May 2015

Jabloň Planá

27. may 2015 at 0:25 | Hrobárová Dcéra |  Hrobárova Dcéra
Zas sedím a plačem. Záchvat smiechu ako sa patrí!
Nevinný dialóg s náhodným okoloidúcim ma prinútil k zamysleniu. Som strašná mrcha. Jabloň Planá! Ako sociálny chameleón. Prispôsobujem sa každej osobe, ktorú stretnem. Chceš afektovanú extrovertku? Nie je problém. Chceš mysliacu introvertku, filozofku? Nie je problém. Nie vždy ma to však baví. Viem, kde musím mať dokonle premyslenú masku a kde si môžem dovoliť chyby. Niekedy však nemám svoj deň. Hlavne keď zistím, že obraz je hlúpy a primitívny na to, aby som ho zrkadlila. Takých ľudí si dávam na raňajky.
Nemám rada tupé ovce, to sa potom nekrotím... Je skvelé vykazovať prvky manipulatívneho vysokointeligentného narcistu. Svet je potom jedna veľká zábava! Hra so živými bábkami!
Niekedy ma to nebaví, to sa sťahujem z hry a odchádzam do svojho myšlienkového sveta, kde sa túlam záhradami a svojim panstvom.
Pri mojich pánoch je to iné. Tam som sama sebou, nahá až na kosť a jemná. Páni sú výber z mužov. Tí najlepší, najinteligentnejší a všetko ostatné NAJ pre mňa. Som citový a myšlienkový kanibal. Uspokojujú ma obrazy cudzích svetov. Milujem spoznávať iné svety, iné bytosti. Verím im viac ako sebe. Napĺňajú ma tak ako nič iné na svete. Svojim vlastným spôsobom ich milujem. Dávajú mi pocity aké mi vzťah nemôže dať. Hodina znamená hodina úderov srdca len pre mňa. Venujú mi svoj čas, svoju energiu, kus seba samého. Nie je to len o zastrčení penisu. Otvárajú mi svoju posteľ, obnažujú sa až n kožu, dovolia mi priviesť ich až k Malej Smrti (orgazmus), môžem pri nich byť sama sebou, kričať do tmy i hrýzť do ramena, driapať i hovoriť o hovoriacom lese. Nie som vzťahový človek, nie som skrotiteľná a predsa milujem celým srdcom. Je to taká moja láska, neobmedzená a úprimná. Milujem ich, chcem aby boli šťastný, aby našli svoj pokojný prístav. Ale kým ho nenájdu, rada im vyčarím úsmev na tvári. Nechcem za to nič, len kúsok času a pozornosti. Zamilovávam sa do nich aj keď viem že mi nikdy nebudú patriť. Nikdy nespravím ich svet šťastným. Ale ja nechcem večnosť, chcem len pár úderov srdca. Je to ako láska Líšky a Malého Princa. Viem, že raz odídu ale zmenili moje vnútro, dotkli sa mojej duše a nikto už nebude rovnaký. Poznačili ma a ja som za to vďačná!
Vraj je môj odmietavý postoj ku vzťahom spôsobený tým, že budem radšej sama ako v nefunkčnom vzťahu. Ja chcem buď všetko alebo nič.
Pán Feminista ma rozosmieva. O tom ti napíšem niekedy keď budem triezvejšia... Vieš, čo mi povedal???

"sama samučičká jak loďka... ako holubička.... jój, aké ste jemnulinké a osamotené... do piči"




Diabol Strážny

24. may 2015 at 2:14 | Hrobárová Dcéra |  Pán Štýlový
Sedím už pár hodín nad obrazom a maľujem svoje kone. Tie, čo som začala maľovať pred stretnutím s ním.
Prišiel skôr a prekvapil ma na ceste zo sprchy. Nevideli sme sa viac ako rok. Ani som nečakala, že ho ešte nájdem na Slovensku a predsa sa tak stalo.
Zatúžila som po ňom ako po zvláštnej delikatese. Poznáme sa od 2011 a stále je pre mňa úžasný. Poznáme sa tak dlho, vlastne je to môj najdlhší vzťah.
Uložila som zadok na jeho gauč a on mi zdvorilo nalial víno. Chvíľu prepínal programy v telke až nechal správy a potom sa na mňa vrhol. Ako hladný vlk na zranenú laň. Vyzeral väčší a krajší ako pred rokom. Chcela som spočinúť v jeho náručí. Krajšieho muža už asi nikdy nestretnem!
Zdvorilostné debaty šli bokom a ja som skončila bezbranná v jeho posteli. Môj rozkrok trpel viac ako v pekle. Skrúcala som sa v nevyslovených predstavách, ktoré sa stali realitou. S akousi zvláštnou láskou som zarývala nechty do jeho svalnatých stehien. Každá sekunda bolo ako storočie v nebi.... Čim som si to zaslúžila?
Udýchaný sa zvalil vedľa mňa a nechcel mi dovoliť hladkať ho. On chcel hladkať mňa. Rozprávali sme sa do bezvedomia pomedzi sladučké bozky a objatia.
Ani vlastná mama ma toľko neobjímala ako on (moja mama ma miluje!). Rozprávali sme sa o živote, o tom ako dlho sa poznáme, o tom aká som krásna, o tom aký je krásny. Rozvášnili sme sa a prišlo druhé dejstvo!
Na jeho konci si ma odniesol na gauč. Dotýkala som a bozkávala svaly prekrásne muža so štýlom. 37 rokov staré svaly z ktorých som kľačala! Jeho smiech bol tak krásny a že som ho rozosmievala. Ležali sme na gauči nahí a spokojní. Jemne ma zvieral vo svojej obrovskej náruči a hladil vo vlasoch jemnejšie ako mama. Toľko nežností od niekoho tak krutého a brutálneho.
Na niekoľko momentov som mala dojem, že som tá najmilovanejšia a najvzácnejšia bytosť na svete. Šialene sa tešil, že som sa vrátila a obnovila spoločnú minulosť...
Chcem repete. Chcem sa dotýkať jeho tela i duše. Chcem počuť jeho sladký smiech....
Bože, čím som si to zaslúžila?

Nepoučiteľnosť bolí!

21. may 2015 at 21:22 | Hrobárová Dcéra |  Pán Uniformovaný
Samozrejme, čo som čakala?!
NEPOUČITEĽNÁ!
Riadne sme sa opili. Však čo, že skoro ráno idem do roboty. Ja som samovrah. Tie moje sklony ísť až na hranicu vlastných možností a riskovať všetko. Keby mi dali fúkať, je koniec. Však čo, takým ako som ja je to vlastne jedno :D ale stáť na nohách po takej noci a so zvyškovým alkoholom je riadne náročné! A hlavne sa tváriť nenápadne, že ja nič, ja muzikant.
Takže nevinné stretnutie sa zvrtlo. Stretli sme sa v podniku a zábava gradovala s vypitími pivami.
Vieš čo, neviem ani ako to opísať. Som šťastná, že mám vôbec vlasy. To, čo so mnou robil sa nedá pomenovať. Asi som mu nemala písať, že som nadržaná a že by nezaškodilo ma toho nešťastia zbaviť ťahaním za vlasy. Modriny mám na rukách. Fajn, to sa ešte dá prežiť. To je taká samozrejmosť. Ale tá brutálna čo mám na stehne... Fúúú no skoro taká veľká ako dno hrnčeka, čierno fialová a šialene bolí! Uprostred toho sexuálneho harašenia, keď zistil, čo so mnou robí, keď ma zdrapí za vlasy a objaví tak čaro moci, ma jednoducho prudko zdrapil za stehno a poskladal si do požadovanej polohy. Chytil za vlasy, stiahol zo seba a nasmeroval moje pery k jeho penisu... Mám rada, keď mi pri tom drží chlap vlasy. Je to také vzrušujúce a keď si ešte určuje tempo!
Šialená noc! Bola som v raji.
Ale fakt logicky nechápem, čo je tak strašne vzrušujúce na tom, nechať sa ťahať za vlasy. Logicky fakt neviem ale nelogicky a pudovo ma to privádza do šialenstva. Je to asi také ako keď niekoho vzrušujú silónky a podpätky... Aj to ma čaká.
Neviem, čo viac napísať... Došli mi slová


Nepoučiteľná!

20. may 2015 at 20:08 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Ráno skoro vstávam ale Pán Uniformovaný ma zlomil aby som sa zastavila... Som cvok čo obetuje spanie za dobrodružstvo... Mother of God! Prečo ja?!


Wrong Side Of Heaven

19. may 2015 at 21:27 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Čakám až biologické obmedzenia pominú. A to čakanie je šialené!
Moja hlava je plná zvláštnych obrazov a túžieb. Nie len že je moje podvedomie akési rozmrzelé a hádže mi divné sny. Buď sú to nočné mory, ktoré mi bežia v hlave aj keď sa zobudím a nedajú sa vypnúť. Ak tomu neveríš, tak u mňa to tak vážne funguje. Strhnem sa spotená zo sna, idem na WC a ono sa to stále prehráva v mojej hlavy a akonáhle ľahnem nazad do postele, tak to vypukne v plnej sile len čo zavriem oči. Fajn... Indícia jasná ako facka...
Ak nie, tak sa mi sníva, že som brutálne nadržaná a snažím sa niekoho pretiahnúť. Jasné vysvetlenie: ja totiž odpadávam z toho jak by som skočila po nejakom chlapovi!
Fakt mi kvalitne preskakuje a hlavou mi behá obraz ako nejakého nešťastníka priviažem o posteľ a potom... zažije peklo na zemi. Wuááááááá!

Ináč, zaručený spôsob ako zlomiť ego nejakému z háremu je povedať mu:

"Noc s tebou je pre mňa len iný druh porna"
Toto 99,9% nepredýcha :)


Čarodejnica, Satan, Slobodník a šálka Kávy

17. may 2015 at 14:25 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Mám takú prapodivne veselú náladu. Ani neviem, čomu za to vďačím. Na tvári mám zvláštny úsmev a moje myšlienky zablúdili k spomienkam, ktoré som stratila a znovu našla.
Má rada pokojné dni ako tento. Keď sa túlam svojim veľkým vnútorným svetom a nič ma nevyrušuje. Obzerám svoj Palác Mysle a meditujem vo veľkej zenovej záhrade vedľa neho. Slov, ktoré chcem napísať je veľa.

Ten môj nedopísaný článok, po ktorom som sa zložila... Hm, no vieš, život a štýl akým fungujem. Pán Uniformovaný ako správny doktor vycítil moje choré miesto a zatlačil na neho. Nevedela som pomenovať, čo ma bolí, len som to tušila niekde v pozadí. Ja a moje podvedomie fungujeme v skvelej symbióze. Po toľkých rokoch sme sa naučili spolu komunikovať. Len v posledných mesiacoch upadám do nemyslenia a nevnímania. Nie, že by som bola chodiaca guma, len nepoužívam svoje vlastnosti. Utápam sa v šedi bežných dní a potom zrazu praskne to, čo som ignorovala. Podvedomie sa vtedy naserie a s plnou silou mi otvorí oči a chrstne do nich soľ. Nie je zlomyseľné ani mi nechce ublížiť, len som niekedy riadne zabednený ignorant a jediná možnosť je použiť brutal force. Jasné, dobre mierená rana na bradu ma vždy zloží na zem, kde skrútená v klbku plačem a nariekam. Nie od bolesti ale od pocitu hlúposti, že som to nevidela. Neprekukla som skôr tú ilúziu v ktorej som žila. Chvíľu si nadávam, chvíľu sa ľutujem a potom sa s veľkou úľavou dvíham a s úsmevom a rozťatou perou cupkám ďalej. Šťastná, že ma moje podvedomie stráži a ukazuje mi správny smer.
Je veľa vecí, ktoré si uvedomujem ale nedokážem ich naraz aplikovať do života a myslenia. Človek sa ako bytosť neustále vyvíja, mení sa a rastie. Opúšťa staré ilúzie, predstavy a spôsoby. Opúšťanie vždy bolí. Je to nekonečný kolobeh zmien... snáď k lepšiemu. Dnes už viem, že potrebujem dostať na hubu, padnúť a chvíľu sa zvíjať v bolesti a strachu.

Popíjam kafíčko a smejem sa. Zistila som, že Pán Uniformovaný je slobodník a tak som si musela vygúgliť vojenské hodnosti. Nikdy som sa v nich nevyznala. Teda až do dnes. Nevyznám sa v nich o nič lepšie ale aspoň mi to pripomenulo Pána Štýlového. Z hĺbky sa vynorili spomienky. On ma svojho času tiež liečil. Po dialógoch s ním som upadala do depresií. Vždy dokázal jednoduchou debatou zabrdnúť do mojich ilúzií. Ilúzie sú ako zle nalepené tapety, všade odstávajú a je ľahké ich natrhnúť. On to dokázal s ľahkosťou Torea. Najkrajšie aj tak boli tie momenty, keď sa smial, že bozkávam Satana. To vieš, tetovanie Diabla :) Jak sa ma len ten muž bál. Ja som ho volala Satan a on mňa Čarodejnica. Vedel o mojich prapodivných skúsenostiach s okultizmom. Člen špeciálne jednotky, ktorý mi s úsmevom hovoril o tom aké zlé je hľadať mŕtvoly a ako smrdia uhoretí, sa bál mňa. Vždy keď sme sa stretli, tak sa niečo stalo. Vždy som mu priniesla smolu. Raz zlomený zub, potom zas nečakané povolanie do služby, bezvedomie na tréningu. Keď som bola v jeho malom luxusnom domčeku, padali predmety, ktorých sa celé mesiace nikto nedotkol. Horeli aj nehorľavé veci. Len tak, samé od seba. Nie, nebol za tým divoký sex, pri ktorom sa ničí nábytok a z preskakujúcich iskier chytalo všetko naokolo. Stala som sa jeho Čarodejnicou. S ktorou sex znamenal veľa paranormálnych javov... Ako keď som v jeho posteli stratila gumičku do vlasov. Proste len tak zmizla počas zábavy. A on to bral ako najvyšší level odvahy a potešenia zároveň.
A vlastne som pri tých spomienkach vzala do ruky telefón a napísala nesmelú správu... Čas a dátum dohodneme...
Zatúžila som po ňom. Tak hádam čoskoro pribudne článok o tom ako sa Satan stretol s Čarodejnicou v Pekle...
Teším sa jak malý netopier. Tak málo mi chýba k šťastiu, tak prečo sa nepotešiť?!

Zas stváram voloviny... Ach!


Puberta je fakt zlo

17. may 2015 at 11:31 | Hrobárová Dcéra |  Názorové Peklo
Často sa túlam blogmi a čítam všeličo. A často sa škerím na monitor a spomínam na staré časy.

Smejem sa pubertiakom a ich starostiam. Smejem sa tomu, že dostali zlú známku, že neexistuje horšie zlo ako dve písomky v jeden deň, že fotrovci zas prudia, že ich nechce životná láska (áno, životná láska v 14 rokoch), že ich ohovárajú, že milión vecí...
Smejem sa tomu s dávkou porozumenia. Nebola som iná, bojovali sme proti a za niečo, snažili sa búriť spoločnosti, závideli bohatším, depresie striedali obdobia byť čo najviac IN a zapadnúť do kolektívu a podobné somariny, ktoré trápia hlavičky pubertálnych ľudí.
Je to fakt ťažké obdobie, keď človek musí dorásť do svojej plnej veľkosti. Zmieriť sa so svetom, prekonať kaleráby, ktoré nám v detstve natlačili do hlavy. Nájsť seba samého a nájsť svoje miesto v živote. Zmieriť sa s tým, že sú veci, ktoré sa ovplyvniť nedajú a sústrediť sa na tie, že sa ovplyvniť dajú. Prijať, že život nepozná spravodlivosť a vlastne neexistuje ani dobro ani zlo. Je ťažké stať sa plnohodnotnou ľudskou bytosťou a bolestivo opustiť svet hračiek a rozprávok.

Smejem sa, je to dávno za mnou a dnes viem, že to tak muselo byť. Smejem sa tým, čo pubertou prechádzajú a ani netušia ako ju potrebujú. Opustila som svet rozprávok a objavila ešte čarovnejší svet, ktorému som musela dorásť aby som ho pochopila...

Jou, k tejto krátkej úvahe ma priviedol pubertálny súrodenec a jeho mentálne výkyvy.... Good Luck!


Oslintaný vankúš a Nočné túlanie

15. may 2015 at 23:28 | Hrobárová Dcéra |  Pán Uniformovaný
Večne sa strácam. Odchádzam aby som sa mohla vracať. Odmlčím sa aby som mala čo povedať...

Posledné dni ma dosť zamestnávali. Venovala som sa možnému i nemožnému.

Tento týždeň som v SMS spomenula Pánovi Uniformovanému, že by sme sa mohli niekam prejsť. Zažiadalo sa mi nočných prechádzok, keď sú ulice prázdne a mojim spoločníkom je tma a hviezdy. Samozrejme sa potešil a súhlasil, že niečo vystrojíme. Prišla streda a my sme sa dohodli, že to vystrojíme vtedy. Náročný deň v práci ma však odstavil. Doliezla som unavená a spotená domov. Bolo už neskoro a tak som hodila rovno sprchu na osvieženie a odreagovanie. Keď som sa objavila online, už vyzvedal kde som sa zdržala. Prehodili sme pár viet a prišla inštrukcia na presun k nemu.
Vyfénovala som si vlasy, prekonala chvíľkovú únavu tým, že som bola celé poobedie vo švungu a šla. Šla som s myšlienkou, že len pokecáme, dáme pohár vínka a ja si zdriemnem v jeho náručí. Akási zvláštna sila ma donútila strčiť si do zadného vrecka riflí gumičku do vlasov... pre každý prípad!
V hlave som nastavila GPS, rýchlo prepočítala najkratšiu trasu a šla nocou do náručia dobrodružstva. Noc bola pokojná a príjemne teplá. Taká na zachuchlanie do ľahkého kabátika a veľkého úsmevu. Zakrádala som sa bočnými uličkami a uvažovala ako to celé dopadne, čo sa stane a hlavne, že sa asi veľmi nevyspím.
Dorazila som do cieľa a zložila sa na lavičku pred domom. Zapálila si a napísala SMS, že som v cieli.... Mobil zapípal ale ja som bola ponorená do obláčikov dymu. Moju pozornosť upútala postava, ktorá sa prudko vynorila z tmy. Pán si sadol vedľa mňa a na tvári sa mi objavil veľký úsmev. Začal dialóg a ja som sa úprimne tešila, že sa zas po dlhej dobe vidíme. Zaviedol ma k sebe a ja som sa automaticky zložila do jeho postele. Keď prišiel za mnou s vínom a pohármi len sa usmial a zašumel, že "Klasika". Nalieval víno a dialóg pokračoval o všetkom možnom i nemožnom.
Vie, že cudzia posteľ je pre mňa posvätné miesto. Keď môžem do cudzej postele, je to pre mňa znak dôvery. Akoby mi ten človek dovolil vstúpiť do jeho najintímnejšej komnaty. Dokonalosť!
Pustil seriál, pili sme víno a prehodili nejaké slová. Potom sa presunul ku mne do postele. Najprv sme ležali vedľa seba, každý vo svojej súkromnej zóne až kým sa v nás neozvala potreba skrútiť sa z dvoch klbiek do jedného.
V hlave mi behali splašené myšlienky. Prečo to kurva robím? Nesmiem podľahnúť! Je to hajzel, ktorý môže za môj článok, ktorý som nedopísala a skončila v pivnici! Rýpal do mňa toľko až presekol ilúziu, ktorá padla! Skurvysyn, ktorý si pochutnával na mojich slabých chvíľach! Nedám mu! Nesmiem!
Bola som mierne rozčarovaná z toho, čo mi urobil a čo som dusila v sebe. Samozrejme to nemyslel zle, nechcel mi ublížiť. Len na chvíľu ukázal svoju drsnú, egoistickú a tvrdú tvár, ktorá ma zbavila jednej ilúzie. Každá strata ilúzie je šialene bolestivý proces. On síce pohol jednou tehlou ale spustil lavínu, ktorá ma zvalcovala. Bola som k nemu rezervovaná z ublíženosti, ktorá mi vlastne dala viac než som si dokázala predstaviť. Pomohol mi pohnúť sa ďalej aj keď najprv brutálne pichol do hnisajúceho abscesu.
Čosi ma však hnalo do jeho náruče. Zavrela som oči a vypustila svoje zvedavé ruky na prieskum. Ako ja milujem dotýkanie (áno, to je stále a už asi navždy moja úchylka)! Môj neopodstatnený hnev voči nemu sa pomaly trieštil na túžbu aj keď od toho incidentu som mala pocit, že som pre neho len sáčok zachytený v korune stromu, ktorý len bezvýznamne povieva vo vetre. Ale Pán Uniformovaný si ma k sebe viac pritiahol a schoval pod svoje mocné krídla. Našla som gombíky na jeho košeli a začali ich rozopínať. Ešte stále rozpoltená a bez jasného cieľa. Pán zároveň svojou jemnou rukou vkĺzol pod moje tričko.
Začiatok predohry... ale vlastne, tá začala už debatou na lavičke! Ja sa snáď nikdy nepoučím a neodolám!
Dotýkali sme sa a túžba v nás rástla. Prišiel bod, keď sme začali zahadzovať oblečenie a koža sa dotýkala kože. Chcenie presakovalo a vytekalo do postele.
Vedela som, že už som definitívne stratená. Ako to KURVA robí?!
Dotýkali sme sa navzájom. Jeho jemné ruky kĺzali po mojom tele a hovorili nevyslovené otázky. Ja som sa pod nimi jemne vlnila v nežných odpovediach. Milujem to, keď dotykom odpovedám vlnením, keď jasne naznačujem, že sa mi to neskutočne páči a chcem ešte!
Pod jeho rukami som si pripadala malinká, úplne drobná a krehká. Ale tá nežnosť a cit, ktorý z nich sálal lámal pocit, že som len sáčok vo vetre. Doslova kričali, že som mu chýbala a že nie som len náhodná okoloidúca. Ja pre neho niečo znamenám!
Ruky zablúdili do môjho rozkroku a myslenie sa rozplynulo v jase rozkoše. Ach tie naše nekonečné predohry, ktoré sú tak opojné. Tie naše a jedinečné. Zatúžila som po ňom viac ako po osemcifernej sume na konte v banke na Bahamách. Zatúžila som viac než po všetkom čo môže i nemôže existovať. Už nebola žiadne včera a zajtra, bolo len teraz a tu!
Nevydržala som to a vyliezla na neho. Prvé vniknutie bolo ako dokonalý priestrel. Rozrezalo ma a zbavilo pochýb. Tak to má byť!
Pán Uniformovaný však nie je žiaden model. Nemá telo ako Pán Štýlový, nemá penis z ktorého by ženy v extáze odpadávali. Nerozumiem jeho náznakom, že po čom túži. Je to také tápanie v tme, ktoré však prináša nečakané zvraty. Pár hlbokých prirazení, sladko zavzdycháme a on sa zahryzáva do môjho krku. Nocou sa ozve len slabulinké zastonanie a snažím sa ho striasť. On sa však nenecháva odohnať a prisáva sa na môj krk znovu. Bože, čo som komu urobila, že práve on mi pripomína horkosť môjho krku?!
Jemné vniknutia a prestávam myslieť, len vnímam každý impulz neurónov. Skladá si ma do požadovaného tvaru a ja sa len usmievam.
Ani neviem ako ubehne pol hodina a prichádza koniec. Na mojom bruchu sa rozstriekne túžba a ja už zatúžim po spánku. Utriem neplechu a skrútim sa na kraj postele. Pritisne sa ku mne a upadáme do spánku.
Môj spánok je plytký a budím sa na každé jeho zamulanie. Zo spánku mumle veľa, stíska ma v objatí aj sa odo mňa odvracia. O čom sa mu asi tak zdá? Jeho vnútorný svet musí byť neskonale obrovský, keď aj z číreho bezvedomia mumle náznaky spokojnosti a šťastia. Možno je len malou etapou v mojom živote, no, želám mu len to najkrajšie. Keď spí je tak nevinný a je mi jedno čo bude, len nech je šťastný. Či už so mnou alebo bezo mňa. Hlavou mi víria len tie najrýdzejšie a najúprimnejšie myšlienky venované nemu. Kým spí, prosím pre neho krajšie dni. Taká tá rýdza nesebecká láska, keď sama som nepodstatná a podstatné je len šťastie blízkej bytosti.
Skladám sa do rôznych polôh a striedam strany. Nadránom sa budím na jeho ramene ako púšťam slinu na vankúš. Zalomená v divnej polohe. Stále mumle zo spania a ja sa len usmievam. Je to tak sladké! Aj v hlbokom bezvedomí, keď duša opúšťa telo sú silne prepojené. Zatváram oči a zas zaspávam.
Budíme sa pred mojim budíkom. Prepletáme sa ako vretenice a ja sa znova nechávam zasiahnúť. Jeho dotyky sú tak nežné a plné citu. Bozkávam jeho krk a on bozkáva ten môj. Trieštim sa a skladám znova.
Zrazu prestane a pritiahne ma k sebe. Žeby ma snáď miloval po svojom?
Vstávame a obliekame sa. Hádže ma autom aby som vybavila čo treba a odváža ma domov. Mám akýsi zvláštny pocit a dávam mu bozk na líce. Spala som pramálo a predsa sa cítim skvelo.
Už je vlastne štvrtok ráno. Konečne som doma. To je taká moja klasika.... Prídem dnes a vrátim sa až zajtra. Strapatá, jemne pokrkvaná ale pokoj zo mňa žiari. O chvíľu idem do práce ale ešte si dám šálku kávy. Fajčím cigaretu a rozmýšľam nad tým, čo som pred chvíľou zažila.
Pán Uniformovaný je v sexe vlastne strašný. Pri ňom sa nedočkám žiadnych zvláštnych praktík či štýlov, ktoré by uspokojili moje fyzické telo. Ale vyžrauje z neho niečo zvláštne. Niečo, čo dá sexu úplne iný rozmer. Cítim sa uvoľnená a spokojná. Šťastie by som dokázala krájať a dávkovať. Nič ma nevyvedie z miery a ten pocit mám len pri ňom. Ten pocit vydržal kurva dlho.... Vlastne až doteraz.
V práci som sa chechtala už len zo spomienky na neho. Na jeho dotyky a brutálny cucflek, ktorý mi ostal na krku. Hovädo, musel si ma označkovať ale to isté som urobila aj ja. Nemôžem mať cucflek, keď akože existujem vo vzťahu, keď som akože zadaná ale viac ako fyzický orgazmus mi prináša súznenie dvoch duší.
Nadávam, viem! Ale nedokážem ináč vystihnúť tú situáciu. Bez toho kurva by to fakt nešlo. Aj teraz mi vlhne rozkrok, keď si na neho spomeniem....
... ako to robí, že z neho odpadávam j keď je v posteli drevo? Ako ma dokáže odzbrojiť a zložiť? Ako ma dokáže odpáliť do Raja?
Ako? Čo je v ňom také zvláštne?!

Odídem na moment a....

15. may 2015 at 14:54 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Konečne som sa dohrabala na blog a pozerám na tie komentáre, čo pribudli. Bože, čo sa tu stalo kým som si ja užívala?! Ale aspoň pobavilo... Vieš ako, ja sa stále strácam a objavujem. Túlam sa aby som mala o čom rozprávať a popravde ešte rozdýchavam včerajšie predstavenie.... Máš sa na čo tešiť!

Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?