako milovaná a šťastná bytosť. Ráno sme odpálili party na rozlúčku, pred tým, než odídem. Ako dym, ktorý sa rozplynie vo vetre do stratena. Za tie dva roky mi prirástli k srdcu, trávila som s nimi noci plné vášní. Nenávideli sme sa i milovali, prechádzali peklom a dotýkali sa neba. Stali sa pre mňa druhou rodinou, ktorú som si nemohla vybrať. Nútili ma smiať sa a hýbať, keď som nevládala stáť na nohách. Vďaka nim som bola nútená usmievať sa aj keď mi bolo do plaču. Pocítila som k nim súcit i porozumenie. Trávili sme spolu ťažké chvíle v nezmyselnom bytí. A teraz ich opúšťam a posielam bozk po vetre. Budú mi chýbať, to naše spoločné dobrodružstvo.
Pozvala som ich k sebe a odštartovala najkrajší deň môjho života. Popíjali sme pivo a milovali deň v jeho najzraniteľnejšej podstate. Keby sa len dalo slovami vystihnúť ako sa dotkli môjho bytia a naplnili chvíle môjho života.
Zamilovala som si ich.
Budú mi chýbať!
Ďalšia uzavretá kapitola môjho bytia.
Bojím, že sa v robote rozplačem od toľkého šťastia a že ma pošlú do cvokárne. Ale to sú tie momenty, pre ktoré sa oplatí žiť.
Plačem od šťastia, čím som si toľko krásneho zaslúžila?
Sú to tie útržky, keď človek začne úprimne milovať drobnosti. Východ slnka, hviezdnu oblohu, dúhu, svätojánske mušky, ľudské city.... Asi som sa zbláznila.
Po párty som sa zobudila šťastná a milovaná. Naložila si fajku a zaliezla do vane. Meditovala za zvukov hudby. Dotiahla som si do kúpelne repráky a z nôh si urobila vodopád. Vnímala rytmus svojho dychu a ďakovala, za každú sekundu bytia.

Zobuď ma až budem pripravená.
Svet je vraj zlý, vraj zraňuje a láme kosti. Viem ako zúfalo bojuje o život človek s pneumotoraxom. Viem ako bolí prebodnutý hrudník a skolabované pľúca. Keď sa nedá nadýchnuť.

Som divná, bohémka, bláznivá a nenormálna. Pamätám na tie chvíle na balkón v Reykjavíku, keď sme odpaľovali joint a smiali sa všetkému. Nič ma netrápilo ako teraz a svet bol dúhovou omaľovankou.
A stále aj je!
Šialene milujem život a toto je úplne ako o mne:

Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?