June 2015

Labuť na hranici svetov

25. june 2015 at 0:37 | Hrobárová Dcéra |  Pán Uniformovaný
Znova som sa stratila. Klasika v mojej réžií.
Strácať sa v tme a po čase sa zas objaviť ako obláčik dymu. To je môj malinký svet...

Najprv som si nahovárala, že to bude len zdvorilostná návšteva. Nechcela som bojovať so zvyškami svedomia ani zavádzať a zatajovať detaily. Stále nechápem tie impulzy, ktoré ma k tomu ženú. Akože šepkám Pánovi Neznámemu, že mi je všetkým. A potom sa po nociach vytrácam z postele a len moje kroky pretínajú ticho noci. Chcela som len posedieť a nazrieť do svojho raja. Zvierala som v ruke mobil a čakala, kedy mi Pán uniformovaný otvorí bránu.
Ako vždy som vystrúhala úprimný úsmev nasledovala ho do zatratenia.
Zložila som sa na posteľ a on zatiaľ pustil môj dialóg s bohom. Zaujato som sledovala a bez zaváhania som prijala pohár. Červené víno tieklo dole mojim krkom a ja som bola ponorená do sledovania. Občas sme prehodili pár slov až sa zložil na posteľ vedľa mňa.... Ani neviem ako som dopila skoro celú fľašku sama. Pán Uniformovaný zatiaľ driemal vedľa mňa a ja som zatiaľ opájala svoju myseľ.
Skončilo predstavenie a on sa ako na povel zobudil. Ležali sme v úplnej tme vedľa seba a nenápadne sme sa jeden pritisli k druhému. Nie, nie, nie! Šepkala som sama pre seba a poddávala sa jeho rukám, keď mi naznačoval, ktoré kusy oblečenia sú zbytočné. Bez váhania som poslúchla a za chvíľu som zo seba zhadzovala posledné kusy oblečenia. Zamotaní vo vášnivých gestách a dotykoch. Bola som nedostupná i úplne odovzdaná. Pritláčala sa bližšie až zavzdychal a potom sa odvracala aby ma zas zaviedol späť.

Potom sa realita pretla s obrazom mysle.

Ležala som v úplnej tme, kde zrak nemal význam. Ničotou, kde veci stratili obrys ostal len tvar a forma. Prestala som vnímať očami a započúvala sa do vnemom bez svetla. Tichou tmou sa nieslo len šušťanie jeho strniska v mojich vlasoch. Topila som sa v tých protichodných pocitoch. Nežnosť kontra brúska, čo behá po mne. V tej tme moje telo zatúžilo dotknúť sa pokladu. Dvihla som sa a už som nebola sebou ale labuťou s dlhým krkom.
Opatrne som sa zložila na neho. Naše srdcia boli len kúsok o seba. Môj dlhý krk opisoval línie jeho tela. Od pŕs, po ramená a vedľa krku. Bola som tak krehká a jemná. Ľahká ako orech na vode.
Ako morské vlny som sa hýbala pod jeho rukami.
Trpezlivo očakávala ako prebodne labuť....

Po dlhej predohre ma skolil. Nedokázala som sa brániť. Odovzdaná labuť, ktorá každým kúskom opisovala krivky jeho tela. Topila som sa v ňom ako v asfaltovom jazierku. Najprv špička krivého noža a potom som len zavzdychala. Vyžíval sa v tom ako ho do mňa vrážal a tmou sa nenieslo len šušťanie jeho strniska ale aj moje prosenie, keď ma hrýzol do krku.... Prebodával ma znovu a znovu. S úškrnom Diabla konštatoval, že sa mi to asi páči....

Ani neviem, kedy som zaspala. Zobudila som sa skôr ako on. Smial sa zo sna a ja som pozorovala ako mu pulzuje tepna na krku... Na chvíľu som zatúžila preťať ju ostrím noža. Zároveň som zatúžila počuť ten vtip, ktorému sa smial.


Smrť blogerky a jemný úškrn nad Tragédmi

16. june 2015 at 9:04 | Hrobárová Dcéra |  Názorové Peklo
Pre mňa je večer, ležím poskladaná v posteli a popíjam pivko. Vnímanie času je tak relatívne a tak neuchopiteľné.

Mala som možnosť veľa premýšľať, teda skôr v pokojnej meditácií sledovať to, čo ma fascinuje.
Nedávno otriasla blogom samovražda jednej autorky a táto udalosť rozhýbala moju myseľ. Zaujato som sledovala dlhé hodiny svoje myšlienky aby som ich mohla vypustiť na svetlo sveta. Nie, nie som ľudomil, moje názory bývajú kontroverzné a amorálne. Nie som ani humanista a súcit často považujem za prejav neschopnosti udržať si svoju pozíciu.

Ľudia pre mňa vždy boli a vždy budú skvelé pozorovacie objekty. Rada ich sledujem v rôznych situáciach, pozorne vnímam ich reakcie a myšlienky. Som taký tichý pozorovateľ v pozadí. Vždy ma fascinovalo ako sa ľudská myseľ dokáže zdeformovať a zacykliť. Rada sledujem psychologické línie a myseľ človeka je pre mňa ako skákací hrad pre deti. Potešeníčko!
Blog je pre mňa doslova rajom, kde môžem zo súkromia sledovať myšlienkové pochody, zážitky a pocity vybraného objektu. Môžem z bezpečnej vzdialenosti sledovať pre mňa "patologické" vzorce a hľadať ich príčinu i dôsledok. Blogy sú pokrmom pre moju nehanebnú zvedavosť. Zo svojho pohodlia sledujem životy iných a skladám si svoje puzzle.

Zaujímavé sú pre mňa dve motívy: je pramálo pozitívne ladených blogov a vo väčšine tých depresívnych sú jasné znaky, že autor akosi odmieta niesť zodpovednosť za svoj život.

Prvý motív nechám dnes tak a upriamim svoju pozornosť na ten druhý.
Pre depresívnych a negativisticky ladených ľudí mám svoj súkromný termín. Pre mňa je takýto človek Tragéd.
Možno by bolo krajším termínom Dolorista ale to by akosi nevystihovalo podstatu objektu. Tragéd sa vyžíva vo svojej neútešnej situácií, evidentne ho baví nariekanie a sťažovanie ale absolútne odmieta zmeniť situáciu. Jeho pohľad na svet je pre mňa nepochopiteľne ponurý a depresívny. Nemám rada blízkosť takýchto ľudí, narúšajú moju rovnováhu a popravde im mám chuť jednu vraziť. Nerada čítam takéto blogy. Sú stále o tom istom. Večne zacyklené v depresii a smútku. Len v čiernej farbe.
Často ma to privádza k otázke ako sa takto človek zacyklí a zdeformuje svoju myseľ. Ako to vôbec dovolí?
Z malej časti mi takýto človek dvíha ego a určitým spôsobom ním opovrhujem. Jednoducho je to Tragéd a hotovo.
Z oveľa väčšej časti ma fascinuje tá neochota prijať zodpovednosť za vlastný život. Akoby sa Tragédom Tragéd už narodil... Nikto sa Tragédom nenarodí, cestu Tragéda si vyberá každý sám.
Vidím to často, Tragéd zo svojho nešťastia obviňuje dobu v ktorej sa narodil, ľudí okolo seba, veci ktoré sa mu stali, nespravodlivosť života (život nikdy spravodlivý NEBOL!), rodinu, vzťah a tenisovú loptičku. Dôvod pre nešťastie sa jednoducho vždy nájde. Vždy existuje výhovorka, ktorá urobí z Tragéda úbohú obeť situácie.
Ono je akosi jednoduchšie utápať sa vo vzťahu, ktorý nefunguje, večne sa odvolávať k traumám z minulosti, obviňovať rodinu za skurvený život ako uchopiť svoj život a písať ho podľa seba.

Čítala som ten článok na rozlúčku a prišiel mi úbohý. Na tvári sa mi objavil jemný úškrn a nepochopiteľná zvedavosť nad rezignáciou autorky. Viac ma čítať nebavilo a nedokázala som sa ani prinútiť. Pre mňa Tragéd, ktorý nezvládol svoj život. Svojim spôsobom žiadna tragédia. Ostala len "neľudská" zvedavosť.

Bola som v Pekle, v tom mojom. Zažila som detstvo plné psychického týrania. Zažila som skoro rok v strachu, že budem zastrelená. Viem, čo je to báť sa psychopata, ktorý môže kedykoľvek spôsobiť, že ráno už nebude. Žila som v strašných depresiách a viem aká sladká môže byť myšlienka na samovraždu.
Ale láska k životu ma vždy hnala vpred. Utekala som z domu plačúc a nesúc v rukách kocúra, lebo sa nože zabodávali do stien a na podlahu padali kusy omietky. Videla som ako sa podrezávajú žili z prvého radu a predsa som si nevybrala cestu Tragéda.
Nie je tragédiou to, čo sa nám stane ale to, ako sa k tomu postavíme.
Aj moja myseľ sa skrz to zlo zdeformovala ale láska k životu a sebe samej ma donútila to napraviť. Nedokázala som ostať zacyklená a opúšťala som svoju pohodlnú zónu aby som mohla rásť.

Tragédi si nezaslúžia ľútosť. Svoju cestu si vybrali sami. Len si vezmi, koľko ľudí na svete prešlo neuveriteľným peklom ale nikdy sa nevzdali a pretvorili svoj svet. A potom sú tu takí, ktorí sa hodia pod vlak aj pre úplnú prkotinu...

SKOČ!

Vrtiac zadkom do rytmu Života

14. june 2015 at 14:32 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Zvláštne obdobie nastalo v mojom živote. Ani neviem, či je to tým počasím alebo tými malými úpravami v mojom myslení.
Tak veľa pozitívnej energie z mojej hĺbky vyviera až neviem čo s ňou.
Vrtím sa v rytme hudby,
v rytme vetru,
v rytme slnka,
v rytme svojho srdca.
Mám chuť kričať, že život je úžasný a dokonalý.
Každým dňom mám pocit, že žiť je to najkrajšie, čo môže byť. Vidím zázraky v drobnostiach a svet v tak pestrých farbách.
Som ten blázon, čo sedí počas letnej prietrže na lehátku v plavkách, fajčí cigu, mokne a smeje sa ako dieťa. Bolo by naivné si myslieť, že nemám žiadne starosti. Mám ale beriem ich s ľahkosťou. Zmení sa niečo, keď sa rozplačem? Nezmení a s úsmevom ide všetko akosi ľahšie. Úprimný úsmev vyvoláva v neúprimných ľuďoch závisť a úprimný ľudia ten úsmev znásobia a vrátia späť. Dobrá nálada je easy spôsob ako spustiť samotriedenie otravných tragédov z môjho okolia. A ja sa len smejem. Skoro vždy sa smejem. Môj život je ľahký a pestrý. Utápanie v depresiách ma už dávno prestalo baviť. To nechám iným. Ja chcem žiť a milovať svoj deň. Tešiť sa z maličkostí a smiať sa každej prkotine, ktorú si veľavážení nudní a životom otrávení ľudia nevšimnú.
V Pekle som už bola ale nie je to nič pre mňa. Svoje hriechy som si tam odtrpela v naivnej predstave, že musím. Peklo si vytvárame sami...
Ďakuj!
Za všetko dobré i zlé. Slovo ďakujem hovorím tak často, až mám dojem, že iné nepoznám... Ale bráň sa pocitu, že chceš vyjadriť svoju vďačnosť...
Jednoducho život :)


Voda divoká

7. june 2015 at 19:13 | Hrobárová Dcéra |  Pán Urodzený
Často sa smejem ako sa veci dokážu bez môjho pričinenia zvrtnúť. Akoby si žili svoj samostatný život a reagovali na moje myšlienky. Akoby načúvali mojim úvahám. A vlastne načúvajú.
Sobota priniesla prekvapenie. Zobudila som sa pomerne neskoro ale hlavu som mala plnú vecí, čo som chcela urobiť. Tak som sa do toho obula. Sediac v tielku a trenkách za stolom som si riešila svoje. Len kdesi v srdci mi začala znieť túžba. Voľný deň, vonku nádherne a ja som zatúžila po slniečku a vode.
Nechala som sa viesť vyššími mocnosťami a po krátkom dohadovaní som už na seba naťahovala plavky a balila si do tašky uterák a deku.
Ani neviem ako sa to zvrtlo a už som sedela v aute Pána Urodzeného a bozkávala ho na líca, že sme sa dlho nevideli. Okuliare sa nám dvakrát zrazili aká som bola neohrabaná a natešená. Veď je to už tak dlho, čo sme sa videli!
Žila som v predstave, že po tom, čo som odmlčala a on šiel na manažérsky post, už ma nebude hľadať ani potrebovať. Naivne som si myslela, že si nejakú slečnu zbalil a je šťastný. Ale jedna Hrobárova dcéra myslela a mýlila sa.
Pán Urodzený ma presne podľa môjho gusta ukradol ďaleko od mesta, ďaleko od ľudí, do prírody a pokojných debát. Akoby mi čítal myšlienky. Cestou mi doprial jazdu z ktorej som od radosti pišťala. Milujem šialené zákruty, keď lietam zo strany sedadla na stranu a motor kvíli vo vysokých otáčkach. Som proste blázon, rýchla jazda keď môže chlap predviesť svoje schopnosti je proste moje. Milujem adrenalín a on to dobre vie :) !
Slniečko pieklo a krajina ubiehala za oknom. Viedli sme príjemné dialógy o tom, čo má kto nové a vlastne o všetkom. Na križovatke ktorá odbočovala do Nikam a Tam nič nie je sme sa zastavili v motoreste a dali kofolku. Samozrejme som pútala pozornosť svojimi šatičkami. Medzi bandou motorkárov som bila do očí. Na terase občas jemne zafúkal vetrík a ja som milovala každý moment, každý úder srdca. To je tak, keď sa tvoje túžby stávajú reálnymi a zrazu ich nesnívaš ale žiješ.
Po dopití sme sa vybrali nájsť si miesto s dostatkom súkromia, kde by sme sa zložili. Na tom "správnom" mieste som vytiahla dečku a rozložila ju na kamenistý breh. Masáž horúcimi kameňmi grátis. Keď nie je nič lepšie, tak stačí aj to. Ľahli sme si, poupravovali terén pod dekou aby nás nejaký retardovaný kameň netlačil a stále si opakovali mantru, že na túto deku sa netreba hádzať! Prišlo na rad vyzliekanie do plaviek a Pán Urodzený smutne skonštatoval, že odkedy je manežér, tak pribral a potľapkal sa po brušku, ktoré od vtedy, čo sme sa videli jemne narástlo.
Tešila som sa ako malá, konečne voda, po ktorej som tak túžila! Opatrne sme našľapovali po kameňoch a blížili sa k vode. Vstup do studenej vody bol pomerne rýchly. Jeden môj chcený krok vystriedalo 2,5 kroka, keď sa mi šmýkali nohy na klzkých kameňoch a ja som sa to snažila vybalansovať. Pre mňa, teplomilného tvora to bola facka za fackou ale už len túžba po tej vode ma obliekala do imaginárneho neoprénu a po chvíľke státia som sa jednoducho šmarila do tej studenej vody a už som bola v raji. Zaplávali sme si a vrátili sa na deku. Prvý vstup do vody je vždy najhorší.
Vyhrievali sme sa v lúčoch a debatili o všetkom. Užívala som si tú vzácnu možnosť byť s ním a zároveň tam, kde som túžila byť. Taký malý raj mojej duše. Presne to, čo som chcela a čo som potrebovala.
Popravde som od toho stretnutia neočakávala nič, len priateľské stretnutie. Opakovane sme lozili do vody a zas sa vycapili na deku, kde sme sa sušili. Najprv na deke, vedľa seba jeho ruka opatrne zablúdila k tej mojej. Sprvu som bola názoru, že je to náhoda. Názor som postupne zmenila ale nechávala som si priestor. Pri vyliezaní z vody som prišla na to, aké náročné je rozopnúť si plavky a tak som s bezradným výrazom prišla za ním nech mi pomôže. Chcela som si vymeniť plávacie plavky za tie na opaľovanie. Rýchlo moje plány zrušil komentárom, že načo mi to vlastne je? Tak som vrchný diel zahodila na veľký kameň aby aspoň trošku preschol. Ani neviem v ktorom momente sa to zvrtlo, bolo to také prirodzené a pomalé až som to nepostrehla. Nežné dotyky pri ležaní na deke a zrazu, pri ďalšom vyliezaní z vody mi potiahnutím za šnúrku rozviazal aj spodný diel plaviek... Tak reku OK, prešli sme na nudistické opaľovanie, ktoré mám celkom rada. Pán Urodzený je jednoducho Cynik do morku kostí a vie, čo chce. Akosi nás to ťahalo k sebe a tak sme skončili prepletení v klbku, jeden druhého nežne hladkali a padali sladké a ľahké bozky. Ešte teraz cítim na krku jeho pery. Vášnivú predohru plnú dotykov, orálu a všetkého možného nám kazili okolo plávajúci cvoci na loďkách... Bolo mi to fuck, tak či onak boli ďaleko a akási slušnosť im nedovoľovala prísť bližšie. Rozvášnení sme presunuli deku do súkromia strmého svahu, kde nás skryli stromy. Tráva bola vysoká a ale všetko bolo akosi nepodstatné. Podstatný bol len ten pocit, keď ma zdrapil za vlasy a jemne viedol moje moje ústa. V skratke, súkromie nič moc (zato ten adrenalín!) ale nakoniec som ho aj tak zhltla a s úsmevom mu vtisla bozk. Hlad nás donútil ísť. Bolo už podvečer, slnko zapadlo za kopec a po celom dni sme zatúžili najesť sa. Tak sme nasadli do auta a vracali sa nazad spokojní.

Domov som nakoniec došla pred deviatou a unavená som sa zvalila. Bol to pre mňa zvláštny deň. Nečakaný a predsa ma naplnil radosťou, šťastím a pokojom. Vravela som Pánovi Urodzenému, že som myslela, že si za ten čas zbalil nejakú slečnu. Na to mi len čosi zamumlal a na tvári mal ten výraz. Ten, ktorý som už raz videla, keď sa mi v polodepresii spovedal zo svojho zlomeného srdca. Vraj som kurva bez štipky morálky (to mi šepká pár nezasvätených) ale pichlo ma pri srdci. Sex je len čerešničkou na torte, tým podstatným je to ako jeden druhému odhaľujeme svoje vnútro. Zažila som Pána Urodzeného v mnohých situáciach a náladách. Je trochu svojský ale stále je úžasný tým svojim spôsobom. Vážne som si myslela, že si niekoho našiel a buduje vzťah. Viem po čom túži a želám mu to... Len akosi sa mu jeho šťastie vyhýba. Zabolelo ma to. Pán Urodzený je takou hviezdou na mojom nebi, s veľa vecami mi pomohol a keď by bolo najhoršie, viem, že mi nepovie nie.

Zahrialo ma s akou nežnosťou ma hladkal a bozkával. Bol tak sladučký môj milovaný Pán Urodzený!

Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?