December 2014

Pokojné ráno

30. december 2014 at 10:06 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
S novým dňom i lepšia nálada. Celú noc patrili sny Pánu Bohatému. Celú noc sa mi snívali hovadiny, ktoré patrili len nemu. Akosi som si nedokázala predstaviť, že ostanem sama bez jeho pomoci. Bol tým, ktorý ma učil ako žiť, ako milovať deň, ako nechať veci plynúť okolo mňa a nie skrz mňa. Pomohol mi postaviť sa zas na nohy po tom, čo som sa nechala rozdupať vzťahom s duševne chorým človekom. Nedvihol ma zo zeme ale dal mi tie správne impulzy aby som sama vstala. Taká tá pomoc, keď vás nainfikujú myšlienkami, čo vás donútia vstať a ísť ešte ďalej než siaha vaša predstavivosť.
Teraz už v prípade núdze nemôžem zavolať o pomoc. Je to taká skúška toho, aká pozorná som bola a čo som sa naučila. Základy by mali byť viac ako dobré, už len ich otestovať a budovať ďalej.
Vďaka!
Potrebovala som sa z toho len vyspať, nechať, nech sa veci urovnajú samé. Nech sa s tým podvedomie vysporiada v kľude a svojim vlastným spôsobom.
Zajtra ma všetci chcú u seba a ja ani neviem, kam ísť a či vôbec. Rodí sa vo mne chuť ostať doma a byť nedostupná. Len sama so sebou a so svojou hlavou plnou myšlienok. Len sa bojím, že môj pokus izolovať sa skončí únosom. Oni toho sú schopní. Prísť a uniesť ma niekam na oslavu.
Ach!


Zbohom priateľu!

29. december 2014 at 9:09 | Hrobárová Dcéra |  Pán Bohatý
Se vším všudy ma Pán Bohatý hodil cez palubu.

Už by som sa mala hanbiť

27. december 2014 at 0:09 | Hrobárová Dcéra |  Hrobárova Dcéra
S Pánom Uniformovaným sme dnes na pivku skonštatovali, že do pol roka budeme mať rovnako Cynický humor aký má Boh. Boh je cynické hovädo od morku kostí... Ak neveríš, pozri sa okolo seba.
Nie to som chcela ale súvisí to. Z času na čas sa túlam blogmi a drhnem sa smiechom. Ako fakt vážne sa smejem totálne smutným veciam alebo smutným ľuďom... V časoch, kým som mala násť čo bolo kua dávno to tu vyzeralo ináč, trápne bleskovky, súťaže o diplom zo skicára a reťazovky. Ale toto? Blogy o celévriti, o grafikách čo zaručene zachránia hladujúce deti v Afrike, združenia anorektičiek a bulimičiek, grupy milovníkov bábik a kopec iných sračiek.
Ti musí ináč baviť!
Prečítam si pár článkov a moje IQ klesne do záporných vôd. Rozmýšľam, či sa tie mladšie generácie už rodia také postihnuté alebo je vo vzduchu niečo, čo im spôsobuje nenávratné poruchy.
Fakt to nepoberám, nechápem, len krútim hlavou a nenápadne nabíjam poloautomat, že ak to príde bližšie, picnem to :D

Môj blog do tejto myšlienky ťahať nebudem, je môj a to ako dôvod stačí :D Prosto blog Božskej Abigail a Bohu sa neodporuje ;) (LOL chápeš nie?! Ja sa vysmievam aj sebe XD)

Z článkov mám dojem, že ľudia nechcú za nič na svete vziať život do vlasných rúk. Jak keby to bolo veľké, smradľavé hovno a len sa sťažujú, fňukajú, nechávajú sa fackovať životom. Budia dojem, že sú len prázdne schránky, ktoré si vybrali dobrovoľne utrpenie len aby nemuseli nič robiť.

Jak ja milujem ten svoj život... Nie, nie je jednoduchý, nikdy jednoduchým ani nebol ale ohýbam si ho do požadovaného tvaru. Idem si to furt po svojom a prázdno v sebe nemám (XD lol, vo mne je len málokedy prázdno.... ach tie penisy). SKôr mám toho až príliš veľa, čo musím rozdať :D
Proste, čítanie blogov mi dvíha ego a uisťuje ma, že som život správne chytila za vlasy a držím.

Zisťujem, že blogovanie ma celkom chytilo za srdce, už len z toho dôvodu, že ma baví po sebe čítať tie konáre a vetvy čo vypotím. Špekulujem, čo za ľud sem príde, prečíta a nemá odvahu komentovať XD
Fajn, táto cynicko hovädská zlátanina by mala končiť.... Prekvapivo funny článok na to, že som triezva

Tma predo mnou i za mnou

26. december 2014 at 0:34 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Vykotúľala som sa dnes z postele pomerne neskoro. Bodaj by nie, keď sme si to do rána rozdávali s Pánom Jemným (heh, meno akurát pre neho... viď. predchádzajúci článok) až do piatej rána. Vstala som po druhej so zvláštnou výčitkou v duši. Neľutovala som, že sme si to rozdali. Vlastne ten zážitok s Pánom Jemným bol naopak, potešením, že som zažila niečo tak skvelé. Len v duši sa vynáralo smutné konštatovanie, že sa to celé zas komplikuje.
Aby toho nebolo málo, ozval sa podvečer Pán Urodzený, či s ním nepôjdem na prechádzku. Vysušila som si vlasy, utekala na autobus a vydala sa do tmy. Nastúpil do busu a ja som ho zas zbadala po dlhej dobe. Vydali sme sa na cestu tmou, po blate do lesa. Kráčali sme a kecali. Jeho prítomnosť bola tak príjemná. Miestami mi bolo dosť na prd, že kráčam za ním a ráno som stvárala neplechu s niekým iným... akoby to cítil no nepýtal sa. Vždy sa i tak vrátim k jeho hnedým hlbokým očiam. Rozoberali sme všetko, kráčali i potichu absolútnou tmou.
Och áno, dvaja pacienti, čo sa na prvý sviatok vianočný jebú tmou po lese!
Kráčala som za ním, lebo som nemala ani šajnu, kadiaľ vedie cesta. Svojím spôsobom to bola skúška mojej viery v neho. Spoločne sme zapadávali do blata, nechávali sa oslepovať hviezdami a na chvíľu tu boli len jeden pre druhého....
Na jednom mieste vysoko na kopci bola malá planina, z ktorej bolo vidieť na celé mesto ďaleko od nás. Zastali sme a sledovali ten hnus ďaleko od nás. Stáli sme a uvedomovali si krásu toho ticha a tej samoty. Veď sme široko ďaleko boli len my dvaja. Prišiel ku mne zo zadu, chytil ma okolo pásu a spoločne sme sledovali vzdialené svetielka. Vtedy som to pochopila a ten pocit pretrváva aj teraz. Naše svety sa môžu na pár minút dotknúť ale nikdy sa nespoja. Pre muža ako je on, by som vraždila. Urobila by som všetko len aby bol šťastný ale on je tak vzdialený. Možno v ďalšom živote ale v tomto sa môžem len kochať jeho blízkosťou.
Ach, chcela by som ho mať, no môžem mu len želať aby bol šťastný. Po mojom boku by taký nebol.... Auč!

A teraz si sedím doma, rozmýšľam o Pánovi Urodzenom a chýba mi. Popíjam Becherovku a pripadám si čarovne.... Čoho sa dotknem, to sa akoby kúzlom dojebalo... :D Piči!

Ruža vo zveráku

26. december 2014 at 0:06 | Hrobárová Dcéra |  Pán Jemný
Tomu som zas dala. Včera večer som ostala sama doma a popíjala vínko. Pokojný večer, ktorý mala narušiť návšteva. Ozval sa po dlhej dobe, poznáme sa už pár rokov, voľačo sme si spolu odpili za dávnych čias u nás doma. Veľakrát bol súčasťou dvojice, ktorá uprostred noci zaklopala na dvere a žúr začal. Pozval sa sám a mne to bolo jedno. Vždy len sľuboval, že sa zastaví a koniec koncov, nečakala som od toho nič. Voľakedy sme po sebe horeli túžbou ale v zlých momentoch. Raz som bola zadaná ja, raz on, potom sme si poskákali do vlasov a všetko utíchlo. A zrazu sa objavil na prahu.
Sedeli sme, popíjali a kecali. O všetkom i o ničom.... A potom akoby sa osmelil a prisadol si ku mne. Prisadol a rýchlejšie ako by človek čakal sme skončili zamotaní v klbku vášnivých objatí a bozkov. Čakala som na to tak dlho, až som zabudla, že čakám. Fajn, zbytočné keci bokom. Stáli sme zrazu nahý v mojej izbe. Až vtedy som si uvedomila aká som pri ňom maličká. Predstav si chlapa, čo má minimálne sto kíl. Kostru potiahnutú veľkými a silnými svalmi, muža sily, ktorý keď dobre udrie, piješ slamkou ešte aspoň tri mesiace. Krásny pohľad a ešte krajší dotyk. Tie svaly pod mojimi rukami, tá sila ma opájala ako vínnu mušku. Vyvalila som sa k nemu do postele a pripadala som si úplne maličká a krehká, hladil ma svojími rukami po chrbte a ja som nebola v porovnaní s ním nič, len stebielko trávy.
Malá slečna, ktorá sa z malej rýchlo zmenila na veľkú bohyňu túžiacu len po ňom. Po pár oťukávacích sekundách som rýchlo prišla na to, že ho môžem mať v hrsti... Veľakrát tú noc šepkal moje meno. Veľakrát ďakoval Bohu-resp. Bohyni vo mne. Vždy, keď som bola hore, a to bolo skoro stále, som si ho podmaňovala. Premyslené pohyby aby cítil každý aj milimetrový pohyb, aby cítil, že ho chcem potešiť, aby vedel aká bohyňa vo mne driema. A mne sa to páčilo rovnako. Moje ego pri ňom rástlo do celého Vesmíru. To, z čoho on kričal moje meno bolo pre mňa rovnako potešujúce. Proste chlap, čo drží, nechá ženu nech si robí čo chce a užíva si to plnými dúškami!
Skvelý sex na ktorý som čakala tak dlho. Keby toľko nevymýšľal, mohol ho mať už dávno!
A ako to dopadlo?
Strihli sme si to 4-krát ako zmyslov zbavení narkomani. Stále nám bolo málo, ako bezodné jamy. Únava a skorá ranná hodina naše rozjímanie o bytí škrtlo. Nevládala som stáť, nohy sa mi triasli a v duchu som si šepkala aký božský chlap! Fantastický v posteli a so skvelým telom... Ach, voda divoká! Smiala som sa, keď sa obliekal a roztrhol sa mu kožený opasok. Smiala som sa, keď si vzal ten môj ružový a pri odchode ma nechcel pustiť z náručia.
Ach, voda hlboká!

Tancuj, Abigail, tancuj!

24. december 2014 at 17:58 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Oficiálnosti skončili. Už si len užiť zvyšok večera. Yeah! Táto energia by mala byť nakázlivá. Sledujem svoju Nebeskú ako si spokojne spí a ja sa natriasam v rytme hudby. Žiadne koledy! Budúci rok Vianoce z vysoka seriem, pôjdem na dovolenku! Som sa rozhodla :D V poslednej dobe, čo sa vraciam sama k sebe, po tom kua náročnom období sa mi viac a viac páči alternatívna muzika. Taká tá totálne cákla. Taká, čo je odrazom môjho vnútra. Geniálnosť!
Pri tom songu som schopná čohokoľvek a ten text! Mňam

Ten Váš deň

24. december 2014 at 10:35 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Fascinovane sledujem na FB ako všetkým prepína z príprav, posledného naháňania darčekov a snahy o dokonalý deň. Hej funny nápad kedy vonku nebolo jarné počasie :D Nejak mi uniká pointa i čaro Vianoc. U nás doma je pohoda, oriešky, čipsy a ovocie vyložené na stole, koláče v chladničke (nepiekli sme ich!) a obed sa varí (ale nie u nás) ........ :D že aká pohoda! Popíjam si kávu a rozmýšľam, či sneh ešte niekde uvidím okrem fotiek. Pod stromčekom si každý nájde to, čo si kúpil XD Znie to strašne? Nuž, ja svojich milovaných obšťastňujem po celý rok, kedykoľvek ich obdarujem či poteším.... A vlastne ani neviem čo viac by ešte potrebovali. Majú všetko a to, čo potrebujú sa za peniaze kúpiť nedá :D Takže Chill

Teraz ma nechceš cítiť..

23. december 2014 at 16:24 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
..voňavka Mary Jane zo mňa musí raziť na metre. Som úplne vylomená z reality. A je to tak kurva dobrý pocit. V Nore mi dalý veľký, šťavnatý joint. Len a iba pre mňa!... Som na sračky :D ale že úplne. Musím si dať kávu lebo ma narovná :D od rána som na nohách a mám pocit, že ten deň má snáď 40 hodín... a furt je tak málo hodín! :D ...

Krásna Abigail

22. december 2014 at 15:23 | Hrobárová Dcéra |  Deň po dni
Oukej:
  • skoré ranné vstávanie
  • šialenstvo v obchode
  • nariekajúca ranená kreditka
  • predávkovanie kofeínom
  • nalievanie sa alkoholom
  • zoznam, ktorý nikdy nie je celý
  • ponorková choroba
  • ciga za cigou
Už aby tieto pekelé sviatky boli za nami lebo budem na mizine ako totálny prefajčený alkoholik. Šaliem a podlamujú sa mi kolená, furt niečo chýba a z môjho konta rýchlosťou svetla miznú peniaze... Yeah! Vraj sviatky pokoja a radosti.... Obyčajný BULLSHIT!
Ale prejdime k niečomu krajšiemu. Oveľa krajšiemu a zvrátenejšiemu. Pán Nový.... teda mala by som ho premenovať ináč, skôr Pán Uniformovaný, to by bolo presnejšie, my vymyslel nové meno. Volá ma Krásna Abigail a funguje to. Vždy keď to zbadám alebo začujem, je to ako kopnutie do brucha, hneď spozorniem... Ou jéééé a medzi týmito riadkami sa nalievam jahodovou vodkou, aby moje mentálne zdravie netrpelo.... Príde mi to celkom milé i keď už na isto viem, po tom, čo sme si to včera kvázi vydiskutovali.... Hej diskutovali, som sa naliala jak krhlička.... Že sa nemusím báť nejakých citových vezieb, je to len prostoduchá súlož s nejakým tým prifarbením aby to nebolo také nahé ako päsť na oko.
Večer sme mali zaujímavú debatu, takú zvláštne zvrhlú. Vyvsetľovala som mu, že ak by ma mal niekto zabiť, tak chcem umrieť rukou inteligentného človeka. Pre mňa by bolo neodpustiteľným znesvetením, keby ma nejakým tupým spôsobom zakilloval nejaký dilino. To by som sa prišla pomstiť! Zvrhlo sa to, keď som ho označila za vysoko inteligentného a poprosila som ho, že až ma bude odpratávať z tohto sveta, nech trafí presne na komoru. Aby som neznakovala a nevyhasínala vystrašená v ukrutných bolestiach. Pán Uniformovaný mi sľúbil, že to urobí tak, aby som netrpela a že si ma uctí, že spotrebuje všetko aby moja smrť nebola zbytočná....
Aká romantika pár dní pred Vianocami, že?! Zvráteným mysliam je to jedno, sviatok, nesviatok, smrť je večná rovnako ako život....
Krásna Abigail, choď si ešte naliať a upokoj svoje plačúce materialistické vnútro, naj zabudne na tie peniaze, čo vyleteli z okna .... LOL

Tĺmil si moju bolesť

21. december 2014 at 20:09 | Hr |  Pán Uniformovaný
Pokojný to večer, popíjam si pivko s vedomím, že je ho v chladničke ešte dosť na to aby som sa jemne opila. Dosť na to, aby som ho vyhnala z hlavy. Dosť na to, aby som sa poddala tej hudbe, čo mi hrá. Taká tá jemná hudba, ktorá sa dotýka môjho žeravého srdca schovaného v hlbinách. Večer plný pokojnej, zmyselnej hudby a spomienky na dnešnú noc.
Bol taký sladký... Pán Nový ma aj napriek môjmu zúfalému stavu ukradol z domu a zoznámil sa s malou Bohyňou, ktorá ho privítala bez štekotu. Ako vždy sme si dali filmový večer a s akousi láskavou starostlivosťou ma schoval do svojej pohodlnej postele, kde som okrem záchvatov smiechu z filmu bojovala s tou pliagou, čo na mňa liezla. Vraj sa mám potiť, tak som sa potila v jeho tričku. Milujem, keď mi chlap požičia svoje tričko. Je to taká primitívna forma ako sa zamaskovať a zapadnúť do cudzieho prostredia. Spôsob ako sa stať súčasťou jeho vesmíru. Nežné dotyky nás rozohnili. V tom momente som túžila byť len jeho a nikoho iného. Nežnosti, skoro som zabudla, že čo to je. Muž, čo je ku mne nežný a jemný! Zázrak! Ale už som si istá, že prudko reaguje na bozky na krku a na ušku. To sú jeho slabiny, ktoré sa mi páčia. Potom prišiel ten moment, keď sa Succuba šťastím a slastným opojením zvíjala vo víťaznom tanci, oslavovala vesmír a krásu mužov, čo podržia a doprajú jej tú sladkú rozkoš. Predviedla som mu čaro jemných pohybov panvou, ktoré ho dostalo. Len držal a nechal sa unášať tým jemným potešením rovnako ako ja. Aké sladké bolo, keď ma zovrel vo svojej silnej náručí, držal ma aby som sa ani nepohla. Ako ja milujem takéto prejavy nadriadenosti! Keď som vydaná na pospas mužovi, keď ma skrotí silou a ja nemám možnosť sa brániť. Najviac ma potešilo, keď ma po tom búrlivom rodeu zovrel v náručí a pýtal sa, či už budem počúvať... A z mojich úst vyšla záporná odpoveď, vždy si všetko robím po svojom.
Potom prišiel oslobodzujúci spánok v náručí. Spánok, kde sa mi plietli reality, kde sa ma les spýtal, či budem počúvať. Nekonečný, zelený les čo ku mne šepkal.
Skoro ráno zazvonil budík a moje reality sa plietli ešte viac, len v tej svojej uniforme vyzeral tak božsky.... Na chvíľu som ostala očarená ale potom som zatúžila po tej svojej posteli. Po svojom pokojnom vesmíre, kde ma nikto nebude vyvádzať z miery, kde si dám pivo a pošlem dymové obláčiky z cigariet ako malú meditáciu do neba....
Must I denounce myself as a monster while you still refuse to see the one growing inside you?