Lámal si ma ako čarodejnicu

17. december 2014 at 21:14 | Hrobárová Dcéra |  Pán Uniformovaný
Fajn, takýto zvrat som nečakala.... nie tak rýchlo. Len rozmýšľam, do čoho som sa to zas nechala zatiahnúť.
Pán Nový sa nenechal zahanbiť, znova ma uniesol na filmový večer... Všetko by bolo fajn ak by ma pri mojom obľúbenom filme nezačal lámať. Najprv nevinné dotyky, ktoré sa neskôr zvrhli v boj o udržanie pozície. Môj krk sa stal terčom búrlivých bitiek. Silou mocou chcel otestovať aká som šteklivá a ako veľmi nemám rada keď sa niekto dotýka môjho krku. Keď ma začala tlačiť do chrbta jeho vojnová zástava, boli mi jasné ako vojna dopadne....
Boj sa presunul z malého gauča do postele.... To vieš, posteľ vždy ostane len posteľou, miestom kde sa odohrávajú zásadné bitvi nášho života.... Tam lámanie pokračovalo o to intenzívnejšie. Ale palec hore, že hral moju hru. Ako mi raz bolo povedané: Muži chcú dobívať a ženy chcú byť dobívané. Tak som hrala hru na vzpurnú netýkavku, ktorá sa mu evidentne páčila. Vzpierala som sa i poddávala, bojovala s chaosom, ktorý sa rodil v mojej hlave a ničil všetko. Bojovala som s túžbou utiecť i oddať sa chceniu. Potom som ho zastavila a on na chvíľu strnul, čo bude ďalej.... Elegantne som skrotila svoje ohnivé vlasy do gumičky, vyslobodila sa zo spárov posledných kúskov šiat a vrhla sa na neho. Odpoveďou mi bolo, že som nepredvídateľná ako počasie v horách. Sladko som mu zašepkala, nech ma už nenaťahuje, že už nechcem čakať (hej, bolo na čase po viac ako dvoch hodinách boja/predohry) ale nie, Pánko ma musel ešte ponaťahovať ale sám horel túžbou.... A potom Pán Nový zažil žeravú bohyňu na vlastnej koži... Mala som dojem, že ostal ohúrený... Asi ako každý chlap, pri ktorom budím dojem nevinnej duše a pri tom som vyjebaná Kurva z Pekla, čo ti zlomí srdce i väz.
Spoločne sme sa potom smiali, keď možno porušil moje pravidlo, že do vlasov, nie.... Neviem, nechcelo sa mi zisťovať či jeho (ne)deti skončili v mojich vlasoch. A potom už len sladký spánok v jeho náručí....
Spánok by to bol krásny, keby nebolo ráno, čas, keď deti chodia do školy a každú chvíľu do môjho podvedomia nevnikali zvuky jeho zvoniaceho mobilu a zvončeka. Spala som však spánkom nevinných.... Až kým som sa nezobudila a neoblieka. S úsmevom som napochodovala do obývačky a tam facka jak hrom. Tam na koberci sedel jeho malý synátor.... tak to bol error jak hrom :D ale patrí to k životu....
Vojnové zranenia mám, môj krk vyzerá, jak by ho okusávala svorka hladných vlkov...... Ech!
 


Comments

1 Elis Elis | Web | 18. december 2014 at 15:55 | React

Krásně napsané a velmi zajímavý příběh...

2 Lukáš Lukáš | Web | 18. december 2014 at 18:20 | React

[1]: takový tak trochu sexy že ? :D

3 spambot spambot | Web | 18. december 2014 at 22:40 | React

Ďakujem ♥

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?