April 2015

Pravda ma privádza na pokraj šialenstva

29. april 2015 at 16:56 | Hrobárová Dcéra |  Trupáreň
Musím to zo seba vypľuť. Musí to ísť na svetlo sveta lebo sa zbláznim. Som malá kôpka nervov a od skoku ma delí len kúsok. Ten tlak na moju psychiku je neznesiteľný. Ak by psychika, psyché, duša či ako to pomenovať mala kosti, počuli by ste trieštenie. Neviem si to priznať, láme ma to. Najradšej by som zaliezla do skrine a rozplakala sa ale to by mi nepomohlo... Ale poďme poporiadku.

Moje podvedomie má zvláštnu vlastnosť. Dokáže vytvoriť komplexnú myšlienku, či obraz a pretlačiť ho až do vedomia. Jednoducho zalezené za vedomím sleduje, skladá, analyzuje až nakoniec príde moment, keď len nechápavo krútim hlavou, že ako to dokáže. Je skutočne veľmi pozorné a ja to nedokážem dopísať.... Moje pocity sa menia z extrému do extrému...
Som v pivnici.... FUCK!

Ružové ponožky- znamenie dobrých časov

27. april 2015 at 17:35 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Mám rada tie pokojné momenty, keď si sedím a popíjam pivko. Dnes som siahla po svojom obľúbenom nealku. Strašný prehrešok voči chmeľu ale mám chuť. Bodka.
Teda ja nesedím, sedoležím na posteli a spoza monitora na mňa vykukujú chlpaté ružové ponožky. Vyzerajú tak milo, ani by som nepovedala, že ich má na nohách Cynické Hovädo.
Mám rada ten titul. Znie tak úprimne a vystihuje podstatu. Mojím vzorom je Boh, cynik najvyššej triedy, ktorý rád brutálne čierny humor aj aplikuje do praxe. Proste cynik s veľkým C. Byť Cynickým Hovädom má svoje výhody aj keď je to neľahký údel. Môžem sa smiať smutným veciam a ako CH to nikomu nepríde divné. Vlastne ak sa po zrážke so životom nestane človek optimistom alebo pesimistom, tak z neho bude zaručene Cynik. Taký ten životom ostrieľaný necitlivý zmrd, ktorý je vlastne citlivý ale vie, že v istých momentoch je to zbytočné.
Sedoležím a namotávam Pána Inžiniera. Ešte šťastie, že on je len teoretik a neškodný hanblivec. Zastala som pravidlo, že prácu a zábavu nemiešam. Hej, len to by som ho už dvakrát nesmela porušiť. Niektoré pravidlá sú fakt strašné. Pána Inžiniera by som dala dole. Síce baví hrdinu ale v istých momentoch sám priznáva, že je ako Bambi.... zakusla by som ho do krku... Ech!
Vieš, rozmýšľam ako opevniť môj hrad spomienok a predstáv. Vlastne ho potrebujem vybudovať nanovo. Ten terajší do ktorého utekám je dosť chabý. Ako domček z karát. Chcem pevný hrad, do ktorého sa nedostane nikto bez môjho dovolenia. Hrad, kde budem skrytá pred svetom a nebude ma nič vyvádzať z rovnováhy. Bude to chcieť veľa úsilia a veľa prenesených kameňov...

Sledujem ako si spokojne príde jesť do mojej postele. Namrví a ešte sa tvári, že nič... Aspoň že sa podelí



Vznešená Kráska so šedinami

26. april 2015 at 15:02 | Hrobárová Dcéra |  V umeleckom duchu
Naše pohľady sa stretli a ja som ucítila ako skúma moje vnútro. Jej vytrénovanému pohľadu nič neunikne. Vie čo hľadať a kde. Nikdy sa nezapodieva nepodstatnými vecami, vždy bola taká. A to sa poznáme už roky, možno i životy.
Vždy bola elegantná a pútala pozornosť. Vedela ako nosiť krásu s ktorou sa narodila. Keď kráčala po ulici, niesla sa ako vznešená bytosť a všetky oči sa za ňou otáčali. Jej krok bol ladný a harmonický, gestá jemné a vyžarovala tak príjemnú energiu.
Bol čas ošetriť jej rany, ktoré sa hojili len pomaly. Začala som opatrne a láskavo. Sklonená nad ňou som ucítila jej vôňu. Opojnú ako prvý krát, keď sme sa stretli. Bolo to ako vdychovať čistú krásu a moje ruky sa zmenili na vtáčie krídelka, ktoré sa opatrne dotýkali rán. Poletovali okolo uboleného tkaniva a snažili sa mu navrátiť radosť. Na moment som v jej očiach zahliadla záblesk, ktorý ma vystrašil. V očiach sa jej myhla beštia pripravená ublížiť.
Zamrazilo ma a ja som si uvedomila ako veľmi sa musí premáhať, koľko pokory v sebe musela nájsť aby sa odovzdala a nechala sa ošetriť. Dokázala by mi ľahko ublížiť, poznala moje slabiny a mojich démonov. Vedela čoho sa bojím. Jedinou vetou by dokázala rozpárať moje srdce aby prinavrátila aspoň trochu elegancie, ktorú jej čas vzal. Miesto toho tam sedela pokojná ako vodná hladina a každý kruh spôsobený kameňom bolesti pohĺtila.
Keď som skončila, zadívala som sa na ňu. Čas neušetril ani ju. Krásna tvár bola dnes miestami jemne prepadnutá a zdôrazňovala línie lebky. Šedín je pribudlo mnoho a krok sa jej spomalil.
Čo jej čas vzal, jej život vrátil. Keď sa usmiala zažiaril jej v očiach hlboký pokoj a láska k životu....
...a to jej dávalo väčšiu krásu ako mladosť


Masky, ktoré nosím

25. april 2015 at 13:06 | Hrobárová Dcéra |  Hrobárova Dcéra
Možno to bude prekvapivé ale od prirodzenia som introvert. V mojich pubertálnych časoch to bolo evidentné. Vždy som bola to poleno, ktoré stálo v úzadí, ponorené do vlastného sveta a neschopné komunikácie s inými človekmi....

Život ma však naučil, že sú situácie, keď musím svoju prirodzenosť napchať do skrine a nahodiť masku. V inom prípade by mi do hodiny stavali hranicu alebo ma umlátili kvetináčmi. Jou, život introverta v spoločnosti je ťažký.

Poďme sa pozrieť do práce
Všade samí ľudia a nutnosť komunikovať. Mother of God, prečo ja?! Tam automaticky strkám svoje ja do skrine a nasadzujem masku primitívneho človeka, ktorý sa smeje dosť jednoduchým veciam a sex je hlavnou témou rozhovorov. Masku s označením "Do Práce" som nemala, tak som si ju musela nakresliť a vystrihnúť. Samozrejme, že mi veľmi nepasuje, nie je to moja parketa a tak často pripomínam skôr retardovanú piču než človeka. Napriek tomu nad tým zatvárajú oči. Keď príde problém, tak som ten dôležitý človek, ktorý ich obavy z prúseru zažehná tým, že povie: "Pohoda, uvidíme čo to urobí" a vezme to na svoje triko a výplatnú pásku. Pozorne však sledujem sociologické dianie. Viem, ku komu sa pridať, keď vypukne vojna. Komu sa zalíškať a urobiť službičku, keď potrebujem na svoju stranu silného spojenca. Kedy zas brať nohy na kolená a utekať čo najďalej. Niekedy sa však stane, že upadnem do svojho sveta, keď sa túlam svojim svetom a vyrušovať ma je dovolené len v naliehavých prípadoch.
Stále sa učím!

Ako je to doma
Doma je to lážo plážo. 99,9% času ma nikto nerieši. Možno by aj riešili ale to by som sa najprv nesmela strácať a spať.

S Pánmi
Tu je to už iné kafé. Tu mám crash testy a postup ako vytriediť dementov od pokladov aby ma nemusel trafiť šľak. Zo začiatku ich testujem. Otváram háklivé témy ako napr. registrované partnerstvá alebo politickú situáciu na Ukrajine a pátram po radikálnych názoroch. Radikálov fakt nie, takých hádžem cez palubu hneď. Potom príde na rad kritika ako napr. že dnes vyzerá jak keby ho more vyvrhlo. Egoistický narcis kritiku neprekusne a je hodený cez palubu. Musia byť vyrovnaný a príjemnými spoločníkmi. Nepotrebujem cvoka, pri ktorom sa budem musieť pretvarovať. To radšej takého, čo ma po sexe hneď vyhodí za dvere.
Keď prejdu týmto triedením nenormálnych od normálnych príde na rad skriňa. Z nej po častiach vyťahujem seba a sledujem ich reakcie. Teda nevyťahujem, ja ich po nich hádžem. Čím bizarnejšia časť, tým lepšie. Tak hádžem smrtku v ružových šatách, štrikované vedro či bicykel so štvorcovými kolesami. Pán musí byť proste moja krvná skupina. Nie je nič krajšie ako keď po skvelom sexe ležím vedľa niektorého a čvirikáme si o všetkom možnom i nemožnom alebo spíme.
Vtedy už nemusím nosiť masku, skrývať svoje ja do skrine. Ak Pán ustojí všetky prekvapenia, tak mu skriňu otváram dokorán a on môže vidieť moju čarovnú krajinu s dúhovými poníkmi.


Pán Bohatý a Jahody

25. april 2015 at 0:59 | Hrobárová Dcéra |  Pán Bohatý
Z času na čas zaškúlim na mail, či náhodou neodpísal.... Jasné, že nie! To by bolo proti jeho presvedčeniu.
A predsa mi chýba!
Keď v noci fajčím na okne a moju pozornosť upúta pobehujúca kuna, spomeniem si na neho. Nechcel mi veriť, že u nás behajú kuny. Až raz, keď ma neskoro v noci vrátil domov a my sme ešte kecali v aute ju zbadal. Prekvapene zagúľal očami a sledoval ju až kým sa nestratila v tme. Ja predsa neklamem :) !
Pamätám sa ako som odkladala prvé stretnutie. Nemala som čas a keď sa nakoniec ozval, mala som mokré vlasy alebo inú neplechu. Keď sa Hviezdy usmiali a nastala správna konštelácia, tak sme sa konečne stretli.
Padla na zadok!
A že poriadne. Pánko na úrovni a v úžasnom aute. Zaiskrilo sa mi vtedy pred očami. Celú noc sme vtedy strávili dlhým rozprávaním a ja som vedela, že mi ho do cesty hodil sám Vesmír.
Veľa nočných hodín sme strávili kvákaním o všetkom možnom i nemožnom, oblom i hranatom. Ako keby bol vstupom do iného sveta, kde čas plynul ináč a všetko bolo zreteľnejšie. Stal sa zrkadlom, cez ktoré som videla samú seba bez ilúzií. Ukazoval mi, že nič z toho, za čo sa hanbím, či čo ma trápi nie je nenormálne.
Jeho auto bolo odrazom neho. Žiaden prehnaný luxus ale stále riadny nášup. Taká decentná perla, kde sedačky voňali kožou, interiér sa zrodil v geniálnej hlave dizajnéra a motor krásne spieval. Silu 300 koní som pochopila až keď sme si to po ceste hnali 270km/h. Bol sklamaný, že nekričím hrôzou. Smial sa tomu ako som pišťala od radosti. Cez fučiaci vietor to bolo sotva počuť. Smial sa, keď som pišťala radosťou a pýtala si ešte, keď sme sa preháňali po serpentínach v lese. Vtedy zastal a povedal mi, nech sa postavím za auto.... Ech, zaľahlo mi v ušiach. Stala som sotva meter a pol za autom, keď vyhnal otáčky na maximum. Zážitok, že aj teraz mám husiu kožu.
Pamätám sa ako sme sa v jeden horúci deň vytratili z mesta. Šli sme až na koniec cesty a na lúke, ďaleko od ľudí sme si rozložili deku. Jeden vedľa druhého, jemne hladení slnečnými lúčmi a v úplne inom svete. Napchávali sme sa jahodami, ktoré som doniesla. Šepkal mi o tom, že ma vezme kamkoľvek si zaželám a ja som snívala o bielej pláži a horúcom slnku....
Vtedy sme sa smiali tomu, že až ma moja práca omrzí, pôjdem robiť striptérku. Pýtal sa ma, či mám v pláne odísť na západ. A ja že nie, budem opačná a pôjdem na východ, na Ukrajinu... Tam zaručene budú potrebovať striptérku bez praxe (ako reakcia na politickú situáciu)....

Chýba mi
Chýba mi ako ma škrtil svojími dlhými prstami a ja som bola v siedmom nebi
Chýba mi jeho vybrúsený zmysel pre humor
Chýbajú mi jeho vznešené pohyby a gestá
Potrebovala by som počuť jednu z tých múdrostí, ktoré zo seba sypal s ľahkosťou


Mala by som prestať chudnúť

24. april 2015 at 17:00 | Hrobárová Dcéra |  Hrobárova Dcéra
"Aj ja chcem také nohy! Určite chodíš behať!" začvirikala smutne bratova frajerka, keď som po byte pobehovala v legínach.
Len som sa pousmiala a venovala sa svojim povinnostiam.

Svoju postavu som nikdy extrémne neriešila a ona bola takmer vždy skvelá. Jasné aj ja mám svoje muchy ale okrem diéty zo zdravotných dôvodov som nikdy žiadnu nedržala a ani nemusela. Je to taký paradox, keď si vezmeš to kvantum pro-ana blogov.
Mám vlastne opačný problém... Chudnem! Určite existuje minimálne jedna žena, ktorá by za to dala čokoľvek. Mňa to však štve. Od malička som bola vždy jak chodiaca anatomická pomôcka. Genetika mi dala do vienka rýchly metabolizmus a predispozíciu na štíhlosť.
Bolo však aj obdobie, keď ma nečinnosť, požieranie sladkostí a zapíjanie energeťákmi riadne zaguľatilo. To som vtedy bola nezamestnaná, deprimovaná a moja aktivita spočívala v tom aby som vstala a najedla sa. Váha v najdivokejšej fáze ukazovala okolo 83kg. Okolie to však komentovalo presne naopak ako by som čakala. Všetci boli nadšený z toho, že vyzerám skvelo a zdravo. Ani vtedy to vo mne nevyvolalo pocit, že som tučná. Proste som si žila svoj život ďalej a užívala si deň.
Ale nič netrvá večne a tak skončilo aj moje guľaté obdobie. Moje dni sa naplnili vysokou fyzickou záťažou a za rok a pol som sa dopracovala k váhe 64kg. Čo pri výške 178cm je málo. Vážim dokonca menej, než keď som mala 17.
Necvičím ani sa neobmedzujem v jedle. Sladkosti nejem skoro vôbec. Odnaučila som sa od nich a jediný moment, keď po nich siahnem je moment, keď akútne potrebujem energiu. Vlastne celé moje stravovanie je o tom, že počúvam svoje telo a dopriavam mu to, čo si pýta. Raz si opýta rezeň a inokedy má chuť na zeleninu, či zatúži po výdatnej dávke bielkovín v podobe volského oka alebo tofu.
Žiaľ, podľa všetkého stále chudnem. Teda skôr odbúravam tuky lebo veci, ktoré mi boli pred tým akurát, sú mi teraz veľké.

Negatíva:
  • neustále musím vyhadzovať zo skrine to, čo mi je veľké
  • z toho vyplýva, že musím nakupovať nové oblečenie a ja nákupy šialene nenávidím
  • ako vysoká a štíhla mám nízky tlak (môj tlak má v trubke, on je proste lenivý až kým nie som nahá v posteli)
  • musím neustále vysvetľovať priateľom, že netrpím mentálnou anorexiou (už sa z toho stal taký vtip, cynický vtip)
  • stále po mne chlapi pokukujú (keď to nie je moja obeť, tak ma to irituje aj keď pivo zadarmo je pivo zadarmo)
  • ženy ma nenávidia (veď aj majú prečo)

Ja svoju postavu vlastne ani neriešim. Nemysli si, že je dokonalá! Nie je! Aj tá moja má muchy ale ja sa ľúbim taká aká som. Či už chudučká alebo krv a mlieko. Chlapi ma naučili, že je vlastne jedno ako vyzerám (ak to nie je extrém samozrejme), základ je byť vyrovnaná a spokojná sama so sebou. A ono to vážne platí. Keď s radosťou natriasam svojim zadkom a vrtím sa v rytme hudby, tak chlapom tečú sliny. Tá energia je proste nákazlivá a radšej sa nechajú zviesť nedokonalou s pozitívnym vyžarovaním ako dokonalou ale s depresívnym vyžarovaním, že by si to hneď hodili pod vlak....



Starý Vlk- chronický milovník žien

23. april 2015 at 22:14 | Hrobárová Dcéra |  Sexuálne Harašenie
Rozhodla som sa podeliť o spomienky na jedného pána, ktorého mi osud zavial do cesty.

Ako to už býva, aj ja som svoju pubertu strávila na internete. Tam som narazila na Starého Vlka. Ak si pod tým pojmom predstavíš starého chlapa, ktorý namotáva dievčatá, tak nie si ďaleko od pravdy.
Starý vlk namotával aj mňa. Na rozdiel od starých úchylákov mal však úroveň a šarm. Ako panna som bola pre neho neodolateľným sústom o ktoré sa rozhodol bojovať. Rolu dôverného priateľ hral skvele ale mne sa za nič nechcelo padnúť do rúk práve jemu. To fakt nie, vtedy tá myšlienka bola šialená!
Jeho záujem neopadol ani keď už som pannou nebola. Mladé dievčence boli jednoducho jeho lovnou zverou, na ktorej si rád pochutnával. Ale ja som stále bola proti. Nepomáhali ani reči, že mi ukáže ako vyzerá dobrý sex a že ma čo to naučí.
A tak šli roky plné naťahovania. Keď ma naštval tak som urobila scénu a odohnala mu potencionálne koristi. Išiel puknúť od hnevu ale stále zachovával kľud. Jasné, cez net som bola odvážna čaja. Prišli aj obdobia, keď sme sa odmlčali na dlho a potom si k sebe zas našli cestu.
Tak dlhú predohru (rátaj v rokoch!) nezažije len tak niekto.
V momente, keď sa môj svet zrútil a ja som už nemala čo stratiť som si na neho spomenula. Bolo to v časoch, keď som ešte študovala na výške. S malou dušou som sa ozvala a on naplánoval zvyšok. Adrenalín z divokého dobrodružstva som mala až v končekoch vlasov.
Nakoniec, po toľkých rokoch sme sa konečne stretli v jednej posteli!
Skutočný odborník sa spozná ľahko a tím aj bol. Nemal však na mňa veľa času, nemohol len tak vypadnúť z rodinného harmonogramu.

Žiaden happy end sa nekonal. Vrátili sme sa každý do svojho života. Dnes z času na čas prehodíme pár slov, pošle mi fotky svojich vnúčat, porozpráva ako sa majú deti, čo nové s manželkou a ako ho trápia mladé žubrienky (pulce).
Aj z času na čas padne nejaký návrh ale ja ho s úsmevom odmietam. Už som niekde ďalej aj keď za tie spomienky mu ďakujem....

P.S.: Zabudla som- on bol vždy chronický milovník žien. Svoju manželku podvádzal stále a tá zavrela nad tým oči ale patrične mu pristrihra krídelká. Takým ako on sa ale nikdy nedá dostatočne pristrihnúť... Vždy budú poletovať

JÓGINI TIBETU- alebo ako si večer oddýchnuť pri dokumente

23. april 2015 at 15:16 | Hrobárová Dcéra |  Pre srandu Králikov
Skvelý dokumentárny film. Mám na nich totiž šlabosť a toto je taký malý klenot :)


Ako sa rodia Plamene v očiach

22. april 2015 at 23:50 | Hrobárová Dcéra |  Hrobárova Dcéra
Tak som sa zastavila a zamyslela nad tým, ako som sa dopracovala k háremu Pánov. Teda ak si odpustím odpoveď, že Náhodne alebo svojim rozkrokom...

Pre introverta boli vzťahové začiatky ťažké. To poleno čo stále v kúte a nevedelo, čo povedať som bola ja. Ťažký outsider až sa na tom s odstupom času smejem. Ale predsa len sa našli vzťahy, do ktorých som zapasovala. Také tie stredoškolské vzťahy, ktoré netrvajú dlhšie ako pol roka. Šepkáte si ako budete spolu navždy a o týždeň už každý bozkáva niekoho iného. Vážne to boli také sebazdokonaľujúce cvičenia, ktoré človeku čosi dali.

Potom sa kolesá života roztočili a ja som spadla do náruče dokonalého Muža. Muža s veľkým M. Bol starší ako ja ale cestu do Raja sme objavili spoločne. Milovali sme sa tou najúprimnejšou láskou. Bol mi všetkým a v jeho náručí vyzeral aj ten najhorší problém. Učil ma ako to v živote chodí a ukazoval čaro skvelého sexu. Pri ňom som ani na moment nezapochybovala, že je to ten pravý, osudová láska.
Znie to krásne, ba až nereálne? Potom prišiel ten náraz o Cynickosť života. Rakovina nikde nie je vítaným hosťom. O to menej v ružovom svete zamilovaných. Na onkológiu som behala ako na hodiny baletu. Všetko sa točilo ako na divokom kolotoči. Dni osláv striedali ťažké depresie. Neželala by som to ani najhoršiemu nepriateľovi.
Keď sa blížil koniec, tak som si vyhliadla obeť, ktorá sa mala stať nástrojom, ako sa nezblázniť, či nehodiť sa pod vlak. Jasné, teraz je to tak kokotský nápad ale vtedy som potrebovala nejaký vzťah na ktorý by som sa upútala. Môj Milovaný o tom vedel a nezazlieval mi to.
Netrvalo to ani 10 mesiacov od stanovenia diagnózy po pohreb.

Moja obeť netušila, že sa mi zrútil svet. Vzťah na diaľku skrátka ponúka možnosť poskrývať aj nemožné. Samozrejme, nána blbá, som si ako obeť vybrala psychopatického manipulátora. A rázom sa z obete stal tyran.
Keby blbosť kvitla, bola by som ako Botanická záhrada! (zo mňa si vážne príklad neberte :D )
To, že tento Psychoš (áno, pre tých sčítanejších je to môj ex s Aspergrom aj keď si skôr myslím, že bol proste psycho) má nejakú vadu som dlho nevidela a dlho ju skrýval. Zdeptal ma úroveň pohodenej handry so sebavedomím blízko absolútnej nuly.
V istom momente sa to vo mne však pohlo. Všetko mi bolo ukradnuté, nemohla som už viac stratiť a tak som sa odtrhla z reťaze. Hrádza povolila a poistka vyhorela.
Vtedy som spoznala Pána Štýlového. Liečila si poranené ego i sebaúctu v posteli nádherného muža. Potom som spokojne usmievala, keď psychoš došiel. Vtedy tie dni vyzerali šialene: zložila som telefón, utekala sa obliecť a bežala už k čakajúcemu autu. Nadržaných a obstojných chlapov bolo dosť. Tak som sa vracala ráno a tvárila sa ako anjelik.
Moje vyčíňanie na chvíľu zastavil pokus o spolužitie so Psychošom ale nefungovalo to. Chvíľu sme to tiahli a jeho týranie, že to nešlo u neho bolo ešte horšie. Chvíľu sme to spolu tiahli a ja som mu popri tom zahýbala jedna radosť. Ale nakoniec som našla vlastnú cenu a Tyrana poslala do večného zatratenia.

Ostala mi však doráňaná duša a tú som po ťažkej havárií učila znovu chodiť, jesť príborom a ukazovala jej krásy života. Jednorázovky ma však omrzeli veľmi rýchlo. Chcel som si to skutočne užiť a to bez poznania toho druhého nejde. Keďže čas plynul, ja som vzťahu povedala veľké nie a striedala overených mužov až kým nevznikol súčasný zoznam.

Keď na to pozerám takto ucele, tak rozmýšľam, že mám viac šťastia jak rozumu....


Spánok a reorganizácia

22. april 2015 at 19:35 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Tie lieky sú zlo!
Zobudím sa a po dvoch hodinách ma vrátilo zas spať do postele. To je teda nášup. Spím viac než počas bežnej spavej nálady.

Jemne som to tu reorganizovala. Síce bordel tu ostal stále ale aspoň je menší a ja už aspoň viem aké články musím napísať aby sa ten bordel zmenšil ešte o trošku. Noc bude mať zas svoju moc!

Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?